19. nedeľa po Svätej Trojici
„Preto teda hovorím a svedčím v Pánovi: Nežite už viac, ako pohania žijú v márnosti svojej mysle, zatemnení na rozume, odcudzení Božiemu životu nevedomosťou, ktorá je v nich, a zatvrdilosťou svojich sŕdc; oni sa (totiž) v svojej otupenosti oddali výstrednostiam, aby zo ziskuchtivosti páchali všetku nečistotu. Ale vy ste sa nie takto učili o Kristovi! Ak ste totiž počuli o Ňom, a dostalo sa vám v Ňom poučenia – ako je pravda v Ježišovi – zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach, obnovte sa duchom svojej mysle a oblečte nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.
Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym; veď sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom. Nedávajte miesto diablovi. Ten, čo kradol, nech viac nekradne, radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu. Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie. Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, ktorým ste boli spečatení na deň vykúpenia. Každá rozhorčenosť a vášnivosť, hnev a krik i rúhanie so všetkou zlosťou nech sú vám vzdialené. Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi.“
(Ef 4, 17 – 32)
Bratia a sestry v Pánu!
Väčšina z vás starších si iste živo dokážete porovnať, čo všetko sa už od vašej mladosti zmenilo, aké vymoženosti techniky sa dostali priamo do našich domácnosti. No, žiaľ, napriek nebývalému vedeckému pokroku a vymoženostiam techniky nevie ľudstvo stále dosiahnuť vyriešenie jedného zo základných problémov, a tým je zabezpečenie nerušeného života ľudí a národov. Čoraz viac žijeme všetci pod ťarchou obáv a neistoty, ako to bude s ľudstvom a životom na Zemi, čo nesporne uberá ľuďom spokojnosť a radosť zo života.
V určitom ohľade je to s nami podobne ako s tými, o ktorých hovorí evanjelium Mt 9, 1 – 8, ktorí prežívali podobné pocity s oným ťažko navštíveným (ochrnutým) človekom, ktorému tak veľmi chceli pomôcť, ale si uvedomovali, že nie je v ich silách prinavrátiť zdravie, radosť a spokojnosť postihnutému, s ktorým úprimne spolucítili. Preto sa vo svojej nedostatočnosti obrátili na Pána Ježiša a u Neho hľadali pomoc. Ich „šťastím“ bolo, že Pán Ježiš bol nablízku, že nebol tak veľmi vzdialený, aby k Nemu nemohli prísť alebo Ho nájsť a dostihnúť. Ich túžba a viera boli také silné, že neboli zahanbení. Stretnutie s Ním prinieslo uspokojenie, radosť a šťastie všetkým. On ich zbavil biedy, neistoty, bolesti a trápenia. Ich život dostal celkom inú náplň.
Po takejto novej – radostnej náplni života, ba priam po napredovaní života túžime aj my. Do tohto problému nám vnáša kus jasného svetla prečítaný text, ktorý nám dáva odpoveď na veľmi aktuálnu otázku:
Na čom spočíva záchrana života a jeho napredovania?
- Na Božom vzťahu k nám,
- na našom vzťahu k blížnym.
1. Dejiny ľudstva od najstarších čias až podnes sú, bratia a sestry, plné svedectiev, akými rozličnými spôsobmi a cestami sa usilovali ľudia o nájdenie, zabezpečenie či vydobytie pokoja, spokojnosti a radosti. Žiaľ, to nespočetné množstvo bojov a vojen, ktorými presadzovali alebo obhajovali svoje názory, je príliš bolestným svedectvom o ľudskej nedokonalosti a hriešnosti. Do tohto nedokonalého, ba neraz priamo egoizmom motivovaného ľudského experimentovania zasiahol Boh. Aké je to však šťastie pre nás, ľudí, že na našu nedokonalosť a hriešnosť neodpovedá ľudským spôsobom, ale božským, ako to čítame v Žalme 103, 10: „Nenakladá s nami podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín.“
Prejavom Jeho božskej a otcovskej lásky a milosti bolo a zostáva poslanie Syna na tento svet, nie na odsúdenie, ale na záchranu. V Ňom podal a podáva celému ľudstvu pomocnú a zachraňujúcu ruku. V Ježišovi Kristovi sme sa všetci stali milovanými deťmi Božími. V Kristovi sa začal najväčší zápas za víťazstvo a napredovanie života. Tento zápas trvá a pokračuje; Boh sa ho nevzdal a nevzdá. A do tohto zápasu si povoláva stále nových bojovníkov. A my sa aj dnes môžeme pýtať s naším básnikom Hviezdoslavom: „Zač zápas veľký ten?“ – a spolu s ním si aj odpovedáme: „Za trón pravdy, dobra zdroj, krásy diadém; za kráľovstvo ducha!“
Áno, bratia a sestry! Je to jediný zápas a boj, pri ktorého víťazstvách niet vlastne porazených ľudí, lebo víťazstvo Božej veci prináša dobro všetkým; v tomto boji prehráva iba to, čo je jednotlivcom i všetkým ľuďom len na škodu.
Zvesťou a svedectvom o Kristovi boli do tohto boja za oslobodenie z moci zla a hriechu a za napredovanie nového života povolaní aj efezskí kresťania. Nebola to ich zásluha. Pre nich to bol dar! Dar, ktorý až podnes chráni ľudstvo pred stroskotaním života, lebo nás neponecháva v nevedomosti a hriechu, ale z nezištnej lásky sa ujíma mňa aj teba, aby nás vždy nanovo vyvádzal z tmy na svetlo; dar, v ktorom sa všetci môže správne orientovať a v ktorom sa stávame schopnými rozlíšiť pravé od falošného, hodnotné od bezcenného, správne od pomýleného, užitočné od škodlivého, život napomáhajúce od život ničiaceho.
Tak, ako nemáme žiadnu zásluhu na tom, že po noci a tme príde nový deň so svetlom, ktoré nám svieti na cestu a odhalí nebezpečenstvá, ktoré nás ohrozujú (ktoré v noci, v tme nevidíme), tak aj poslanie Syna Božieho na tento svet je prejavom Božej lásky k nám. A práve tento Boží vzťah k nám, podľa slov nášho dnešného svätého textu, je základom i predpokladom nášho napredovania.
2. Je to pre nás nesmierne veľká výzva, aby sme si uvedomili, že túto lásku Pánu Bohu nikdy nesplatíme. Počas celého svojho života zostávame voči nemu osobnými dlžníkmi. Zostáva nám len jediná možnosť: tento svoj dlh splácať láskou k blížnym. A v tom je tá druhá strana tej istej mince, ktorá platí aj dnes pre napredovanie nášho osobného života.
Naše vzťahy ako kresťanov voči našim blížnym musia byť iné, ako boli vzťahy pohanov alebo aj Židov, ktorí objekt blížneho príliš zúžili. Pán Boh nám dáva neustále nové a nové príležitosti, aby sme v konkrétnych veciach vyjadrili svoj vzťah k ľuďom okolo nás – a tak vlastne aj k Nemu: „Preto ak je niekto v Kristu, je nové stvorenie.“
Tým novým stvorením podľa slov nášho kázňového textu mali byť uprostred zväčša pohanského sveta aj efezskí kresťania, ale práve tak všetci kresťania v ktorejkoľvek generácii alebo dobe. Túto skutočnosť si v plnej miere a zodpovednosti máme neustále uvedomovať aj my dnes. Uverením v Pána Ježiša Krista nastáva v živote človeka rozhranie – medzník: prechod z tmy do svetla.
Viera v Neho určuje nové vzťahy k blížnym. S tými starými alebo staronovými pohanskými vzťahmi založenými na sebectve, zlých žiadostiach a klamstve, treba skoncovať: „… zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach, obnovte sa duchom svojej mysle a oblečte nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.“ Nové predsa neobliekame na staré, ale staré skladáme a odkladáme. „Ani nové víno nevlievajú do starých nádob, lebo sa roztrhnú nádoby, víno sa rozleje a nádoby sa pokazia; ale nové víno vlievajú do nových nádob, a oboje sa zachová.“ V opačnom prípade znehodnotíme a stratíme všetko (pozri tiež 1K 13, 11): „… ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“).
Kresťania každej generácie boli vystavení nebezpečenstvu a pokušeniu, že sa vrátia alebo k pohanstvu, alebo sa budú prispôsobovať svetu a prostrediu, v akom žijú. Životné skúsenosti nám však jednoznačne potvrdzujú, že napredovanie života bolo vždy v priamej úmere s uskutočňovaním a napĺňaním požiadaviek Kristovho evanjelia.
Nech máme na mysli ktorékoľvek z ľudských spoločenstiev, manželstvo, rodinu, zbor, cirkev, národ alebo celé ľudstvo, v každom spoločenstve nastávali problémy, nepokoje, rozbroje, kritické časy vždy vtedy, keď namiesto pravdy si ľudia klamali, keď namiesto úprimnosti boli voči sebe falošní, keď namiesto lásky mali srdce plné sebectva, keď namiesto odpúšťania mali srdcia plné hnevu, keď namiesto snahy blížnemu pomôcť a obohatiť ho mali snahu iba ho ochudobniť, okradnúť – raz o česť a dobré meno a inokedy o hodnoty materiálne, keď namiesto usilovnosti a vlastného pričinenia sa chceli mať dobre na úkor iných, keď namiesto slov, za ktorými by bolo cítiť úctu a lásku, mali ústa plné slov osočovania, hrubosti, nadávok, vulgárnosti a urážok.
Rozsievaním zla, nedôvery, neúcty, nepravdy, falše, osočovania a podobných negatív sa ani k záchrane, ani k napredovaniu života ešte nikdy neprispelo. Ak by sme sa vydali na takúto cestu života, počítajme s tým, že týmto smerom sa nikdy nedopracujeme ani k napredovaniu, ani k radostnej budúcnosti, ale jedine k úpadku a zániku sveta.
Dokiaľ sa človek a ľudstvo vôbec nenaučí od Pána Ježiša, ako a na čo využívať nielen svoju silu a moc, ale aj všetky hodnoty, ktoré nám boli dané od Boha, zostanú aj tie najväčšie túžby ľudstva po pokoji, spokojnosti a radosti života nesplnené.
Z Božej strany bolo a je všetko vykonané, aby mohol život aj v našej dobe byť zachránený a napredovať. Boží vzťah voči nám i celému ľudstvu bol a aj naďalej zostáva vzťahom lásky. Ak chceme aj my prispieť k napredovaniu života vo všetkých našich spoločenstvách, je a bude vždy potrebné, aby aj v našich vzťahoch hybnou silou bola tá opravdivá, odpúšťajúca a o spoločné dobro sa všemožne usilujúca kristovská láska. Pokúsme sa o to, bratia a sestry! Amen.
Modlitba:
Sprevádzaj nás, ó, Duchu Svätý, neustále, pomôž nám blížnym slúžiť, tak žiť Bohu k chvále, daj, by sme, v láske žijúc Kristov, zákon plnili, pokorou k povýšeniu vo večnosti cielili. Amen.
Mgr. Ján Podlesný
evanjelický a. v. farár v. v.
ilustračné foto: pixabay.com
