Farár 2025

Dnes bolo vstávanie mimoriadne ťažké. Včera večer som pripravoval kázeň, ktorá mala byť podľa motivačných pravidiel hotová a nahraná na SeSe (seniorátny server) do stredy, ale keďže som ju začal písať až o desiatej večer, tak asi viete, ako to dopadlo. Už o šiestej ráno však musíme byť prihlásení na SeSe – vraj preto, lebo aj ľudia v práci musia v rovnakom čase prejsť turniketom. Keď už som bol prihlásený, tak som si rýchlo prečítal hodnotenie kázne – originalita OK, vplyv chat GPT: negatívne, rozsah nadpriemerný. Ale prémia tentokrát nebude, pretože kázeň bola dodaná až po polnoci…

Po raňajkách som sa rýchlo presunul do kostola, ktorý členovia zboru pripravujú na konfirmáciu. Nie je to síce hodnotená aktivita, ale ak to necháte len tak, nemusí to dopadnúť dobre: kto je pripravený, nie je prekvapený. Nasledovala cesta do miestnej školy, kde si ma pani riaditeľka pri odchode už tradične naťahovala, ale nakoniec mi potvrdila včasný príchod a odchod podľa rozvrhu. Vraj stačí prepojiť informačné systémy, vystaviť mi kartičku – a zo školského turniketu sa aj tieto dáta môžu automatizovane preniesť do SeSe.

Asi polhodinu po príchode na farský úrad mi prišla e-kontrola. Senior tentoraz testoval moju reakčnú schopnosť na urgentný oznam na EIS, kde som však tentokrát reagoval do piatich minút, čím som ho nepochybne zaskočil. Nemusí vedieť, že to bolo preto, lebo mi práve kostolníčka telefonicky oznámila, že kostol na nedeľu je už pripravený…

O ďalšiu polhodinu znova nastupujem do auta. Tentoraz idem do mesta, kde už viac-menej trvale zastupujem miestneho farára, ktorého zbor platí viac do Fondu finančného zabezpečenia, a keďže on má toho vraj veľmi veľa, tak mu treba pomôcť. Je však viac ako zvláštne, že ho zastupujem na asi 80 % vyučovacích hodinách, ale zamestnancom školy a poberateľom finančných výhod je iba on sám. Lenže radšej som ticho, veď takú nezištnú solidaritu si predsa len treba vážiť…

Po príchode na faru som sa rýchlo prihlásil na SeSe a aktualizoval zoznam aktivít. Za pravidelnú aktualizáciu sú totiž extra body – keď senior v on-line režime vie, čo jeho „podriadení“ robia. Trocha sa mi natiahol následný pohovor s budúcimi novomanželmi, keďže ona síce bola evanjelička, ale s ním bolo podstatne viac práce. Predpokladaný rozsah tohto pohovoru je jedna hodina, lenže nám to zabralo o polhodinu viac. Nuž čo, nabudúce musím byť efektívnejší. Možno pre budúcich novomanželov pripravím a vytlačím inštrukcie (ako sú napríklad bezpečnostné inštrukcie pri vstupe do firmy), nech si to doma naštudujú. A potom ich len preskúšam (len dúfam, že to budú aj vedieť).

Poobede znovu sadám do (svojho súkromného) auta a idem do mesta na plánovanú návštevu k seniorovi. Po ceste som videl staršiu cirkevníčku pri pokazenom aute, a tak som zastavil. Auto opraviť neviem, ale presvedčil som ju, že keď sa ponáhľa k doktorovi, nech ide so mnou. Keď som ju vyložil pri poliklinike, hneď som zavolal aj známemu do servisu, nech pani zoberie od doktora a pomôže jej s autom. Pocit dobre vykonanej práce ma však veľmi rýchlo opustil, keď ma o chvíľu senior napomenul, že desať minút meškám, čo vraj svedčí o mojej nedisciplinovanosti a neúcte k vrchnostiam. Moje vysvetlenie odmietol s tým, že takéto „kecy“ si môže vymyslieť každý. On má dnes na programe päť farárov a na nikoho čakať nebude! A keďže viem, že hodnotenie seniora predstavuje 30 % prémií, tak toto bude bolieť…

Na stretnutí mi senior odprezentoval prehľad plnenia KPI (key performace indicator / kľúčových indikátorov výkonnosti), kde konštatoval, že moje súhrnné plnenie je na 70 %. Na výsledné hodnotenie mali najväčší vplyv presnosť dodržiavania odsúhlaseného harmonogramu, počet aktivít, inovačný potenciál, ako aj pomerový ukazovateľ – počet najazdených kilometrov v pomere k počtu aktivít, hodnotenie seniorátu zo strany biskupa, resp. hodnotenie mojej práce zo strany seniora. A v mojom prípade (dedinský farár) je tam ešte moje „hodnotenie“ od mestského farára, ktorému chodím vypomáhať. Senior celý príhovor uzavrel „motivačne“ s tým, že nemám byť smutný, pokles platu je vraj len dočasný a dôležité je to, že mám potenciál na zlepšenie!

Pri rozhovore som žiadal vysvetlenie, prečo mám za inovačný potenciál už celý rok nulu. Veď som v cirkevnom zbore zaviedol viacero nových aktivít a spomenul som najmä partnerskú spoluprácu s dvomi zahraničnými zbormi, ktorá sa úspešne rozvíja. Senior mi odpovedal, že tento druh aktivity v zozname, ktorý je napojený na odmeňovanie nemá, a že som ho vraj doteraz dostatočne nepresvedčil o prínose mojich nových aktivít…

Extra body však vraj môžem získať napríklad za účasť na konferencii o nekonfliktnom zvestovaní evanjelia, ktorý organizuje vedenie ECAV – lenže už samotný názov tejto konferencie (nieto ešte zoznam prednášajúcich) sa mi zdá nejaký podozrivý. A vlastne stále sa neviem zbaviť pocitu, že celý systém je nastavený tak, že sa meria len to, čo sa dá merať ľahko, ale nie to, čo je naozaj dôležité…

Senior mi zároveň pripomenul, že o pol hodiny ho zastupujem na pohrebe cirkevníka v jeho zbore. Tam som bol, samozrejme, načas, ale kvôli zložitej dopravnej situácii sa posledná rozlúčka začala asi o 15 minút neskôr. Keďže išlo o verejne známu osobu, aj tých príhovorov bolo viac, a tak sa celý obrad natiahol až na poldruha hodinu. Rodina mi (na rozdiel od seniora) pekne poďakovala, čo bolo aspoň takou malou satisfakciou po „oficiálnom“ hodnotení, ktoré som počul predtým…

Poslednou aktivitou dňa bola mládež, ktorá patrí už tradične medzi moje najobľúbenejšie. Veľa zvedavých otázok, ktoré sa týkajú školy, rodiny či spoločnosti (až politiky), je v podstate príležitosťou, ako poukázať na podobné situácie z Biblie a preniesť ich do dnešných dní. To som spojil aj s krátkym biblickým kvízom a nakoniec sme šli na zmrzlinu. Toľko peňazí ešte mám…

Deň sa už chýlil ku koncu, a tak som do SeSe zadal aj všetky poobedňajšie aktivity. Ako na pohreb, tak aj na mládež mi to umožnilo zadať iba jednu hodinu, ale už je mi to jedno. Vraj sa tento atribút „zneužíval“, a tak sa „natvrdo“ nastavili priemerné časy. Tak sa pracuje v „systéme“, kde chýba dôvera, resp. kde niekto chce všetko riadiť. Keď už sme pri tom, vo firmách to vraj volajú „záchvat riadenia“. Znova som si spomenul na mládež, resp. na poďakovanie rodiny po pohrebe, a povedal som si, že keď si mám vybrať, tak moje poslanie je pre mňa viac ako moje povolanie (s ktorým je tento nespravodlivý až policajný systém spojený).

Avšak deň sa ešte neskončil. Večer mi zavolala jedna cirkevníčka s tým, že zajtra ide na náročnú operáciu a chce sa so mnou porozprávať a pomodliť. A tak som, samozrejme, šiel. Bolo to však ešte náročnejšie, ako som si myslel. Vzhľadom k recesii na trhu dostal jej manžel dnes výpoveď, a tak toho bolo na diskusiu a porúčanie do Božích rúk oveľa viac. Na záver sme sa spoločne pomodlili, popriali si dobrú noc a s pokojom a nádejou v srdci sme sa rozišli. Keď som už potme odchádzal domov, uvažoval som nad tým, akú náročnú dobu žijeme a aký to má dopad na ľudí okolo nás.

Tento pastoračný rozhovor som už do SeSe nenahral, pretože deň som v systéme uzavrel už skôr, aby som na to večer nezabudol. Čo už! Večer som v modlitbe poďakoval Pánu Bohu za Jeho milosť, podporu a pokoj, ktorú nám aj v tejto náročnej dobe dáva. A ktorú si my sami často úplne zbytočne komplikujeme…

No nič, idem spať, o šiestej ráno treba znova vstávať!!!

Asociácia slobodných zborov
evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku

Ilustračné foto: Wikimedia Commons