2. slávnosť svätodušná

„A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné. Apoštolovia však veľmi mocne vydávali svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša a veľká milosť spočinula na nich na všetkých; medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám a každému nadelili, koľko potreboval. Tak Jozef, ktorému apoštolovia dali prímenie Barnabáš – v preklade znamená: Syn potešenia, – levíta, rodom z Cypru, ktorý mal pole, predal ho a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám.“
Sk 4,32-37

„…všetko im bolo spoločné“ je zvláštny opis vnútorného stavu tých, ktorí boli naplnení Duchom Svätým a vytvorili prvý cirkevný zbor v Jeruzaleme. Každý človek sa prejavuje podľa ducha, ktorý ho napĺňa, ktorý ho vedie a ktorý ho stvárňuje. Sme duchovné bytosti, či chceme, alebo nechceme. Stvoriteľ nás stvoril „na svoj obraz“ – ako vieme zo samého začiatku Biblie, a – ako vieme od Krista: „Boh je duch, a tí, ktorí Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a pravde“. (J 4,24) Apoštoli a všetci ľudia zhromaždení na sviatky Letníc v Jeruzaleme neboli bezduché bytosti, ktoré potrebovali naplnenie a oživenie a duchovnými sa stali, až po zoslaní Ducha Svätého. Otázka o človeku nie je, či je, alebo nie je bytosť duchovná, ale: aký duch človeka napĺňa? Ktorému duchu človek vo svojej duši a vo svojom živote dáva priestor realizácie – pôsobenia?

Keby sme v skratke chceli popísať prejavy ducha, ktorý napĺňal učeníkov od chvíle, keď sa rozpŕchli pri Ježišovom zajatí v Getsemane, asi by sme si všimli ich ustráchanosť, neistotu, sklamanie, nedôveru, smútok, pochybnosti, keď ich Majster bol zajatý, ukrižovaný a pochovaný; prekvapenie, hľadanie nádeje, neporozumenie, očakávanie, opatrnosť, keď sa im zjavoval, stretali sa s Ním a vzal ich na vrch vstúpenia; až po pripravenosť k niečomu novému no zatiaľ nepredstaviteľnému, keď zotrvávali v Jeruzaleme na modlitbách. Aký duch to bol? Ten bežný, ľudský, ovládaný zvodným hlasom o nedôvere v moc Najsvätejšieho. Zoslanie Ducha Svätého na apoštolov je chvíľa, kedy ľudský duch zlomený silou hriechu je nahradený, premenený, uzdravený a spasený Duchom Božím, Duchom Svätým, vzkrieseným Kristom presne podľa Jeho sľubu: „Neopustím vás ako siroty, prídem k vám“. (J 14,18)

Kniha Skutkov apoštolov predovšetkým v druhej, tretej a štvrtej kapitole podáva správu o zmene, ktorá sa diala s učeníkmi a s ľuďmi v Jeruzaleme, keď ich duše, srdcia a celý život naplnil Duch Svätý, Boh sám. Apoštoli vyšli a smelo kázali vzkrieseného Krista, ľudia sa kajali, dávali sa krstiť a vytvárali spoločenstvo na modlitbách, lámaní chleba a počúvaní zvestovaného slova, starali sa o nemocných, slabých, uzdravovali a nebáli sa nepriateľstva ani prenasledovania. A – ako čítame – „boli jedno srdce a jedna duša … všetko mali spoločné.“

Jeden zaujímavý prejav pôsobenia Ducha Svätého sa týkal vlastníctva. Vlastníctva vecí, majetku. Ľudia naplnení a vedení Duchom Svätým prestali k veciam a majetku pristupovať rozdeľujúcim: moje – tvoje – jeho – jej – naše – vaše. Všetko im bolo spoločné, nikto si neuplatňoval vlastnícke práva, nepokladal nič za svoje. Vládol základný prístup: naše.  Alebo by sme možno mali zvážiť, či ono „naše“ nebolo skôr prejavom pochopenia, že hmotné veci, vlastníctvo, majetok je v porovnaní s darom Božej milosti a prítomnosti nepodstatný. Nie nedôležitý. Ale prvý je Kristus a všetko ostatné je až to ďalšie, a o tom ďalšom rozhoduje naše spoločenstvo s Kristom.

Ak by tieto verše o pôsobení Ducha Svätého vo veci vlastníctva čítal politicky uvažujúci človek, mohol by o cirkevnom zbore v Jeruzaleme povedať, že to boli všetko  „ľavičiari“. V politickej skratke ľavičiari sú za spoločné vlastníctvo, pravičiari za súkromné. Dokonca sme tu už mali spoločnosť riadenú na princípe spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov, všetko bolo štátne, všetko patrilo všetkým. Bolo by to však veľké nedorozumenie správy, ktorú od Lukáša v knihe Skutkov apoštolov máme. Duch Svätý oslobodzuje človeka od majetku nie tým, že mu ho berie, zakazuje, pohŕda ním či znevažuje, ale učí ho správne pochopiť a prijať Pánove slovo: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom… Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.“ (Mt 6,24) Buď Duch Kristov v nás rozhoduje o našom vzťahu k blížnym i k majetku, alebo duch ľudského lakomstva rozhoduje o zneužití Krista.

Zoslanie Ducha Svätého na apoštolov nám pripomína a sprítomňuje skutočnosť, na ktorú nemusíme len spomínať, že sa raz dávno stala. Je to skutočnosť, ktorá sa deje všade tam, kde človek otvorí svoje srdce pôsobeniu tej sile, ktorá je od Večného a s Večným spája naše duše, srdcia, našu silu a život. A vtedy vieme so žalmistom vyznať: „Hospodinova je zem i to, čo ju napĺňa“, vieme, že my sami Jemu patríme s celým naším životom, našimi schopnosťami, danosťami, talentami i vlastníctvom, môžeme a máme slúžiť Jemu a spoločenstvu, do ktorého patríme. To pôsobí Duch Svätý v nás, ak mu dáme v pokání priestor, aby uzdravil, zachránil, spasil a vykúpil nášho ľudského ducha z otroctva hriechu. Duch Svätý konal s učeníkmi a veriacimi v Jeruzalemskom zbore veľké veci Božie. Nech ich koná aj s nami.

Amen.

Mgr. Daniel Midriak
evanjelický a. v. farár

Ilustračné foto: pixabay.com