20. nedeľa po Svätej Trojici
„Rozpomeň sa na tieto veci, ó Jákob, ó Izrael, veď si môj sluha! Ja som ťa sformoval, si mojím sluhom, Izrael, nepadneš u mňa do zabudnutia.“
Iz 44, 21
Bratia a sestry!
Slová ktoré sme si prečítali so 44. kapitoly prorockej knihy Izaiáš sú rozkazujúce, naliehavé, avšak je v nich aj veľké potešenie. A my sa môžeme iba vďačne radovať, že sa nevzťahujú iba na niekoho, na nejakého dávneho človeka či skupinu ľudí, ale že vieme, kto to ten Izrael v skutočnosti bol. Ľud Starej zmluvy, ktorého zasľúbenia prešli aj na cirkev Novej zmluvy a že teda z milosti Božej sa tieto zasľúbenia týkajú aj nás. Počuj Izrael, počúvaj cirkev, lebo hovorí Boh!
„Ja som ťa sformoval,….“ Pred nami stojí Boh ako Stvoriteľ. Stvoriteľ neba i zeme, mora a v všetkého čo je v nich. Stvoriteľ všetkého živého, predovšetkým človeka. Preto má na človeka výhradný nárok. Ma nárok na náš život. „Nikto z nás totiž nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“ (R 14, 7 – 8) Z Jeho milosti človek svoj život začína, z jeho milosti človek žije a nemôže mať lepšie prianie, aby vedel v Jeho milosti aj zomierať.
„Ja som ťa sformoval,…“ To je svedectvo Boha o Jeho stvoriteľskom diele. Počuješ ho? Počuješ ho dobre? Vieš o tom? Ak o tom vieš, potom podľa toho musíš upriamiť aj cestu svojho života. To znamená, že si nesmieme robiť so svojím životom čo chceme. To znamená, že nesmieme žiť ako chceme. Nie sme sami svoji! Stále musíme seba a svoj život stavať pod zorný uhol Božieho slova. Musíme svoj život hodnotiť v zrkadle Božích prikázaní, Božích prianí.
„Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril;……“ (1M 1, 7) Človek však odstúpil od Boha, od Božích ciest v záhrade Eden, a vydal sa na vlastné cesty. Naklonil ucho inam, ako k Božiemu slovu. Zatúži po vlastnom spôsobe života, ako byť obrazom a odrazom Božím. Sám chcel byť ako Boh! Neútočil na Stvoriteľa, ale pustil Jeho ruku. Chcel žiť po svojom. Nechcel byť služobníkom, nechcel byť natrvalo Jeho, túžil byť svoj. Myslíte na Adama a Evu? Nie to nebolo kedysi a iba raz. Zo skúseností vieme, že sme to my. Jakobovi, Izraelu, cirkvi, tebe, mne dnes pripomína slovo Božie: si mojím sluhom, Izrael,…
Človek sa odvrátil a odvracia od Pána Boha, našiel a nachádza zaľúbenie v hriechu, upadol a upadá v moc diabla, kniežaťa tohto sveta. Buďme úprimní! Ako je to s nami? Hovoríme síce Pán Boh. Dávame mu však skutočne panovať nad sebou, nad svojim myslením, cítením i rozhodovaním, nad rodinou i nad životom svojich blízkych? Hovoríme i modlíme sa v modlitbe Pánovej: „Buď vôľa Tvoja….“. Obzeráme sa po nej a skutočne sa jej poddávame? Nechceme často iba, aby sa Božia vôľa rovnala, ba podrobila našim názorom a plánom? “ Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých.“ (Mk 10, 42 – 43) Chceme však skutočne slúžiť?
Nestojíme skôr v pokušení na cimburí seba lásky, v túžbe ovládať, panovať a rozkazovať? Hovoríme: nech Pán Boh je s tebou, s ním – a zatiaľ s nami a po našom boku je Satan. Sotva ho vidíš! Ale počujeme ho a poslúchame ho, otročíme jeho našepkávaniu. Ako nás zatiahol a zaťahuje do svojho kráľovstva! Či neslúžime viac tomuto svetu ako Božiemu kráľovstvu? Nepachtíme sa za všetkými pozemskými, míňajúcimi sa vecami viac ako za Božími? Ale áno. Staviame si modly z toho čo je nám milé, klaniame sa, ten mamonu – onen moci, skladáme svoju nádej v človeka. Tak slúžime tomuto svetu a upadáme do hriechu, ktorý vytvára medzi nami a Bohom neprekonateľnú priepasť.
A keď nakoniec precitneme, keď spadnú z našich očí okuliare mámenia, čo potom? Sme sklamaní. Neraz sa nám zdá, že pre nás už nie je spása a záchrana, že zahynieme. Svet, ktorému sme slúžili, po ktorom sme túžili, nás sklamal! A my cítime, že sa nemáme čoho chytiť, cítime, že sa už nemáme o čo oprieť. Všetko okolo nás sa rúti a vidíme že podľahneme a že budeme stratení v sutinách. Je ešte nejaká záchrana? Je ešte nejaký výhľad z tohto stavu?
Je! „Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem. Nedá sa klátiť tvojej nohe; tvoj ochranca nedrieme. Nie, nedrieme a nespí ochranca Izraela.“ (Ž 121, 1 – 4) To je spása u Pána Boha, ktorý Ťa sformoval a ktorého si služobníkom, aj keď na to nepamätáš. V tom je záchrana. Ty zabúdaš, ale Boh nedrieme a nespí. Vo svojej vernosti nezabúda ani na najposlednejšieho a spreneverujúceho sa márnotratného syna. „…nepadneš u mňa do zabudnutia“ tak čítame u Izaiáša. Takéto je Božie zasľúbenie, zaľúbenie, ktoré dáva zo svojej milosti, a ktoré z lásky a vernosti napĺňa. Lebo Pán Boh nechce, aby sme zahynuli.
„Či azda mám záľubu v smrti bezbožného – znie výrok Hospodina, Pána – a nie v tom, aby sa odvrátil od svojej cesty a ostal nažive?“ (Ez. 18, 23) On nechce, aby sme zostali v hriechu, ale ponúka nám vždy znova svoju ruku. Je potrebné, aby sme sa jej zachytili pevne a dôverne. Asi tak ako sa chytá pomocnej ruky topiaci sa človek. Pretože i my sa topíme, topíme sa v hriechu. Luther vyznal: „Každý jeden deň mnoho hrešíme…. A preto sa musíme poriadne chytiť ponúknutej ruky: „Nepadneš u mňa do zabudnutia.“ To je Božie slovo, ktoré znamená: nebol si a nie si u mňa zabudnutý. Ako pravdivé sú tieto slová! A aj skúsenosťou overené! Koľkými darmi nás Boh obdaroval počas celého nášho života, až do dnešného dňa?
Boli to dary malé i veľké. Mnohé boli tak malé, že sme ich možno ani nepostrehli. Možno sme ich brali ako samozrejmú vec. Ale čo ten dar, dar najväčší, Pán Ježiš Kristus? Môžeš aj ten nepostrehnúť a minúť? Dnešná 20. nedeľa po Svätej Trojici v našej Agende má podnadpis „Stratená príležitosť.“ Bola by to pre mňa, pre teba stratená príležitosť ak by si ten najväčší dar v živote minul, prešiel vedľa neho nevšímavo, lebo väčší dar nikdy nedostaneš, ako je Pán Ježiš Kristus, Syn Boha živého, ktorého Boh „dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (J 3, 16)
Pán Ježiš Kristus je najväčším darom nebies. A je zároveň naplnením celého Zákona. I prikázaním nášho textu. On bol tým pravým služobníkom Božím. A keď Ťa pozýva: Poď za mnou, to ťa pozýva znovu na cestu pravej služby. Tá spočíva v prijatí daru Božej milosti, v prijatí Pána Ježiša Krista za svojho Pána. Pochybujúci Tomáš sa stal služobníkom svojím vyznaním pred Kristom: „Pán môj a Boh môj“ (J 20, 28). Naša chyba a náš hriech spočíva možno práve v tom, že možno chceme slúžiť Bohu, ale po svojom. K Pánu Bohu sa však nedostaneme ináč, než skrze Krista. „Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (J 14, 6) V Neho musíme skladať svoju nádej. Jemu sa musíme pokorne odovzdať, ako sa odovzdáva dieťatko do vôle svojich rodičov. Pod Jeho krížom musíme hľadať svoje útočisko. Iba tak budeme Božíme služobníkmi.
A nad tým všetkým je zdvihnutý prst prečítaného slova z dnešného nášho kázňového textu: „Rozpomeň sa na tieto veci,“ Nič iné nemôžeš podniknúť, nič iné nemôžeš robiť. „Rozpomeň sa na tieto veci, ó Jákob, ó Izrael, veď si môj sluha! Ja som ťa sformoval, si mojím sluhom, Izrael, nepadneš u mňa do zabudnutia.“ Akonáhle sa tieto slová dotknú nie len Tvojho sluchu , ale aj srdca, začne Ti nový život. Život na novom základe. Ty nebudeš stavať na piesku, ale na skale. Aj u Teba sa stane živou skutočnosťou, že „staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové.“ (2K 5,17) Amen.
Modlitba
Pane a Bože náš, ďakujeme Ti za posilňujúcu istotu, že stojíš pri nás a vedieš nás ako náš Otec v Ježiši Kristu našom Pánovi. Daj, aby táto zvesť bola jasným svetlom vo všedných dňoch nášho života, že čokoľvek nás postretne nemusíme sa báť, pretože Ty na nás ako Stvoriteľ náš nezabúdaš a chceš z nami byť až do konca sveta. A tak Pane, pomôž nám v našej viere k pochopeniu toho, čo si nám dnes vo svojom slove zvestoval. Používaj si nás aj naďalej v Tvojej službe a dávaj nám každodenné úlohy k plneniu Tvojej svätej vôle. Požehnávaj aj našej práci v cirkevnom zbore ako aj vo všetkých cirkevných zboroch v našej cirkvi v tej vernej práci, ktorá sa koná v Tvojom mene a k tvojej cti a sláve na celom svete. Amen.
Mgr. Peter Soták
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy