19. nedeľa po Svätej Trojici
„Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“
(Mt 5, 4)
Bratia a sestry, dnes sú veľmi populárne a hodne sledované televízne seriály. Niektoré nemajú šťastný koniec. Mnohé aj v závere ostáva nedopovedané, akoby nedokončené – a aj to je jeden zo zámerov autorov. Je pravdepodobné, že nás záverečné výkričníky či otázniky zasiahnu hlbšie. Pomôžu v nás odkryť prázdnotu, odhaliť nevedomé zranenia, pomenovať vnútorné chvenia, uvidieť dosah pokrivených charakterov a falošných hodnôt. Čím poctivejšie sa aspoň pokúsime s niektorými postavami identifikovať, tým viac by nám tieto umelecké stvárnenia mohli pomôcť stávať sa lepším človekom, nielen konať, ale aj myslieť a rozhodovať sa inak. Aj tieto umelecké diela nám môžu pripomenúť pôvodné určenie: byť Božím obrazom. Keby sme po tomto obraze človeka túžili viac, viac by nás znepokojovali všetky – aj tie nenápadné nánosy špiny, viac by nám prekážali zárodky zlomyseľnosti, pýchy a závisti, ktoré sa v našich podmienkach, rodinách, v našej spoločnosti, nevynímajúc cirkev, plodia. Pán Boh k nám hovorí ľudskými príbehmi. Jeho motivácia pre to, aby sme sa rozhodovali pre život, pre dobré, pre spravodlivosť, spočíva v obrazoch. A sú to nielen obrazy, ktoré nám maľujú pred očami dobrý alebo zlý koniec zúčastnených. Tým centrálnym, na čom Bohu mimoriadne záleží, aby sme si všímali, je príbeh Jeho Syna. Príbeh dobrého pravého človeka, príbeh dokonalého a poslušného Božieho Syna, ktorého príbeh na zemi sa – očami nezainteresovaného diváka – ZLE skončí. Áno, to je Božia pedagogika: viesť nás k tomu, aby nám Ježišov príbeh nedal pokoj, kým nebudeme vidieť, ako veľmi sa nás dotýka.
On nás učí, že v súvislostiach a vzťahoch, ktoré tvoríme, do ktorých sme sa už narodili, a teda ich nezmeníme, je vysoko pravdepodobné, že aj nás sa hĺbka, bolesť utrpenia dotkne. Ježiš zlobu ako pôvod plaču a žiaľu ľudí, ku ktorým v kázni na vrchu hovorí, neignoruje. On s ňou počíta.
Ježiš sa pozerá na človeka Božími očami. Zaujíma Ho, kde majú naše možnosti obmedzenia, zatiaľ čo my vnímame iba ľudské hranice a odmietanie. Vie, že sme schopní odsúdiť odcudzenie manželov, ale vôbec nás netrápi kríza v komunikácii, ľahostajnosť, ktorá tomu chladu vo vzťahoch predchádza.
Ježiš presne vie, kde je môj problém. Ježiš presne vie, kde je aj problém toho, kto mi ubližuje. Nie, Ježiš vinu neretušuje. On za ňu umiera.
Ježiš dvíha človeka z moci zla – či je ten človek posadnutý, zdiskreditovaný, alebo zakomplexovaný. Za všetkých prináša obeť.
A v tejto obeti je viera a nádej, že ja si pred tými desivými podobami zla nemusím zúfať. Mojou úlohou však je, aby som príčinám žiaľu vo svojej rodine, vo svojom prostredí bránil. O mnohých veľmi dobre viem. Mnohé veľmi dobre poznám. No zo strachu pred tým, že by mi mohli ublížiť, ak sa ich dotknem, ich radšej premlčím. Sú situácie, ktoré si vyžadujú radikálny zásah, v ktorých sme vinní, ak mlčíme, ak prehliadame a prepočúvame nešťastie, ktoré v našej bezprostrednej blízkosti volá do neba.
Preto mnohé svedectvá presvedčených kresťanov ostávajú nepresvedčivé, nepotrebné, áno, aj zbytočné, lebo v sterilnej nemohúcnosti a z bezpečnej vzdialenosti dokážu trápenie ľudí okolo seba prijať, akceptovať.
A nech by prosby modlitby „Neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého“ zneli akokoľvek frekventovane, Boh ani nemá šancu vypočuť ich. Tento človek sa pokušenia a zlého zbaví aj sám – tak, že pôvod žiaľu, pôvod zla jednoducho poprie. Tvári sa, že je všetko v poriadku. Problém neexistuje. V tomto postoji je človek schopný hazardovať s odpustením. Je schopný ospravedlňovať vinu, ktorá nie je vyznaná, násilie, ktoré vinník neľutuje. A to je mechanizmus, ktorý Boha i človeka zabíja.Ježiš však hovorí k tým, čo sa žiaľu neuhýbajú, ale ho znášajú. Tým Ježiš dáva slovo nádeje. Tým, ako sa o človeka zaujíma, tým, že znáša dôsledky zla, ktoré nespôsobil, otvára pred nami nádej, že to zlo, všetka nepriazeň, nespravodlivosť a aj naša vlastná bieda nemá nad naším životom posledné slovo. On, Kristus, ju berie na seba.
Ježiš nedáva lacné útechy. Nekĺže po povrchu. Ide našej biede na koreň. Biede, ktorú spôsobujeme, tej, ktorou nás iní obžalúvajú, znemožňujú, i tej, ktorá nás prekvapí a zdrví úplne nepoznaná.
Je zlo, ktoré sa dá nájsť, ohraničiť, proti ktorému je nutné zasiahnuť – aby žiaľ neplodil ďalší žiaľ, jed ďalší jed, nepriateľstvo ďalšie nepriateľstvo. Stačí, aby sme ho nezapierali, neospravedlňovali, ale odvážili sa mu vzoprieť. Preto toľkokrát čítame „Neboj sa“, aby sme sa nechránili tým, že od zla a žiaľu ako jeho dôsledku cúvneme, aby sme si zachovali svoj svetlý, optimistický pohľad na svet, ľudí a udalosti. To sa Bohu i ľuďom protiví.
Oberá nás o vieru, o odvahu konať poverenie Krista ľuďom slúžiť, bdieť nad tým, či majú to, čo naozaj potrebujú. Existuje však aj zlo, ktoré je rozrastené, včlenené do nášho sveta ako jeho súčasť, neohraničené ako zhubná rakovina. Odstrániť ho úplne je nemožné. Je však možné zaujať postoj. Niekedy je nutné zniesť isté riziká – ako prejav viery, že sa pre desivými podobami strachu neskloníme. Stojí nás to riziko, že nebudeme obľúbení, ak to, čo ľuďom, ktorí svoje zranenia premieňajú na neprajnosť a výboje voči slabším, nebudeme rešpektovať. Niekedy je rizikovým faktorom to, že sa pri vzdore zlu musíme dlho namáhať a stojí to množstvo síl neveriť, že to absurdné, hrozivé, nás zahubí. Ježišove slová, ale najmä Jeho prijatie človeka, Jeho milosť a záver Jeho životného príbehu je pre nás dôvodom, aby sme očakávali na potešenie, ktoré naozaj prichádza z neba. Zo zdroja, ktorý nevlastníme. Od Boha. Prichádza vtedy, keď ho vôbec nečakáme. Prekvapí nás tam, kde máme pocit, že sme práve skončili.
Potešenie od Boha sa objaví spôsobom, ktorý nás napriek všetkým zakolísaniam zo všetkých rizík podporí. Aj v žiali nás urobí silnými. Naučí nás nebáť sa. Naučí nás poznať nepriateľov, zlých ľudí, spoznávať zlé úmysly. Boží duch nás v tomto poznávaní nebude viesť k pomste. Urobí nás slobodnými odovzdať tieto súdy Bohu. A v tom je sila, útecha, že nie ja mám triediť kúkoľ od pšenice. JA to nemôžem, nemusím, lebo JA to ani neviem.
Boh je ten, ktorý súdi. A v tom je zdroj útechy. Nie ja mám zachraňovať. Moja úloha je omnoho jednoduchšia. Mne stačí, aby som dával vedieť, že Ježiš je tu, že volá každého z nás priamo k Nemu. Ešte nevykonal súd. On iba zopakoval Boží sľub, že sa nás nevzdá. Prišiel, aby nás ubezpečil o tom, že vo všetkých rizikových životných procesoch je skrytá sila. Táto sila je vo viere, že zdroje zla ma neovládnu, nezvládnu, oni nado mnou nezvíťazia. Ešte stále ostáva veľa otázok. Aj Boh však má pre nás otázky. Znejú z úst viacerých biblických postáv: Chceš, aby som ťa uzdravil? Veríš v Syna Božieho? Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi? Bratia a sestry, milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobré. A aj žiaľ sám osebe je niekedy prospešný. Nevyhnutný. Je pre mňa dobrý, ak si uvedomím, že nie som povolaný hrať nejakú rolu v hre, ktorá sa skončí a začne sa zas iná – mojou úlohou je tvoriť životný príbeh. Súvisí v ňom aj to, čo nechcem, aby súviselo.
A – mám iba jeden život. Jednu šancu. To, čo žijem, je premiéra. Jediná a jedinečná. Som zodpovedný za to, čo okolo seba rozsievam, ako sa rozhodujem.
Ale tu, na zemi, nemám v réžii úplne všetko. Ak prežijem vlastnú bezmocnosť, ak viem zaplakať aj sám nad sebou, ak v Bohu uvidím jedinečnú možnosť svojej záchrany, napriek všetkým otáznikom Mu začnem rozumieť. To ma privedie k pokore, aby ma ani sila a úspech neobrali o veľkú časť zorného poľa, aby ma neochudobnili o lásku a cit.
Žiaľ a smútok sú v Božích rukách prostriedkom na to, aby som sa nedal uzavrieť do slepej uličky, ale aby som veril, dúfal a hľadal východiská.
Len tak sa dá nájsť záchrana. Len tak sa dá spoznať živý Boh, ktorý dodnes tvorí a zasahuje. Len tak sa dá ostať závislým na Jeho dobrote. Len tak sa dá osobne spoznať v Jeho kreativite, v zápase o moje vykúpenie a v ponuke, aby môj život bol neustále pretváraný do podoby, ktorá nebude v tomto svete škodiť a prekážať v Jeho diele, ale vždy viac svietiť, prinášať útechu a požehnanie. Vtedy dôjdu k potešeniu mnohí, ktorí Boha v Jeho neuveriteľnej láske ešte nezažili. Vtedy sa stanem blahoslaveným. Nie tým, že budem dokonalý, iba budem vedome prepojený na Božie zdroje, na Božie nové, aktualizované ponuky útechy – na ktoré mnohí užialení, uplakaní stále čakajú. Amen.
Modlitba
Pane, ďakujeme za Tvoju pravú útechu, Prosíme, daruj nám pravú vieru, odpusť nám všetky trápne výhovorky, ktorými sme Ťa chceli oklamať, že nevidíme niečo, čo máme vidieť, že nerozumieme niečomu, čo je úplne jasné. Pane, daj nám vidieť, kde zlyhávame, kde a ako sme zranení, na čo všetko sme krátki, čo sme neurobili nie preto, že sa nedalo, ale že sme sa zle rozhodli… Pane, zmiluj sa. Pomôž, aby sme okolo seba nemnožili žiaľ, ale čakali na Teba, Tvoje oslobodzujúce slovo, Tvoju milosť.
Pane, prosíme, pomôž nám, aby sme v Tebe videli útechu tam, kde nám žiaľ a slzy znemožňujú vidieť východiská. Prosíme, daruj nám dar Svätého Ducha, aby sme neostávali pasívni tam, kde očakávaš, že sa pohneme. Prosíme, dovoľ nám vidieť a zažiť Tvoju útechu, dopraj nám nachádzať Tvoju lásku tam, kde sme zúfalí, bezmocní, vyhorení a prázdni.
Pomôž, Pane, aby naše útechy neboli zbabelé, povrchné, aby tomu, kto trpí ešte viac, neublížili. Pomôž nám zniesť to, čo nevieme, nemôžeme zvládnuť, v čom niektorým ľuďom nevyhovujeme. Ďakujeme za Tvoju obeť na kríži, za milosť, ktorú do toho sveta priniesla. Amen.Mgr
Mgr. Jaroslava Mišiaková
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy