Žiadosti slovenského národa

Žiadosti slovenského národa

Liptovský Svätý Mikuláš, 10. máj 1848

Pred jeho celú kráľovskú Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred jeho výsosť uhorskieho palatína, královskieho námestníka, pred Ministerstvo uhorskuo a pred všetkých priateľov človenčenstva a národnosti.

I. Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom snu ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, súc púvodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krev vylievali, bola do nedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťazach potupy potupy a zhanobenia.

Ale v okamžení tomto prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe, aj svojim ujarmateľom a nič inšie nehýbe jeho rozraduvaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. Zato, jako pranárod a niekdajší jediný majiteľ svätej tejto zeme, prevoláva pod zástavou tohto veku rovnosti všetky národy uhorskie ku rovnosti a k bratistvu a osvedčuje sa zo svojej strany, že nechce žiadnu národnosť v Uhorskej ukrivdiť, uraziť, zmenšiť a tým menej vykoreniť, – ale aj žiada od uhorských národov, aby aj oni z ich strany takýmto uhorským vlastenectvom naplnení boli a uctením slovenskej národnosti národu slovenského priateľstva a lásky hodnými sa stali. Lebo národ slovenský ako z jednej strany nechce utláčať inie národy, tak z druhej nedozvolí, sebä do starieho jarma zapriahnuť a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávno meno uhorskieho vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, ktorý nešetrí práva národnosti druhieho, pod korunou uhorskou bývajúceho národa.

Následkom toho žiadame: (II.) Aby sa zriadiu, na základe rovnosti uhorských národov jeden všeobecný snem bratských národov, pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený – a každý zástupca národný zaviazaný svojou národnou rečou národ svoj zastupovať a reči národov, na sneme zákonne zastúpených, znať.

Mimo tohoto krajinskieho všeobecnieho snemu národov žiadame: (III.) Národnie osobitnie snemy, na ktorých sa povedú rady národnie, a to síce jak národnieho, tak všeobecne krajinskieho dobra sa týkajúce, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisnie, aby každý národ ku svojmu národniemu striedku mocne sa priťahovať mohou a smeu, a nebola prinútená menšina Maďarov vätšine slovenskej, a menšina slovenská vätšine Maďarov slúžiť a sa poddávať, a práve pre toto prísno chránenia slobuod a práv národných žiadame, (IV.) aby vyslancovia všetkých národov uhorských zaviazaní boli prísahou vo zmyslu návodov, sebe od svojich vysielateľov vydaných, na sneme krajinskom hovoriť a v pádu nevernosti a zrady národnej, aby pokutám, od vysielateľov ustanoviť sa majúcim, poddaní boli. Menovito národ slovenský, najviac zradcov národnosti svojej počítajúci, má dostatočné príčiny žiadosť túto vysloviť a všemožne ju podporuvať.

V. Žiadame, aby zákon ten, podľa ktorieho už teraz v tomto počiatočnom sa preporodzuvani krajiny pri rokuvaniach a výborových maďarská reč sa za reč predpisuje, a tým samým národ náš zrovna ku bezzákonnosti zákonom sa donucuje – žiadame, aby sa zákon ten hneď teraz tak premenený bou, že by sa do obecnieho verejnieho rokuvania reč materinská uviedla. Lebo svätuo slovo slobody je potupeno v tom páde, keď sa národ slovenský , nerozumejúc maďarsky, pri rokuvaniach v reči jemu nezrozumiteľnej k nemote odsudzuje. Hrešiu by národ náš proti sebe a krajine, keby či presviedčau, či odporuvau uzavretiam takým, ktorým nerozumie. A k takejto nezákonnosti nesmie a nemuože rozumným spuosobom žiaden slobodný národ národ druhý priviazať. Tí ale úradníci a tie pravomoci, čo doteraz násilniemu zákonu tomuto zadosť urobiť nemohli a rokuvania mestskie a vidiecke aj v národných rečach dopustili, aby za tento skutok prirodzenej spravodlivosti zodpovedať nemuseli.

VI. Žiadame dokonálno zriadenia škuol národných^[1], a to síce ako počiatočných (elementárnych), tak aj reálnych, mešťanských, ústavov dievčenských, ústavov pre vyučovanie učiteľov a kňazov, potom ústavov literárnych vyšších menovito: gymnaziov, lyceov, akademie, ústavu polytechnickieho^[2] a jednej univerzity. Všetky tieto ústavy majú byť založenie na základe slobodnieho vynaučovania a reč vynaučovania pre synov a dcéry národu slovenskieho nemá byť inšia než slovenská, aby na základe tomto národ slovenský si mohou vychovať synov jemu a krajine verných.

VII. Žiadame, aby maďarskie stolice vo svojich školách a vyšších i nižších ústavov literárnych katedry reči slovenskej pre Maďarov a stolice slovenskie katedry reči maďarskej pre Slovákov pozakladali, aby sa tak národy tieto jeden ku druhiemu priblížili, menovito, aby Slováci Maďarov, na sneme hovoriacich maďarsky, a Maďari Slovákov, hovoriacich na sneme po slovensky, rozumieť mohli.

VIII. Rovnosti národnej duchom vedení žiadame, aby sa všetko panovanie jedných národov a národností nad druhými národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo, a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastnieho ustupovať prinútení nebou. Z tohoto ohlädu žiadame, aby slovenský národ svoju národnosť svojimi farbami a zástavami označuvať smeu bez prekážky. Zástavy červeno-biele máme za slovenskie, červeno-bielo-zelenie za maďarskiem zástavy červeno-bielo-zelenie s címerom uhorským za krajinskie. A tak chceme aj vodcov gardy národnej slovenskej len Slovákov a kommando pre ňu slovenskuo.

IX. Žiadame aby právo nárdnieho voliteľstva nebolo určovanuo rodom a stavom, ale duchom a právom rovnosti, a preto chceme, aby každý rodu svojmu verný, zločinstvom a výstupkami nezašpinený občan a obyvateľ uhorský, dvadcať rokov majúci, voliť, a štyriadvadcať rokov majúci vyvolený byť mohou. Odrodilí zradcovia národa, ktorí svoju materskú reč potupujú a či tajne, či zjavne proti právu, cti a slobode národa skutečnie úklady stroja, úrady verejnie zastávať nesmejú. Menovito žiadame, aby od týchto čias žiaden zradca slovenskieho národa medzi Slovákmi úradovať nemohou. Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva, chceme sa ubezpečiť na budúcnosť s tým osvedčením, že zradu krve, reči a národnosti slovenskej za zradu nielen nášho národa, ale celej vlasti uhorskej považovať budeme.

X. Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucií^[3], zakladania tlačiarní a kamenopisární takže bez kaucií. Ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa ku poradám verejným o veciach obecných. Neináčej i osobnú bezpečnosť pri cestovaní, lebo s bolesťou sa sťažovať musíme, že nadobudnutá teraz ústavná sloboda skrze rozširujúci sa po krajoch našich slovenských terorizmus a neprestajnuo strašenia, vyhrážania na toľko sa potlačuje, že i verejnuo pod holým nebom rečnenia k národu sa za buričstvo pokladá.

XI. Žiadame, aby sa pre uspokojenia občanov našich po dedinách, mestečkách a kopaniciach bývajúcich a od dávnych rokov na rozličnie spuosoby od rozličných ľudí utláčaných, klamaných, o hory a pasienky, o role, obecnie živnosti, kopanice, výrobiská a inie ich majetky pripravovaných, aby sa tedy pre uspokojenia týchto ukrivdených občanov odrazu takie poriadky porobili, že by oni ku svojim predešlým nepohnutým majetkom, teda ku svojim dávnym kopaniciam, pasienkam, horám, výrobiskám (atď.) mohli prísť a týmto imaním neobmedzene oni i jejich potomci podľa práva vládnuť mohli. Žiadame ďalej, aby sa v tom zmyslu a tou cestou, ktorou sa urbárski poddaní od povinností urbárskych oslobodili, aj allodiálni poddaní (ktorí sa na iných miestach majiteľmi slobodných živností, kurialistami, taxalistami, kaštelníkmi, komorníkmi, majorníkmi menujú) od poddanskej práce a povinností zbavili, hlavne tí, ktorí tridcaťšesť rokov robotízeň panskú zbývali^[4]. Takže aby sa i regalia beneficia^[5] k dobriemu obci obrátili.

XII. Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rotaridesom, učiteľom v Príbelcach, do ťažkieho väzenia v Šahách, zatvorení sa preto, že ľud slovenský v Príbelcach pred verejne oznámeným zákonom ku hájeniu jeho slobuod povzbudzovali – z tej príčiny žiadame, aby títo, len preto, nevinní väzňovia a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody čím skuor na slobodu vypustení boli.

XIII. Vediac to, že v susednom kraji Haliči (Galícii), takže pod berlou rakúskou s nami súcom, bratinskieho rodu Poliaci slobody, ktoré my požívame, ešte nedosiahli – preto, že im velkie prekážky nešťastná byrokracia v cestu klásť neprestáva – žiadame, aby všetky národy, pod uhorskou korunou súce, úradnými svojimi cestami mocný spolucitnosti kresťanskej a ľudskej hlas vyniesli a u Jeho Jasnosti nášho kráľa a pána vo Viedni o to prosebne nastojili, aby už konečne nešťastniemu národu tomuto spravedlivosť a milosť nastala.

XIV. Slovenský národ kladie výmienku^[7] svojho štestia a ubezpečenia svojej národnosti na vyplnenie týchto spravodlivých žiadostí vyslovujúc predkom^[8] svoju úctu, vďaku a dúveru jako ku slávnemu Ministerstvu, tak jak ku všetkým občanom uhorským, ktorí tieto žiadosti podporovať budú. Naproti tomu v odkladaní alebo obchádzaní týchto našich žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa nášho ku bývalej slepote a služobnosti.

[1] Škôl všetkých vtedajších typov.
[2] Vtedajší druh vysokej školy technickej.
[3] Peňažná suma, ktorá sa musela zložiť štátu pri založení novín.
[5] Zbývali – vykonávali.
[6] Určité hmotné výhody, možnosti dôchodku.
[7] Výmienka – podmienka, predpoklad.
[8] Predkom – vopred.

Zdroj: https://www.gjar-po.sk/, Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel.
Foto: Wikimedia.org