21. nedeľa po Svätej Trojici
„… aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach;…“
Mt 5, 38 – 48
Evanjelium 21. nedele po Svätej Trojici je časť Ježišových rečí na vrchu, ktoré zapísal evanjelista Matúš. Od „Blahoslavenstiev“ až po Podobenstvo o staviteľoch je v troch kapitolách – 5, 6 a 7 – to základné a najdôležitejšie z obsahu, o ktorý ide pri plnení Pánovho poslania: „ … a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ (Mt 28, 20) Učíme sa a na rôznych miestach máme vypísané prikázania zo Sinaja, onen Dekalóg – 10 Božích prikázaní. Sú vždy poruke, keď potrebujeme odpoveď na otázku, aká je vôľa Božia a z čoho ju poznávame. Dosť často však zabúdame, že pre kresťana je to nedostatočná vedomosť, je to primálo, je to len základ zo Starej zmluvy, ktorý má pokračovanie v zmluve Novej. Práve v slovách, reči a kázni Kristovej. A tam je zapísané Jeho slovo: „Počuli ste, že „starým“ / „otcom“ bolo povedané …, ale Ja vám hovorím!“
Aj v 38. verši čítame, že pôvodné pravidlo bolo o oku, ktorým má byť zaplatené za oko a o zube, ktorý má nahradiť zub – „Oko za oko, zub za zub“ , no poslanie pre toho, kto chce naplniť Pánove slová, je neprotiviť sa zlému, nastaviť aj druhé líc úderu, obdarovať zlostníka, ktorý chcem pre seba získať to, čo mu nepatrí, pomôcť tomu, kto pomoc zneužíva či využíva. Pri čítaní týchto slov začíname cítiť a postupne spoznávame, že náš Pán nás vyzýva a pozýva k nenormálnym postojom a činom. Je predsa normálne a prirodzené, že na zneužívanie a využívanie odpovie človek primeranou vzburou a obranou, na okrádanie snahou potrestať zlodeja a na násilie dostatočným násilím, ktoré zastaví páchateľa a zastraší ho. Neprotiviť sa zlému – dá sa vôbec taká výzva zobrať vážne? Naši prekladatelia k nej hneď v poznámkach dokladajú, že sa rozumie „neprotivenie sa zlému človeku“, aby bolo jasné, že človek má byť zachránený, zlo má byť prekonané a odstránené. Z čoho samozrejme hneď vyplynie otázka: Dá sa od zlého človeka oddeliť zlo, dá sa človek oddeliť od zla?
Vo chvíli, keď si tieto úvahy uvedomíme, sme pri dôležitej problematike človeka stojaceho na rázcestí dobra a zla. Biblické poznanie nás vedie k cirkevnému učeniu o dedičnom hriechu, ktoré v základe odpovedá na otázku o človeku a hovorí o každom bez rozdielu, že od narodenia je to v jeho živote o ceste za zlým. Oproti tomu stoja rôzne filozofické presvedčenia, ktoré hovoria o človeku a jeho ceste za dobrým, človek je v základe dobrý, len sem-tam podľa okolností zablúdi na cestu zlého. V úvode Biblie pri správe o stvorení, máme rozprávanie o stvorení človeka, ktorý bol „stvorený na Boží obraz“ a Stvoriteľ videl, že je to dobré stvorenie. Ibaže veľmi skoro sa to „dobré Božie stvorenie“ rozhoduje proti svoju Stvoriteľovi“ a vydáva sa na cestu odporu a svojvôle. Dá sa z cesty zla vrátiť?
Alebo ešte inak formulované: Dá sa zlo prekonať? A ak áno, ako? Dá sa zlo prekonať zlom? Dá sa zlého človeka priviesť k návratu na cestu dobra využitím zla? Náš Pán nás neprišiel donútiť, aby sme opustili cestu zlého, náš Pán nás prišiel pozvať, aby sme s Ním kráčali po ceste dobrého. Preto nás vyzýva a pozýva k nenormálnym postojom a činom, aby sme neodpovedali na zlé zlým, ale aj v zlých prejavoch našich blížnych videli predovšetkým úbohých hriešnikov, ktorí potrebujú spásu. A aby sme pre tú spásu blížnych dokázali priniesť obeť – nevracali úder, nehádali sa o majetky, nevyužívali druhých, ale ukázali silu, ktorá zachraňuje človeka z moci zlého. Ak sme prijali Krista, ktorý sa za nás obetoval, nemali by sme vedieť aj my niečo zo seba obetovať?
A Pán svoje náročné požiadavky vyhrotí do celkom nepredstaviteľného: „Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia.“ (44) Kto by také niečo dokázal, už by ani nebol človek, pretože k takým činom človek silu nemá. Znie to úžasne, človek sa už pri predstave takýchto postojov a činov voči svojim nepriateľom cíti ako v nebi, ale potom príde skutočnosť, každodenný život a láska k nepriateľom, dobrorečenie voči ohováračom, modlitba za prenasledovateľov je hneď zabudnutá. Ten, kto by chcel napĺňať toto pozvanie, by v každodennom svete ľudí bol o chvíľu nadobro stratený. Posledný, vysmiaty a zabudnutý. Ukrižovaný.
Nemali by sme však zabudnúť na to posledné: vzkriesený! K tomuto nepredstaviteľnému spôsobu postojov a konaní voči našim blížnym nás pozýva a povoláva Pán, ktorý dobrorečil, nepomstil sa a odpúšťal. Ukrižovaný a Vzkriesený. Pretože On svojim poslucháčom, ktorí Ho chcú nasledovať, nedáva menšiu úlohu než je tá: „ … aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach“. Ak budeme milovať svojich nepriateľov, nebudeme prví, ktorí to dokážu. Ten, ku ktorému sa hlásime vždy, keď sa modlíme Otče náš.., je prvý, pre všetkých sa obetoval vo svojom Synovi, aby my sme mohli dosiahnuť postavenie Jeho detí. On nás dokáže z cesty za zlým vrátiť na cestu dobrého.
Je len na nás, koho budeme počúvať a koho slová budeme plniť. Koho pomoc a moc prijmeme.
Modlitba:
Pane, Tvoje slovo je pravdou nášho života, k Tebe sa priznávame a Teba chceme nasledovať. Chceme byť deťmi Milosrdenstva, ktoré si nám zjavil. Amen.
Mgr. Daniel Midriak
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: unsplash.com
Spätné odkazy