Zjavenie Krista Pána

„Hospodin svoju spásu oznámil, zjavil svoju spravodlivosť očiam národov.“
(Ž 98, 2)

Evanjelium podľa Matúša sa nezačína všeobecne známymi udalosťami týkajúcimi sa Ježišovho narodenia, ako sú hviezda, anjeli, pastieri, mudrci či maštaľ, ale siaha oveľa ďalej, až do dávnej minulosti: poskytuje nám dlhý a na prvý pohľad veľmi nezáživný rodokmeň. Väčšina z nás túto stať Písma svätého pri čítaní preskočila, pretože sa nám zdá neoslovujúca a pre náš život nepodstatná. Nuž, je ľahké stratiť trpezlivosť, keď nás niečo nebaví alebo nezaujme, a rýchlo prejsť k tomu, čo má spád a strhujúci dej. Mohli by sme to prirovnať k správaniu detí, ktoré by na slávnostnom obede najradšej začali zákuskom alebo tortou, nie predjedlom, polievkou a hlavným jedlom. Občas sa ako deti správame aj my, keď kvôli nedostatku trpezlivosti chceme preskočiť alebo vynechať niečo, čo má takisto veľký význam v tom, čo práve robíme, a bez čoho by to jednoducho nebolo ono. Vianoce nie sú len o narodení Ježiša, sú aj o Jeho príchode na tento svet. Nebeský Otec naplánoval príchod svojho Syna na svet ešte pred tým, ako stvoril túto zem. Evanjelista Matúš bol skutočným majstrom pera, pretože už v úvode svojho evanjelia naznačil, akou nesmierne dôležitou osobnosťou v priebehu dejín bude Ježiš.

Z rodokmeňa Ježiša Krista sa teda dozvieme oveľa viac, ako by sa nám mohlo zdať na prvý pohľad. Čo nám vlastne tento odsek Biblie chce odovzdať? Čo hovorí o Vianociach? Evanjelista Matúš nezačína príbeh Ježišovho narodenia slovami: „Kde bolo, tam bolo…“ alebo: „Za siedmimi horami, za siedmimi dolinami…“ Matúš zdôrazňuje, že všetko, o čom píše, sa skutočne stalo a nie je to výplod ľudskej fantázie. Dáva pevný základ tomu, kým vlastne Ježiš je a aké miesto v dejinách má. Evanjelium je dobrou, radostnou zvesťou, nie dobre mienenou radou. Vianočné evanjelium nám nedáva návod na to, ako máme vo svojom živote urobiť toto alebo tamto. To ani nie je jeho úlohou. Vianočné evanjelium nám prináša správu o tom, že do sveta vstúpil Syn Boží, aby nás vyslobodil z moci hriechu a diabla, aby nám ukázal veľkosť Božej lásky a aby nás zachránil pre kráľovstvo nebeské. Vo svete sa teda stalo niečo podstatné, čo všetko zmenilo.

Biblické texty týkajúce sa Vianoc nie sú Ezopove bájky ani inšpiratívne príbehy o tom, ako máme žiť. Mnohí ľudia si myslia, že evanjelium je len obyčajný moralizujúci príbeh, ktorý nás chce zviazať Božím zákonom a rôznymi predpismi, ktoré treba dodržiavať. V príbehu o narodení Ježiša sa nič také neobjavuje. Betlehemskí pastieri, Jozef a Mária, mudrci od východu – nie sú v prvom rade príklady, ktoré máme nasledovať. Vianočný príbeh nám nehovorí o tom, čo by sme mali spraviť my, ale o tom, čo vykonal Boh. Narodenie Božieho Syna je dobrou správou, pretože Hospodin nám poslal niekoho, s kým sa dokážeme zachrániť. Bez Krista to možné nie je. Mnohé náboženstvá a, žiaľ, aj niektorí kresťania, ohlasujú spasenie ako radu. Spása je však nezaslúžený Boží dar. Spása nezávisí od našich skutkov a od toho, aký výkon podáme, aby sme uspokojili Boha. Spásu nezískame ani svojou horlivosťou na modlitbách, ani usilovným štúdiom Biblie a ani tým, že sa zúčastníme na všetkých aktivitách cirkevného zboru. Vianočné evanjelium hovorí, že Syn Boží zostúpil z neba, aby sme boli bližšie k Bohu a boli zachránení pre večnosť. Vianoce sú len začiatkom príbehu o tom, ako nás Boh prišiel zachrániť. Ježiš bude musieť kvôli nám mnoho trpieť a dokonca bude namiesto nás ukrižovaný. Prišiel, aby pykal za to, za čo sme mali pykať my. Vianočná zvesť nie je teda o sebazdokonaľovaní. Nie je to inšpirácia, ako sa máme voči sebe správať. Je to správa o tom, že potrebujeme Spasiteľa, aby sme mohli žiť aj po smrti, pretože sami to nezvládneme.

Rozumejte: život s Kristom sa nezačína tak, že si osvojíme nejaké etické zásady, že vo svojom živote obrátime list alebo že vstúpime do cirkvi. Nie, sa začína tým, že uveríme tomu, o čom píše evanjelium. Naozaj sa Boh stal človekom? Skutočne Ježiš žil, trpel a zomrel za nás? Naozaj vstal z mŕtvych? Až keď vierou prijmeme, že Ježiš Kristus vo svete naozaj bol a pôsobil, až vtedy všetky ostatné texty Novej i Starej zmluvy dostávajú význam. Vianoce nám ukazujú, že kresťanstvo nie je dobrou radou, ale dobrou správou.

Hoci vianočný príbeh nie je legendou, bájkou ani rozprávkou, predsa v sebe ukrýva niečo nadprirodzené, zázračné a rozprávkové. A práve to mnohých na Vianociach priťahuje. Tieto sviatky sú totiž celkom iné ako všetky ostatné. Počas nich sa nás dotýka niečo, čo presahuje hranice tejto časnosti i nášho života. Nádherné rozprávky ako Snehulienka, Kráska a zviera, Perinbaba, Popoluška či Mrázik sa, samozrejme, nestali. Nevychádzajú zo skutočnosti, a predsa napĺňajú ľudské srdcia tak, ako to nedokáže žiadny príbeh z reálneho života. Je to z toho dôvodu, že hlboko v našej duši existuje veľká túžba, ako zakúsiť niečo nadprirodzené, ako uniknúť starobe a smrti, ako získať lásku, o ktorú nikdy neprídeme, ako zvíťaziť nad zlom alebo ako sa vznášať na krídlach nad krajinou. Keď sa tieto fantazijné príbehy dobre podajú, považujeme ich za mimoriadne dojímavé a krásne. Prinášajú nám pokoj a pohladenie na duši. Prečo? Pretože aj keď vieme, že sa reálne nestali, naše vnútro po nich túži a dobre rozpovedaný príbeh nás aspoň na chvíľu upokojí a vytrhne z nepríjemnej reality, ktorá na nás dolieha zo všetkých strán.

Snehulienka nám hovorí, že sa nachádzame v akomsi začarovanom spánku, pretože na podnet niekoho veľmi podlého sme okúsili ovocie, ktoré sme jesť nemali, a teraz čakáme na princa, ktorý príde a zachráni nás, lebo inak zaspíme spánkom smrti naveky. Kráska a zviera rozpráva o tom, že existuje silná láska, ktorá nám pomôže zvíťaziť nad beštiou, ktorá sa občas objaví v našom srdci a ktorá by chcela riadiť celý náš život. Perinbaba vraví o tom, že niekto tam hore nás pozoruje a drží nám palce, aby sme porazili zlo dobrom a prekazili zámery zubatej. Popoluška hovorí, že aj keď to môžeme mať v živote veľmi ťažké, nesmieme prestať veriť v zázraky a sny, pretože len ten, kto kráča za svojím snom, ho môže aj dosiahnuť. A Mrázik zasa rozpráva o tom, že pýcha a namyslenosť menia človeka na zviera, zatiaľ čo pokora, skromnosť a úcta nám dávajú vzhľad anjela. Máme radi tieto príbehy, pretože aj keď vieme, že sú vymyslené, želáme si, aby boli pravdivé. Nechceme, aby smrť navždy ukončila našu existenciu. Nechceme strácať svojich milovaných a roniť slzy na cintoríne. Zlo by nemalo víťaziť nad dobrom a všade by mala vládnuť úprimnosť, spravodlivosť, šľachetnosť a láska.

A potom prichádza vianočný príbeh. Na prvý pohľad vyzerá ako legenda. Objavuje sa v ňom totiž Niekto z iného sveta, kto vstúpi do toho nášho a kto má zázračné schopnosti: dokáže utíšiť búrku, uzdraviť z ťažkej choroby a dokonca vzkriesiť z mŕtvych. Ľudia túto bytosť milujú, pretože je plná dobroty, pokoja, pokory a lásky. Lenže potom povstanú proti nej páchatelia neprávosti, bezcharakterní podliaci a závistliví intrigáni, ktorí tohto Posla Božieho krivo obvinia, dajú zbičovať a napokon pribiť na kríž, kde umiera ako obyčajný zločinec či vlastizradca. V jednej chvíli sa zdá, že nádej na víťazstvo dobra nad zlom, nádej na krajší život a spravodlivosť umrela. Ľudstvo sa vlastnou zlobou, hlúposťou a nenávisťou pripravilo o spásu aj o kráľovstvo nebeské. Lenže Ten, ktorého prebodli za naše viny a neprávosti, vstal slávne z mŕtvych a ukázal sa tým, ktorých si vyvolil za svojich učeníkov.

Niektorí si možno pri počúvaní tohto príbehu povzdychnú a povedia: „Je to len ďalšia uchu lahodiaca rozprávka.“ Iní sa možno opýtajú svojho farára: „A vy, pán farár, tomu veríte?“ Už viackrát som dostal túto otázku, najmä od detí. Odpoviem takto: Ježiš Kristus prišiel z neznámeho sveta, o ktorom tušíme, že existuje, o ktorom srdce vie napriek tomu, že rozum túto skutočnosť prijať nechce. Na Vianoce prelomil hranicu medzi rozprávkou a realitou, medzi časnosťou a večnosťou a zostúpil na zem. Znamená to, že evanjelista Matúš má pravdu. V tomto svete skutočne pôsobí zlý čarodejník, ktorý mení náš vzhľad na zviera, ktorý nás sýti zakázaným ovocím a vďaka ktorému sme zakliati. No znamená to aj to, že existuje vznešený Kráľ, mocný vládca, knieža pokoja a spravodlivosti, ktorý zlomil moc tohto zlého čarodejníka a ktorý nás prišiel zachrániť. Vďaka Jeho láske a pomoci, vďaka Jeho príchodu na zem sa dnes smieme radovať a spievať oslavné chorály.

Trápia vás choroby, starecká nevládnosť a pocit opustenosti? Vďaka Vianociam to nebude trvať navždy. Plačete, pretože vás opustila milovaná bytosť alebo ste sa stali terčom výsmechu a verejnej hanby? Vďaka Vianociam smieme dúfať v to, že jedného dňa stretneme našich zosnulých milovaných a už nás od seba nič a nikto neoddelí. Vďaka Vianociam sa nám už nikto vo večnosti nebude vysmievať a hanlivo na nás ukazovať prstom. Sužuje vás chudoba, krivda a sociálna nespravodlivosť? Vďaka Vianociam sa po smrti s niečím takým už nestretneme. Vianoce nám priniesli tú najkrajšiu nádej, akú ľudstvo mohlo dostať. Sú v nej totiž ukryté naše najtajnejšie sny a najhlbšie túžby. Áno, potrebujeme Vianoce, aby sme to na tomto svete mohli zvládnuť a aby náš život mal zmysel. Potrebujeme Vianoce, aby sme si so železnou pravidelnosťou pripomínali, na čom záleží. Potrebujeme Vianoce, pretože z nich vyžaruje teplo lásky, pokoja a radosti, a bez tohto tepla by sme nedokázali šťastne žiť.

Vianočné evanjelium nie je legenda, bájka ani rozprávka. Vianočný príbeh sa skutočne odohral v čase a priestore. Svedčí o tom aj náš dnešný text: „Hospodin svoju spásu oznámil, zjavil svoju spravodlivosť očiam národov.“ To, že niektorí vo vianočné evanjelium neveria, pretože neveria ani v Krista, neznamená, že vianočný príbeh sa nestal. Rovnako to neznamená ani to, že Boh nejestvuje. Väčšina z nás nikdy nebola v Austrálii, no vieme, že takýto kontinent jestvuje. Nikto z nás tu nežil pred päťsto rokmi, no vieme, že na tomto kúsku zeme kedysi žili naši predkovia. Viera vo vianočné evanjelium je dar, ktorý môžeme prijať, no môžeme ho aj odmietnuť. Bolo by to však neodpustiteľná chyba a veľká tragédia, keby sme odmietli to, čo sa nám ponúka zadarmo a od čoho závisí naša spása, radosť, pokoj i naša blažená budúcnosť.

Vianoce sú darom Božím pre nás. My buďme darom jeden pre druhého, aby bolo zrejmé, že o Vianociach nielen rozprávame, ale ich vo svojom srdci aj nosíme. Amen.

Mgr. Ivan Mucha
evanjelický a. v. farár

ilustračné foto: pixaby.com