Cesta, ako rozdeliť peniaze, sa aj tak nájde
Utkvelá predstava spojená s neprofesionalitou. Tak by sa dala nazvať snaha súčasného vedenia ECAV vylepšiť si sprofanované meno či renomé pred evanjelickou verejnosťou. Prvý pokus sa mal zrejme udiať cez podivne zvolanú „digitálnu“ Synodu (Viete, že dnes je synoda), ktorá sa mala konať bez informovania evanjelickej verejnosti, nakoniec sa však neuskutočnila (Zrušená mimoriadna ECAV na Slovensku). A tak sa hľadala iná cesta, a to cez generálne presbyterstvo. O čo tu však ide a prečo to bolo potrebné?!
Fond finančného zabezpečenia ECAV bol totiž od začiatku zle pripravený a ešte horšie odkomunikovaný. Dá sa to povedať aj tak, že keď prišli prvé ťažké otázky, diskusia sa skončila. O informovanom súhlase cirkevných zborov teda nemôže byť ani reči.
Pôvodný model z dielne ZED, prijatý iba tesnou väčšinou na Synode ECAV v Ružomberku, sa ukázal ako nedomyslený a problematický, a tak ho na druhej Synode ECAV v roku 2021 nahradil ďalší model. Ešte väčší problém predstavoval chýbajúci štatút fondu, ktorý okrem iných závažných vecí mal definovať aj účel použitia takto získaných prostriedkov. Pôvodná, „marketingovo“ dobre znejúca mantra, že peniaze pôjdu len na platy duchovných, sa ukázala ako nepravdivá. Verbálne to bolo potvrdené už na Synode ECAV v Ružomberku, ale štatút, kde sme sa to dozvedeli oficiálne, bol dopracovaný až o rok. Tam vyšlo najavo, že na platy zborových farárov a kaplánov sa plánuje použiť len menšia časť vyzbieraných zdrojov (Financovanie (tak trocha) úplne inak!). Potvrdilo sa totiž, že veľká časť finančných zdrojov bude smerovaná na rôzne festivaly či finančne slabo pripravené projekty, pričom sa hovorilo aj o krytí prevádzkových nákladov či dokonca o koncoročných odmenách (Financovanie (tak trocha) úplne inak)!
Ako morálne a legislatívne najviac problémový bol od začiatku spôsob, ako peniaze z cirkevných zborov získať. Kľúčom k získaniu zdrojov mal byť model „chudobného, resp. slabo ohodnoteného farára“, nad ktorým sa evanjelická verejnosť zľutuje a prispeje. Keď sa však ukázalo, že peniaze sú určené na všetko možné, a zďaleka nie iba na platy farárov, tento model prestal byť efektívny. A tak bol rýchlo nahradený modelom, kde hrá kľúčovú úlohu znovu farár, ale tentokrát v úlohe člena predsedníctva cirkevného zboru. Aj napriek tomu, že o finančných veciach v zbore rozhoduje zborové presbyterstvo, resp. až zborový konvent, tentoraz na podnet samotného vedenia ECAV (!) malo na tento účel postačovať rozhodnutie predsedníctva zboru. A tak bol znova použitý model „chudobného, resp. slabo ohodnoteného farára“, tentokrát v tlakovom hrnci. Voľba bola jednoduchá: plat vyšší o pár eur dostane len ten farár, ktorý peniaze zo zboru získa. A ten, ktorý ich nezíska, môže prísť o všetko.
A tak nečudo, že sa niektorí, najmä tí pragmaticky založení a vieroučne menej zdatní farári naozaj snažili. Aj keď sa niektorí duchovní riadnym spôsobom predsa len obrátili na zborové presbyterstvo a konvent, veľmi často peniaze zo zborov do direktívne riadeného centra odchádzali práve podľa vyššie predpísaného scenára, a dokonca často aj inými, veľmi divokými spôsobmi. Prvým problémom teda je svojvoľné a zrejme aj nezákonné odsúhlasovanie závažných ekonomických otázok v cirkevných zboroch. Takéto rozhodnutie totiž úzko súvisí aj s rozpočtom či so všeobecne s finančnou kondíciou zboru, ktorá často nebola zohľadnená. Zbor (resp. jeho predsedníctvo) tak síce napr. prvú plátku zaplatil, ale na druhú už nemal. Druhým problémom je zjavne diskriminačné nastavenie takéhoto systému, pretože farár dostane príplatok k platu len vtedy, ak zbor príspevok zaplatí. V normálne fungujúcom cirkevnom zbore o tom však samotný farár nerozhoduje, a teda ak cirkevný zbor príspevok do fondu nezaplatí, je, podľa nášho názoru, farár – a to nie z vlastnej viny ̶- diskriminovaný. Záleží teda niekomu na farároch – alebo tu zas ide o niečo úplne iné?
Pri hľadaní odpovede na túto otázku musíme zobrať do úvahy aj to, že táto cirkev za sebou vlečie dlhú históriu neobjasnených majetkových káuz (Peniaze, ktoré zmizli, ale nechýbajú) a volebných machinácií. Pred vytvorením fondu zabezpečenia neprebehla žiadna nákladová optimalizácia ani reštrukturalizácia (Zjednodušenie) biskupských úradov, a dokonca sa nepreverovali ani žiadne ďalšie možnosti získania zdrojov do cirkevného rozpočtu (nájmy, podnikanie a pod.) .
Skôr naopak, generálny biskup Ivan Eľko vynaložil enormné úsilie na to, aby klamstvom spochybnil akýkoľvek prínos spoločnosti Reformata pre ECAV po roku 2015 (Reformata a jej prínos pre ECAV). Rovnako agresívne postupoval proti tým, ktorí žiadajú vysvetlenie majetkových káuz, vyvodenie zodpovednosti a nápravu tohto nevyhovujúceho stavu. Keďže vnútorná opozícia je neschopná, a vonkajšia sa k slovu v tejto cirkvi nedostane, aj takéto klamstvá ostávajú bez odozvy.
Celá diskusia o „peniazoch naviac“ tak bola až príliš rýchlo nasmerovaná na cirkevné zbory, bez ohľadu na ich finančné možnosti a tiež bez ohľadu na pandémiu. Chýbajúca diskusia bola až príliš rýchlo nahradená agresívnou rétorikou o rušení kňazských staníc, odvolávaní „neschopných“ farárov či reštrukturalizácii zdola. Prečo vedenie cirkvi neprišlo s nápadom reštrukturalizácie zhora, asi tušíte. Lebo medveď!
Za týchto okolností iba málokto s triezvym rozumom môže tvrdiť, že naozaj ide o farárov. Skôr si dovolíme tvrdiť, že farári boli použití na to, aby do cirkvi prišli ďalšie peniaze. Od začiatku zle pripravený, zle odkomunikovaný a zle – chaoticky – riadený proces dobrému imidžu cirkvi a úspechu projektu veľmi nepomohol. Preto mala byť v decembri už tretia Synoda ECAV so zámerom vytvoriť legislatívnu bázu na vyplácanie toho, čo „na prekvapenie“, resp. plánovane „zvýšilo“.
Tu sa vynára otázka, či to je súčasť pokánia za zbabraný projekt a nenaplnené sľuby. Či cirkev pod týmto vedením si predsa len priznala svoju chybu a ide dať všetky disponibilné prostriedky predsa len farárom. Odpoveď nájdeme v uznesení z generálneho presbyterstva aa v zbierke cirkevnoprávnych predpisov (CPP) č. 2/2022, aktualizovanej 7. 1. 2022 v časti „Zásady odmeňovania duchovných v ECAV“, kde bol doplnený text: „Generálne presbyterstvo môže v prípade priaznivej finančnej situácie rozhodnúť o vyplatení mimoriadnych príspevkov k mzdám duchovných.“
To poukazuje na to, že z prebytku (ktorý, ako sme spomínali skôr, je nepochybne „plánovane“ väčší ako príspevok na platy zborových farárov) dostanú duchovní len tie peniaze, ktoré cirkev počas roka nestihne minúť. To potvrdzuje aj citát z dôvodovej správy na decembrovú synodu, kde bolo uvedené : „Tento krok má byť zo strany cirkvi iba výnimočný a platný len v tomto roku, vzhľadom na špecifický rok. Nie je zámerom vytvoriť precedens, ktorý by sa mal opakovať aj v nasledujúcom období.“
Takže žiadne pokánie, žiadna zmena systému. Skôr jednorazové a nesystémové zalepenie očí v snahe zakryť vlastnú vypočítavosť a morálne a procesné zlyhanie.
Snáď najhoršie na tom je to, že tento násilný a cirkvi nehodný spôsob poukazuje nielen na to, ako si táto cirkev (ne)váži farárov, ale aj na to, ako si (ne)váži samotné cirkevné zbory!
Záver bez perspektívy…
Téza, že všetka moc pochádza z cirkevných zborov, tak až príliš „rýchlo a zbesilo“ odchádza zo života bežných evanjelikov. A nahrádza ju direktívne, centralistické a arogantné riadenie, ktoré nerešpektuje ani evanjelickú vierouku, ani zákony. V štýle rozdeľuj a panuj, možno niektorých uspokojí aspoň malý príspevok, ktorý za týchto pochybných okolností získali. Iných zas možno poteší príprava okázalého Evanjelického festivalu s dotáciou z centrály (pardon, vlastne z cirkevných zborov) vo výške 80 000 eur, čo je 3-krátviac, ako stálo podobné podujatie v minulosti! „Show must go on“ (Predstavenie, resp. zábava musí pokračovať) – a viacerým evanjelikom to zjavne stačí. Náš Pán však môže mať úplne iný názor (Ef 5, 9 – 15)!
Pýtate sa kam, čo bude nasledovať? Strata právnej subjektivity cirkevných zborov spojená s posilňovaním byrokratického a neefektívneho centra? Zrušenie volieb najvyšších predstaviteľov ECAV a doživotné funkcie za „dobre odvedenú službu“? Prevedenie majetku cirkevných zborov pod „matku“ cirkev? Alebo rovno spojenie s veľkým bratom z Ríma (po jubilejnom, 10. zasadnutí ekumenického výboru) s konštatovaním, že teraz sa už ani vieroučne, ani štruktúrou a ani projektom GDPR od seba vôbec nelíšime?
Alebo predsa?
Našťastie, viaceré cirkevné zbory tento úskok rozpoznali a pôvodný zámer podporiť svojho farára zrealizovali po svojom: priamou pomocou farárovi, čo predstavuje skutočné ocenenie jeho práce v zbore od ľudí, ktorí ho dobre poznajú. Zároveň je to najviac transparentné a nákladovo efektívne riešenie. Niektoré zbory sa teda prebúdzajú, čo je pre evanjelizáciu a misiu určite dobrá vec!
Ako ste na tom vy?
Jaroslav Mervart
ilustračné foto: pixabay.com
