Náboženstvo a Evanjelická cirkev augsburského vyznania

V dejinách nášho národa zohrávali jedinečnú a nezameniteľnú úlohu jedinci, ktorí neprijímali dané spoločenské podmienky pasívne, ale ich pretvárali. Odstraňovali z nich to, čo považovali za zlé, ujímali sa kladných podnetov, ktoré ponúkala daná doba a presadzovali ich v svojom okolí. Takýmto výnimočným zjavom v našich dejinách bol Ľudovít Štúr, vedúca osobnosť národného obrodenia v 19. storočí.

Štúr a štúrovci pochádzali z evanjelických rodín („štepnice otcov“), v ktorých sa zásady reformácie dodržiavali z pokolenia na pokolenie. Tieto zásady získané v rodinách zabránili niektorým štúrovcom v mladosti odklon od  Evanjelickú cirkev augsburského vyznania. Vzťah Ľudovíta Štúra k náboženstvu a k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je ďalšou témou, ktorá sa viaže k jeho osobe.

Vzťah Ľudovíta Štúra k náboženstvu a k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania

V dobe pôsobenia Štúra predstavovali  nebezpečenstvo pre Evanjelickú cirkev a. v. na Slovensku filozofické smery, ktoré ovplyvňovali študentov Evanjelického lýcea.  Viacerí štúrovci (samotný Štúr tiež) boli najskôr stúpencami racionalizmu, neskôr sa pod vplyvom Štúra stali vyznávačmi Heglovej filozofie. Z tohto dôvodu vystupuje otázka, nakoľko tieto filozofické smery ovplyvnili vzťah  Štúra k náboženstvu a cirkvi.

Ku vzťahu Ľudovíta Štúra k náboženstvu sa venovala v odbornej literatúre nepatrná pozornosť najmä z dvoch dôvodov: samotný Štúr nenapísal osobitnú prácu o náboženských otázkach.[1] V období socializmu sa táto téma často obchádzala a pozornosť sa upriamovala na jedinečnú a nezastupiteľnú úlohu Ľudovíta Štúra v kultúrnom a spoločenskom živote nášho národa. K téme  Štúr a náboženstvo sa vyjadrovali najmä cirkevní historici.

Problematiku vzťahu Štúra k náboženstvu je možné zhrnúť do niekoľkých bodov: výchova v rodine, vzťah k matke (jej vplyv), tradície národa a Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania

Rodinné prostredie

Ľudovít Štúr vyšiel z národne uvedomelého, evanjelického prostredia. Otec Samuel Štúr (16.3.1789 Lubina  – 27.7.1851 Zai Uhrovec) bol národnokultúrny  pracovník, učiteľ. Od roku 1813 až do svojej smrti pôsobil v Uhrovci. Patril k osvietenským typom dedinských učiteľov, ktorí sa celý život venovali osvetovej práci medzi ľudom. Vedomosti pre túto prácu získaval štúdiom súčasnej literatúry (fyzika, zemepis, zoológia, biblické dejiny). [2]

Výchova detí

Samuel Štúr spolu s manželkou Annou rod. Michalcovou  mali šesť detí  (štyroch synov a dve dcéry). Manželia Štúrovci boli obetaví, vrúcni a zbožní ľudia. Vytvorili svojim deťom harmonické prostredie s vysokými mravnými a duchovnými hodnotami. Umožnili im už v domácom prostredí získať dobré vzdelanie. Prísny otec a citlivá matka viedli svoje deti k tomu, aby si súčasne s vedomosťami vypestovali hlboký vzťah  k národu a k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Životy ich štyroch synov – Karola, Ľudovíta, Samuela  a Jána boli dôkazom toho, že sa  im podarilo zo svojich detí vychovať ľudí, ktorí bez ohľadu na charakter svojho vzdelania a povolania mali hlboký duchovný rozmer a vo svojom okolí vyvolávali obdiv svojou všestrannosťou. O Štúrových rodičoch napísal  Jozef Miloslav Hurban, že taká rodina sa tak ľahko na Slovensku nenájde, čo by  ubiedenému národu bola zanechala také poklady, ako zanechali manželia Samuel a Anna Štúrovci. Syn Karol (25.3.1811 – 13.1.1851) bol farárom a profesorom na evanjelickom lýceu v Modre, syn Ján  (21.9.1827 – 23.9.1905) stoličným sudcom a Samuel (15.10.1818 – 15.2. 1861) sa stal farárom v Zemianskom Podhradí. [3]  Ich druhorodené dieťa, syn Ľudovít sa stal s jednou najvýznamnejšou osobnosťou slovenských dejín, hlavný reprezentant slovenského národného hnutia a slovanských koncepcií .

Vzdelanie

Ľudovít Štúr svoje základné vzdelanie nadobudnuté v rodine si doplnil na nižšom gymnáziu v Győri (V rokoch 1827 – 1829). Počas štúdia v Győri mal vplyv na Štúra  profesor Petz. V rokoch 1829 – 1834. Ako študent sa zapájal do činnosti Spoločnosti  Česko – slovanskej. V rokoch 1835 – 1837 sa stal jej podpredsedom. Pod Štúrovým vedením sa pretvárala na  politicko – národný  spolok a stala sa jadrom celého národného hnutia. [4] V roku 1838 dvadsať tri ročný Štúr odchádza na štúdia do Halle. Tu študoval dva roky. Chcel pôvodne študovať teológiu, ale upustil od tohto predsavzatia a študoval históriu, filozofiu, filológiu a politiku.[5]

 Vplyv filozofických smerov, vzťah kresťanskej viery a filozofie

Pri skúmaní vzťahu Ľudovíta Štúra k náboženstvu ako stúpenca radikalizmu a Heglovho učenia nemôžeme obísť tému vzťahu kresťanskej viery a filozofie v dejinách myslenia z pohľadu evanjelickej teológie. V dejinách tohto vzťahu bolo niekoľko dôležitých momentov. Prvé obdobie bolo charakteristické príklonom kresťanstva k antickej filozofii. Bola to doba kresťanských apologétov a prvých cirkevných otcov.

Filozofia sa stala pri formovaní kresťanského učenia zdrojom pojmov a kategórií, zároveň znamenala pre kresťanstvo aj nebezpečenstvo ako zdroj heretických prúdov. Pôvodný biblický charakter kresťanskej viery však pozmenil vplyv metafyziky, ako spôsob zvláštneho uchopenia skutočnosti. Metafyzika mala svoj pôvod  v Platónovom a a Aristotelovom myslení. K zblíženiu platónskych princípov s kresťanskou teológiou došlo u cirkevného otca Augustína. Tomáš Akvinský urobil s teológie presný systém vybudovaný na Aristelovej metafyzike.

Významným momentom v dejinách vzťahu kresťanskej viery a filozofie bolo vystúpenie reformátora Martin Luthera. Luther odmietal scholastické spojenie kresťanskej viery s Aristotelovou filozofiou. Obnovil dôsledný kristocentrizmus na základe Písma. Jeho reformačné učenie bolo návratom k Písmu  a odmietalo metafyziku a špekuláciu. Lutherov negatívny postoj k antickej filozofii zmiernil a zrevidoval Filip Melanchton, ktorý sa stal tvorcom evanjelického aristotelizmu a reformačnej scholastiky. Uplatňovanie aristotelizmu v poreformačnom období v teológii nebol prínosom, pretože metafyzika prekrývala opäť biblickú povahu viery.

V 18. storočí  v oblasti svetskej novovekej filozofie vznikali dve základné tendencie: emancipovať filozofiu od teológie vôbec (anglický osvietenci, francúzsky materialisti), alebo integrovať obsah kresťanskej viery do filozofického myslenia (nemeckí osvietenci). Táto tendencia zbavovala kresťanskú vieru jej základu.  K filozofom, ktorí mali vážny úmysel integrovať  kresťanstvo do filozofie, patril predovšetkým Hegel. Hegelov pokus o teologickú a filozofickú syntézu z pohľadu kresťanstva stroskotal. [6]

Vplyv racionalizmus

Ľudovít Štúr a štúrovci sa už počas svojich lyceálnych štúdií živo zaujímali o filozofiu. V dobe svojich lyceálnych štúdií  sa prikláňal Štúr princípom racionalizmu a radikálneho demokratizmu. V 30. rokoch 19. storočia boli rozšírené medzi študentmi Evanjelického lýcea diela francúzskych osvietencov. [7] Situáciu na evanjelickom lýceu výstižne opísal Samuel Štefan Osuský: „racionalizmus, prirodzene účinkoval na šuhajcov zo zbožných slovenských rodín pošlých, povstali náboženské hádky, náboženské pochybovanie, rozširoval sa radikalizmus, ktorý väčšie, menšie stopy zanechal u jednotlivých členov družiny a nebyť neskôr vplyvu Štúrovho filozofického idealizmu, kto vie, kde by sa bol zastavil. Mládež študovala francúzskych osvietencov Voltaira, Rousseaua, predchodcov francúzskej revolúcie, a keď sa neskôr aj od nich nábožensky odvrátili, národne účinkovali na národné povedomie.“  Racionalizmus a radikalizmus poznačili aj Štúra. Pravdepodobne zabrzdili  jeho kňazskú dráhu a tvorbu o teologických otázkach. Zradikalizovali ho však v jeho činnosti na národnom a politickom poli. Osuský zdôrazňoval, že Štúra od radikálneho racionalizmu odvrátili: výchova v rodine, vzťah k matke (jej vplyv), tradície národa a Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.[8]

Charakter nemeckých univerzít – nemecká osvietenecká filozofia

Na štúdiách v Halle sa Štúr oboznámil s dielom nemeckého filozofa Hegla. V čase Štúrových študentských rokov chodili študenti bratislavského lýcea študovať na túto univerzitu (predtým do Jeny). V Nemecku študovali evanjelickí bohoslovci z územia dnešného Slovenska už od čias reformácie. Väčšina našich bohoslovcov študovala vo Wittenbergu, ktorý bol hlavným reprezentantom luteránskej ortodoxie. Tento ortodoxný luteránsky prúd prísne dbal o čistotu evanjelického Augsburského vyznania a nekompromisne vystupoval aj proti smerom vznikajúcim v cirkvi.[9]

Evanjelická cirkev na území dnešného Slovenska od svojho začiatku  bola verná tomuto ortodoxnému smeru. Z dejín našej cirkvi môžeme spomenúť napríklad konflikt s pietistami na synode v Ružomberku v roku 1707. Myšlienky  pietizmu priniesli do Uhorska evanjelickí kňazi, ktorí študovali na univerzite v Halle.[10] Niektoré nemecké univerzity (napríklad Jena a Halle) nemali ortodoxný ráz Wittenbergu. Od konca 17.  storočia tu často pôsobili predstavitelia osvieteneckej nemeckej filozofie. Študenti z územia dnešného Slovenska  študujúci najmä na týchto univerzitách sa dostávali často pod vplyv nemeckých náboženských filozofov, ktorí sa však dostávali na pozície panteizmu (Božia všade prítomnosť vychádzajúca z identity Boha a sveta, Boh je vo všetkých veciach, identita Boha a sveta).[11]

Návrat z Nemecka

Po návrate  z Nemecka  v rokoch 1840 – 1843 pôsobil Štúr ako námestník profesora J. Palkoviča na katedre československých. dejín a literatúry. V tomto období bol známy svojou prednáškovou činnosťou. Cieľom jeho prednášok bolo vzbudiť vedecký záujem u študentov o dejiny, literatúru, jazyky a kultúru Slovanov. Zmena, ktorá u Štúra nastala pod vplyvom Heglovej filozofie, sa prejavila pri výchove mládeže aj v oblasti náboženstva. Kalinčiak hodnotil jeho účinkovanie medzi mládežou týmito slovami: „Štúr hľadel spolu i náboženský cit a náboženský život u mládeže obživiť, vystúpil teda obzvlášte oproti racionalistickému smeru, a snažil sa v mládeži vzbudiť vedecké spytovanie a zošľachtenie srdca na poli náboženskom a teológie protestantskej: hľadel vzbudiť a obživiť vieru.“[12]

Účinok Štúrovho výkladu  „Evanjelia Matúšovho, 5. kapitola“ na mládež, poznáme aj z Hurbanovho opisu:  „z verša na verš stupňoval sa jeho zápal a z nás asi päťdesiatich malicherných racionalistov počúvajúcich nové, neslýchané názory, ktoré priam vyvierali z ducha, nebolo nikoho, komu by neboli zaihrali slzy pokánia v očiach i slzy radosti nad úchvatnými pravdami. Nikdy tak hádam ešte nebol na týchto školách zvestovaný Kristus, tak hlásaná kresťanská idea, čo temer za dve hodiny k úžasu a k oduševneniu všetkých nás rozvádzal nadšený Štúr.   A my všetci ozaj znovuzrodení v myšlienkach svojich, vrátili sme sa domov. Z mojich úst nevyšlo od tých čias nerozvážne alebo nectené slovo  Písme svätom a o náboženstve kresťanskom.“[13]

Prejavy viery a náboženstva

Štúr Heglovu filozofiu bez kritiky neprevzal.[14]  Rozdiely medzi ním a Heglom sa týkali pohľadu na vývoj národov a podstatu náboženstva. V náboženskom živote videl Štúr odzrkadlenie národa a spravodlivosti, ktorá je od Boha.[15] V Štúrových verejných prejavoch sa jeho vzťah k Bohu a cirkvi dosť jasne prejavuje

Napríklad v článku uverejnenom v Národných novinách pod názvom „Neopúšťajme sa!“ prihováral sa  k mládeži, vyzýval ju k obetiam: „Mládenci naši slovenskí nie je človek len z hliny, ale vdúchol doňho Bôh  ducha svojho, nedajte, že sa podjarmiť telesnému životu, ale rozdúchajte v sebe tú istú iskru vyššiu a verte, že človeka a národa vznešenosť len v živote vyššom, živote duchovnom záleží.“[16]

Uzákonenie spisovného jazyka z pohľadu reformácie

V júli 1843 na fare v Hlbokom kodifikovali Štúr, Hurban a Hodža spisovnú slovenčinu na báze stredoslovenského nárečia. Štúr si už v 30. rokoch 19. storočia uvedomoval, že rozvoj národného života nie je možný bez jednotného spisovného jazyka. Spisový jazyk považoval za najvhodnejší  nástroj na povznesenie vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev. Uzákonenie spisovného jazyka sprevádzali aj negatívne prejavy. Paradoxom tohto javu bolo, že odporcovia spisovnej slovenčiny z evanjelických kruhov, ju považovali za nebiblickú a protireformačnú.

Obviňovali Štúra z toho, že slovenčina spôsobí úpadok evanjelického náboženstva.[17]  Cirkevný historik Ján Petrík  videl práve v uzákonení spisovnej slovenčiny splnenie „apoštolskej a reformačnej zásady“. Označil Štúra za „lepšieho filozofa dejín a realistu ako jeho protivníkov.“  Bibličtina ostávala v Evanjelickej cirkvi síce bohoslužobným jazykom v spievanej liturgii naďalej, ale v slovenčine začali postupne kázať evanjelickí národne uvedomelí farári. Prvú slovenskú kázeň po kodifikovaní spisovnej slovenčine mal v Liptovskom Mikuláši  Michal Miloslav Hodža na Smrtnú nedeľu v roku 1845.

Záver

Na záver chcem zdôrazniť, že Evanjelická cirkev si ctí Ľudovíta Štúra ako významnú osobnosť, ktorá stála pri zrode moderného slovenského národa a kodifikácii spisovného slovenského jazyka. Radíme ho k bojovníkom proti národnému a sociálnemu útlaku. Zomrel veľmi mladí v 40 rokoch života, 12. januára 1856 (tento rok si  pripomíname 165. výročie) v Modre. Uvedomujeme si jeho prácu za povznesenie hospodárskej a duchovnej činnosti národa. Ceníme si aj jeho pedagogický rozmer a výchovný náboženský vplyv na mládež.

doc. PhDr. Mgr. Miloš Klátik, PhD.
generálny biskup v. v.


[1] Osuský, S., Š.: Štúrova filozofia. Druhé vydanie, Nakladateľstvo Slovenskej ligy Bratislava, s. 113.
[2] Slovenský biografický slovník V. Matica  Slovenská. Martin, 1992, s.  535-536.
[3] Petrík, J.: c. d. s. 251, Slovenský biografický slovník V. Matica  Slovenská, Martin, 1992, s. 531 – 536.
[4] Slovenský biografický slovník V. Matica  Slovenská. Martin, 1992, s. 532.
[5] Petrík, c. d.., s. 252.
[6] Gažík, P.: Krátky prehľad na vzťah viery a filozofie v dejinách myslenia. In Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Bratislava 1999, s. 262 – 272.
[7] Osuský, S., Š.: Štúrova Filozofia, s. 19.
[8] Osuský, S., Š.: Štúrova Filozofia, s. 31 -41.
[9] Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 3. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2001, s. 36.
[10] Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 3. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2001, s. 49.
[11] Osuský, S., Š.: Štúrova Filozofia, s. 24.
[12] Osuský, S., Š.: Štúrova Filozofia, s. 56.
[13] Petrík, J.: c. d., s. 262.
[14] Osuský, S., Š.: Štúrova Filozofia, s. 49.
[15] Osuský, S., Š.: Štúrova Filozofia, s. 111 -112.
[16] Osuský, S., Š.: Štúrova Filozofia, s. 57 -58.
[17] Petrík, J.: c. d., s. 260

%d blogerom sa páči toto: