Financovanie bez dôvery, diel 3
Minulý článok, uverejnený tesne pred Synodou 2021, ktorá sa konala 10. – 11. septembra 2021 v Trenčianskych Tepliciach, sme nazvali Veľký tresk alebo návrat do stredoveku. Chceli sme tým naznačiť, že buď sa pomery v ECAV po Synode (konečne) radikálne zmenia k lepšiemu, alebo sa cirkev vráti do stredoveku – v zmysle nadradenosti či podriadenosti, sankcií či trestov, „správy“ majetku, resp. prístupu k ľuďom vo všeobecnosti. Dnes môžeme konštatovať, že veľké očakávania sa nenaplnili a cirkev sa vo vyšetrovaní majetkových káuz posunula iba málo, ak vôbec. Naopak, veľmi zlou správou je to, že ostáva voči faktom a argumentom aj naďalej hluchá a konzervuje toxický stav, ktorý je pre evanjelickú cirkev škodlivý!
Hlavné témy je možné znova rozdeliť medzi tému spoločnosti Reformata, ktorej v poslednom čase intenzívne sekunduje Evanjelická diakonia, a tému financovania, resp. tzv. fondu zabezpečenia. Veľa napovedá už samotný pomer a to, ako dlho sa diskutovalo o financovaní (80 %) a ako dlho o kauzách spojených s uvedenými dvomi spoločnosťami (20 %). Keďže aj viacerí synodáli potvrdili, že kríza dôvery je hlavnou prekážkou nielen financovania, ale aj iných aktivít v cirkvi, malo to byť skôr opačne. Hlavnou témou Synody bolo teda jednoznačne financovanie, kde sme boli až príliš často svedkami až osobných prestreliek medzi niektorými synodálmi. Túto diskusiu je možné rozdeliť na dve základné časti:
- nekonečná diskusia o modeloch, a teda o tom, akým spôsobom stiahnuť zo zborov peniaze,
- účel, na ktorý majú byť peniaze z tzv. fondu zabezpečenia použité – len na platy duchovných alebo aj na projektové, či dokonca na prevádzkové náklady
Veľa diskutujúcich kritizovalo chaos, ktorý v tejto oblasti panuje. Napr. to, že pred časom bolo dohodnuté, že tieto peniaze pôjdu len na platy farárov, čo viacerí duchovní svojím veriacim tak aj interpretovali. Dnes sa cítia oklamaní a podvedení. Druhá skupina obhajovala tzv. projektové náklady na aktivity cirkvi, ktoré sú však plánované a realizované dosť netransparentne, a teda niet divu, že nemajú veľkú podporu. Zatiaľ čo skoro všetci sa zhodli na tom, že hlavnou prekážkou nielen financovania, ale aj akýchkoľvek zmien v cirkvi je chýbajúca dôvera k vedeniu ECAV, pre nápravu tohto stavu sa urobilo len veľmi málo. Za hlavnú príčinu boli označené škandály spojené so správou majetku, kde už nie je prekážkou len dlhodobá neschopnosť či nezáujem ich riešiť, ale aj to, že k nim pribúdajú ďalšie problémy, ktoré sa tentoraz týkajú aj Evanjelickej diakonie. Dá sa teda predpokladať, že po tejto Synode k obnoveniu dôvery v cirkvi určite nedôjde, skôr naopak!
Čo sa týka modelov financovania, v hre boli štyri modely, a to tzv. Bunčákov model, schválený len tesnou väčšinou na Synode 2020 v Ružomberku, a tri modely (A, B, C), ktoré navrhol generálny hospodársky výbor. Prvé dva modely boli označené charakteristikou príspevok na člena, resp. kombinovaný model. K návrhu Asociácie slobodných zborov, ale aj množstva ďalších evanjelických zborov z celého Slovenska mal najbližšie model „C“, ktorý predpokladal vyplatenie štátneho príspevku na farára, pričom zvyšok by dofinancoval zbor. Už vopred sa však dalo predpokladať, že vo vedení, ktoré chce väčšinu peňazí stiahnuť do centra (a to nielen na platy farárov), tento model väčšiu podporu nebude mať. Pozitívne je možné hodnotiť vynaložené úsilie pri jeho presadzovaní zo strany niektorých synodálov, a to najmä Tomáša Hybena, ktorý uviedol všetky dôležité výhody tohto modelu:
- Je to model, na ktorom cirkev fungovala stovky rokov.
- Je spravodlivý (nepodporuje sa „trestanie“ životaschopných a zodpovedných zborov na úkor tých, ktorí sa nestarajú, resp. sa len „vezú“).
- Je to tzv. samosprávny model: podpora a povzbudenie iniciatívy zdola, zo zboru, s cieľom podpory duchovného života aj zodpovednej starostlivosti o zverený majetok.
- Zbor najlepšie pozná svojho farára, má k nemu priamy vzťah.
- Každý si teda doplatí svojho farára, a to naštartuje aj proces vokátorov.
- Jednoduchosť a transparentnosť.
- Je to najlepší model v súčasnej dobe hospodárskej krízy a pandémie.
- Je to najlepší model pre ECAV, ktorá v súčasnosti prechádza veľkou krízou dôvery (nevyžaduje posielanie peňazí na ústredie).
Kritické názory (ľudí, ktorí by najradšej všetko centralizovali) sa týkali najmä toho, že veľa zborov to vraj nezvládne. To je však tradičný nedostatok pohľadu „zhora“, ktorý neráta s iniciatívou, vierou či záujmom ľudí v zbore, ktorá je však pre poslanie a rozvoj cirkvi kľúčová! Tento model v diskusii podporil aj senior Tatranského seniorátu Jaroslav Matys s tým, že na princípe, keď sa zbor postará o svojho duchovného, cirkev fungovala viac ako tisíc rokov a je to najviac životaschopný a na prežitie reálny model. Problémy menších zborov sa podľa neho dajú riešiť prirodzeným spájaním. Veľmi kriticky sa vyjadril k tzv. Bunčákovmu modelu, keďže považuje zdaňovanie peňazí v obehu (opravy kostola, farského úradu, zrealizované akcie) za totálny blud. V podstate čím viac aktivít (opráv, podujatí, táborov) cirkevný zbor zrealizuje, tým viac musí platiť!
To, že model „C“ je najférovejší, priznal aj navrhovateľ Marián Damankoš za Generálny hospodársky výbor. Argumentoval okrem iného tým, že tisíce rokov nebolo známe niečo ako minimálna mzda (čo je však dosť slabý protiargument, keďže vtedy neexistovala ani štátna podpora). Vo svojom ďalšom vystúpení Tomáš Hyben na podporu modelu „C“ znova poukázal na potrebu prevzatia zodpovednosti v zboroch, na zámer podporiť tých, ktorí hospodária zodpovedne, a, naopak, vyzvať k aktivite tých, ktorí sú pasívni. Poukázal na to, že ľudia radšej podporia svojho farára, ako by mali posielať peniaze kdesi na ústredie, ktoré sa nevie vysporiadať s kauzami v Reformate, ktorá byty v centre Bratislavy prenajíma za 100 eur, pričom vychádzajú najavo aj ďalšie kauzy a plytvanie v Evanjelickej diakonii.
Veľmi dobre poukázal aj na slabé stránky tzv. Bunčákovho modelu, resp. aj modelu GHV. Keďže prvý je zameraný na obrat, resp. príjmy, čo iné sa dalo očakávať, ako optimalizácia a skresľovanie príjmov cez rôzne občianske združenia? Bude sa čarovať. A hoci druhý návrh z generálneho hospodárskeho výboru (na veriaceho či na dušu) považuje za lepší, čo sa dá očakávať? Budú sa kresať počty veriacich. Ako budeme riešiť neplatičov? Môžeme ich vyhodiť? je to legislatívne doriešené? Ako ich budeme evidovať či neevidovať? Aké to budú štatistiky, s čím budeme pracovať? Taká istá optimalizácia, ako sme videli v príjmoch, sa dá očakávať v počte členov! Na záver vyzval synodálov, aby hlasovali podľa toho, čo počujú zo svojich zborov.
Na tento názor nadviazal aj senior Ochodnický, ktorý príklad platičov a neplatičov rozviedol na praktickom príklade zboru v Trenčíne. Spomenul aj pred rokmi zrušený Rezervný fond personálneho zabezpečenia, kde sa vtedy na Synode povedalo, že vymyslíme a zavedieme niečo nové. Nestalo sa, a to je veľká chyba. Tiež poukázal na to, že veľké zbory neznamená bohaté zbory, pretože aj tie v Považskom senioráte sú závislé najmä od príspevkov od ľudí, a to je pri prepočte na člena často menej, ako dostávajú v malých cirkevných zboroch.
Nasledovalo tzv. spojené hlasovanie o všetkých modeloch naraz, kde však model „C“ podľa očakávaní (a stavu našej cirkvi) dostatočnú podporu nezískal. Viac získali prvé dva modely, ale ani jeden z nich nezískal nadpolovičnú podporu. Namiesto skôr avizovanej diskusie, ako sa bude postupovať ďalej, sa podivným riadením (nie osudu, ale) predsedníctva Synody odrazu znova hlasovalo o tzv. Bunčákovom modeli, ktorý však tiež nezískal podporu. Na žiadosť Mariána Damankoša sa potom samostatne hlasovalo o návrhu „B“, ktorý v spojenej voľbe získal najviac hlasov, a ten bol aj schválený.
Ten základný model, o ktorom sa nehlasuje!
Ako členovia Asociácie slobodných zborov a ako mnohí ďalší evanjelici, ktorí pevne stoja na Augsburskom vyznaní, sme presvedčení, že ani Synoda nemá právo uprieť zborom slobodne si spravovať vlastné náležitosti, a to ako duchovné, tak i materiálne. Tam patrí aj zámer dofinancovať vlastného farára, pričom sme presvedčení, že vedenie cirkvi je povinné štátny príspevok delimitovať na zbory, a to konkrétne na platy duchovných. Tento model teda nie je niečo, o čom je možné hlasovať, je to oprávnený a nespochybniteľný nárok cirkevných zborov!
Niektorí synodáli, ktorí podporovali model „A” či „B”, v diskusii uviedli, že si uvedomujú, že zrejme nakoniec (po niekoľkých rokoch) skončíme pri modeli „C“, pretože je to najviac životaschopný model. Lenže to sa potom dá vykladať aj tak, že najprv ešte vytiahnime zo zborov, čo sa dá, a keď už nebude čo, tak nech si potom zbory hospodária a platia farára sami! V takom prípade by však išlo o špekulatívne a nečestné konanie! Preto v Asociácii slobodných zborov už teraz presadzujeme model „C“ – samosprávny model riadenia zborov založený na prerozdelení štátnej podpory a dofinancovaní farára z cirkevného zboru!
Reštrukturalizácia: koho a v akom poradí?
V niekoľkohodinovej diskusii sa synodáli veľmi podrobne zaoberali situáciou v cirkvi či zdôvodnením, prečo potrebuje ďalšie peniaze a na aké účely budú použité. A to až do tej miery, že sestra farárka Jakušová sa v diskusii, na čo všetko môžu byť peniaze zo zborov použité, musela znova spýtať, či je teda situácia naozaj vážna, alebo nie. Aj vo svete totiž každý vidí najmä sám seba a na toho druhého sa často nepozerá. Nemalo by to však tak byť v cirkvi, čo potvrdzuje aj známy text z Evanjelia podľa Marka 12, 31. Pretože iba veľmi málo sa hovorilo o tom, aká vážna je po dvoch rokoch pandémie situácia v cirkevných zboroch, ktoré trpia podstatným poklesom príjmov! Je nepochopiteľné, že už tretia Synoda sa zaoberá financovaním a riešením potrieb cirkvi, ale o situácii či stave cirkevných zborov sa nehovorí! Dobre to ilustruje aj snaha presadiť na Synode model, ktorý bude postavený na príjmoch zborov spred dvoch rokov – pred pandémiou!!!
A to nie je všetko. Najväčšou tragédiou tejto cirkvi je, že sa hovorí o reštrukturalizácii zborov či rušení kňazských staníc bez toho, aby predtým prebehla reštrukturalizácia cirkvi! Je naozaj cynické pozerať sa na to, ako sa utlmujú misijné aktivity v rôznych častiach Slovenska bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom riešilo ústredie cirkvi. Pretože práve najvyšší cirkevní predstavitelia by mali v tomto smere ísť príkladom! V praxi však nevidíme žiadne riešenie majetkových káuz, nevidíme žiadnu reštrukturalizáciu cirkvi, nevidíme žiadne úsporné opatrenia na biskupských úradoch! A pritom potreba výšky dofinancovania by mala byť nastavená práve na základe výsledkov reštrukturalizácie ústredia!!!
Ak by sme napríklad hodnotili stav cirkvi podľa vývoja (rastu) nákladov ústredia, zrejme by sme došli k záveru, že žiaden „fond finančného zabezpečenia” nepotrebujeme. Podľa toho to jednoducho vyzerá tak, že situácia vôbec nie je taká zlá!
Jaroslav Mervart
foto: oficiálna facebook stránka ECAV s vami
Spätné odkazy