21. nedeľa po Svätej Trojici

Po nejakom čase však potok vyschol, lebo v krajine nebolo dažďa.Vtedy mu zaznelo slovo Hospodinovo:Vstaň, choď do Sarepty, ktorá patrí k Sidónu, a bývaj tam. Prikázal som tam vdove, aby ťa živila.Vstal teda a odišiel do Sarepty. Keď prišiel k bráne mesta, bola tam práve vdova, ktorá zbierala drevo. Zavolal na ňu: Prines mi, prosím, trochu vody v nádobe, nech sa napijem.Keď mu šla priniesť, zavolal za ňou: Prines mi so sebou aj krajec chleba.

Ona však povedala: Akože žije Hospodin, tvoj Boh, nemám nič upečené. Mám iba za hrsť múky v hrnci a trochu oleja v krčahu. Práve zbieram zopár kúskov dreva, idem to pripraviť sebe a svojmu synovi. Keď to zjeme, zomrieme.Nato jej Eliáš povedal: Neboj sa, choď, urob ako hovoríš, ale urob z toho najprv malý posúch a prines mi ho. Sebe a svojmu synovi urobíš potom.Lebo takto hovorí Hospodin, Boh Izraela: Z hrnca sa neminie múka, ani z krčaha nebude chýbať olej až do dňa, keď Hospodin zošle na zem dážď.

Odišla teda, urobila podľa Eliášovho slova, jedla ona i on, i jej domácnosť po tie dni.Múka z hrnca sa nemíňala, ani olej z krčaha nechýbal podľa slova Hospodinovho, ktoré povedal prostredníctvom Eliáša.Po týchto udalostiach ochorel syn onej ženy, majiteľky domu, a jeho choroba bola taká ťažká, že v ňom neostalo dychu.Povedala Eliášovi: Čo ja mám s tebou do činenia, Boží muž?! Prišiel si mi pripomenúť moju vinu a usmrtiť môjho syna?On jej odvetil: Daj mi svojho syna. Potom jej ho vzal z lona, vyniesol ho do hornej izby, kde býval.

Uložil ho na svoje lôžkoa volal k Hospodinovi: Hospodine, Bože môj, či aj na túto vdovu, u ktorej žijem ako hosť, chceš uviesť nešťastie, že jej usmrcuješ syna?Potom trikrát ľahol na dieťa a volal k Hospodinovi: Hospodine, Bože môj, nech sa vráti život tohto dieťaťa do jeho tela.Hospodin vyslyšal Eliášov hlas a život dieťaťa sa vrátil do jeho tela, takže ožilo.Vtedy vzal Eliáš dieťa a zniesol ho z hornej izby do domu. Podal ho matke a povedal: Pozri, tvoj syn žije.Žena odvetila Eliášovi: Teraz som spoznala, že si Boží muž a že slovo Hospodinovo v tvojich ústach je pravdivé.
 1Kr 17, 7 – 24

Bratia a sestry!

V čase hladu, ktorý bol následkom sucha, čo predpovedal Eliáš, modlárska kráľovná Ízebel sa stala ochrankyňou množstva Baalových prorokov. Správca Achábovho domu Abdiáš bol tajným ctiteľom Hospodina a pred Achábovým hnevom skryl sto prorokov pravého Boha a kŕmil ich chlebom a vodou. Len prorok Eliáš nenašiel úkryt a ani kúsok chleba v celom izraelskom kráľovstve. Každý sa mu bál dať prístrešie, lebo Achábova krutá pomsta by stihla každého, kto by ho prijal pod svoju strechu.

Pri Eliášovi vidíme Božiu múdrosť, že Boh neskryl svojho sluhu do akéhokoľvek príbytku, lebo by tam nebol bezpečný, ale poslal ho na pustatinu k potoku Kerít a prikázal krkavcom, aby ho živili. Keď Acháb a Ízebel nikde nemohli Eliáša nájsť, mysleli si, že je po ňom. Lenže zabudli, že čo je z Boha, je večné a proti tomu sa márne stavajú ľudia, ktorí vládnu.

Živý je Hospodin! S týmito slovami prišiel Eliáš k Achábovi a to slovo má platnosť aj dnes. Hospodin je živý! On dopúšťa, ale neopúšťa, On usmrcuje, ale aj obživuje. Eliášovi určite bolo divné, že aj on sa musel pred Achábom skrývať ako nejaký nepravý prorok. Ešte divnejšie mu bolo, že musel ísť od ľudí do samoty a že Hospodin zveril jeho výživu krkavcom, ktorí sadajú na každú zdochlinu.

Vyschol ešte aj potok, z ktorého pil, keď mu zaznel nový rozkaz: Vstaň, choď do Sarepty, ktorá patrí k Sidónu, a bývaj tam. Prikázal som tam vdove, aby ťa živila.“ A Eliáš mal zase o čom rozmýšľať. On má ísť medzi modlárov? Ale čo viac, on má ísť do blízkosti Sidónu, odkiaľ prišla bezbožná kráľovná Ízebel? Ba čo viac, má ísť ku vdove, ktorá možno sama nemá čo do úst? To sú divné Božie cesty. No Eliáš nemal vo zvyku mudrovať. Vstal a šiel do Sarepty. A to je veru nie malá vec: bez výhovorky a bez reptania dôverovať Bohu a poslúchať Božie rozkazy.

Kto sa stará o to, čo bude jesť, čo bude piť, čím sa bude odievať, veru nejde za hlasom Božím a sklame sa. Čo nevedeli urobiť všetci Izraelci, to vykonala chudobná pohanská vdova. Na občerstvenie mu priniesla vodu a, veriac prorokovým slovám, z poslednej múky pripravila pokrm. Trpezlivo čakala, či sa naplnia slová: „Takto hovorí Hospodin, Boh Izraela: Z hrnca sa neminie múka, ani z krčaha nebude chýbať olej až do dňa, keď Hospodin zošle na zem dážď.“ Tie slová sa naplnili, len čo ona plná viery pripravila z poslednej múky chlieb a „jedla ona i on i jej domácnosť po tie dni“.

Vidíme, že vo veriacej chudobe je veľká moc, ktorá sprevádza divné veci. A odkiaľ sa to všetko berie? Z bohatej pokladnice Božej lásky. Ako kedysi vdove zo Sarepty, tak aj nám dnes Hospodin hovorí: „Neboj sa!“ Hospodin, Boh Izraelcov, sa nám zjavil ako Otec Pána Ježiša Krista. A my tak isto skusujeme − ako tá vdova −, že On usmrcuje, ale aj obživuje. Pre vdovu to bola zvláštna odmena viery a lásky, že za opatrovanie proroka mala prísť o syna, svojho budúceho opatrovníka a živiteľa. Ona to chápala tak, že keby nebol prišiel k nej ten Boží muž, tak Hospodin by si nespomenul na jej hriechy a nebol by ju potrestal smrťou syna.

Vdova hovorila prorokovi: „Čo mám ja s tebou do činenia, Boží muž?! Prišiel si mi pripomenúť moju vinu a usmrtiť môjho syna?“ Ona myslela celkom ľudsky. Niet sa jej čo diviť, lebo nevedela o láske a milosrdenstve, ani o nesmrteľnosti ľudskej duše. Preto ju Hospodin musel presvedčiť zvláštnym spôsobom, že On je živý Boh, ktorý obživuje. Žena dobre chápala, že smrť jej syna bola odplata za jej hriechy. No musela sa presvedčiť aj o tom, že Boh hriechy aj odpúšťa a prijíma hriešnikov na milosť.

Toto všetko sa stalo vzkriesením jej syna, ktoré bolo také divné a zázračné, že vyznala: „Teraz som spoznala, že si muž Boží a že slovo Hospodinovo v tvojich ústach je pravdivé.“ Určite sa divila, keď sa nemíňalo ani z múky, ani z oleja, ale mohla si myslieť, že to Eliáš nahrádza nejakým podfukom. No pri vzkriesení syna si už nemohla myslieť, že by to bolo ľudské dielo. Tu musela uznať, že je to moc živého Boha.

Či sa nám nezdá, že aj dnes by bolo potrebné posilniť, povzbudiť našu mdlú vieru? Ale spomeňme si, čo povedal Abrahám boháčovi, keď žiadal, aby poslal Lazára z večného života napomenúť jeho bratov: „Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ V Piatej knihe Mojžišovej 32, 39 hovorí Hospodin: „Pozrite teraz, že ja, len ja som, a nieto Boha okrem mňa; ja usmrcujem, ja obživujem, ja raním a ja uzdravím.“ A veriaci ľud na to v proroctve Ozeáša odpovedá: „O dva dni nás oživí, na tretí deň nám dá povstať, aby sme žili pred Ním.“

Keď už pred zjavením Ježiša Krista toto ľudia vedeli a takto verili, čo máme povedať my, ktorí vieme aj o tom, čo Boh hovoril ústami svojho Syna? „Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce.“ Takže, kto verí v Pána Ježiša, verí aj v živého Boha, ktorý v živote dopúšťa, ale neopúšťa a pri smrti usmrcuje, ale zároveň obživuje. Amen.

Modlitba

Verný a živý Spasiteľ, prosíme Ťa, nauč nás, aby sme vo veciach, ktoré sú nestále a pominuteľné, nenachádzali nijakú pravú a trvalú útechu svojmu srdcu, ale aby sme ju hľadali a nachádzali iba u Teba. Nauč nás, aby sme s bojazlivým a úzkostlivým srdcom pociťovali svoj nepokoj, aby sme túžili po Tebe a Ty aby si ošetril naše nepokojné svedomie. Buď nám milostivý, spas nás od akéhokoľvek nepokoja a zachovávaj naše srdce v Tvojom pokoji. Daj nám už tu, v časnosti, pociťovať večnú blaženosť a raz v Tvojom kráľovstve užívať zrelé ovocie pokoja. Amen.

Mgr. Erika Kaňuchová
evanjelická a. v. farárka

ilustračné foto: pixabay.com

%d blogerom sa páči toto: