Prvá slávnosť veľkonočná

„Rozdeľujú si moje šaty a o môj odev hádžu lós.“
(Ž 22, 19)

Úprimne veriaci človek, ktorý miluje Boha a lásku preukazuje aj blížnemu a ktorý sa usiluje dodržiavať Božie prikázania a byť poslušný Kristovi, môže prežívať požehnaný život plný pokoja, radosti a požehnania. Jednoducho povedané: zbožnému človeku sa môže viesť dobre. Takto to predpokladá aj kráľ Šalamún, ktorý riekol: „Požehnanie spočinie na hlave spravodlivého, ale ústa bezbožných zastierajú surovosť.“ O tejto skutočnosti svedčia aj žalmy a v jednom z nich čítame: „Blahoslavený každý, kto sa bojí Hospodina a v Jeho príkazoch má veľkú záľubu. Mohutné bude jeho potomstvo na zemi a statočných rod bude požehnaný. Hojnosť a bohatstvo sú v jeho dome a jeho spravodlivosť trvá naveky.“ Avšak pri čítaní jedenástej kapitoly Listu Židom zistíme, že ani tá najsilnejšia viera nie je zárukou toho, že sa vo svojom živote vyhneme nepríjemnostiam, neúspechom a utrpeniu. Text na adresu tých najoddanejších služobníkov Božích, ktorí sa so všetkým, čo mali, obetovali Bohu, hovorí: „Kameňovali, mučili, rozpiľovali ich, umierali mečom, blúdievali v ovčích a kozích kožiach, strádavali, trpievali útlak a ubližovanie, oni, ktorých svet nebol hoden, túlavali sa po púšťach a vrchoch, po jaskyniach a prepadliskách zeme. Všetci títo, hoci získali vierou dobré svedectvo, nedosiahli, čo im bolo zasľúbené…“  My si na rozuzlenie svojho príbehu, ktorý na tomto svete ešte nie je zavŕšený, musíme počkať. Po našej smrti a vzkriesení sa postavíme pred súdnu stolicu Božiu, kde sa definitívne ukáže, či sme trpeli kvôli vlastných hriechom a vzbure voči Bohu, alebo sme trpeli pre to, že sme boli Kristovi verní za každých okolností.

Kráľ Dávid a náš Spasiteľ Ježiš milovali Boha a boli si vedomí toho, že sú od nehom úplne závislí. Vedeli, že iba vďaka nebeskému Otcovi sa mohli dožiť dospelosti, hýbať sa, pracovať,  naplno rozvíjať svoje schopnosti a uskutočňovať svoje plány. Uvedomovali si Božiu láskavú starostlivosť, ktorá ich sprevádzala od počatia až po hrob. Vravia o tom tieto slová: „Veď Ty si ma vyviedol zo života matky, dal si mi nádej na matkiných prsiach. Odkázaný som na Teba už od života matky, od lona matky mojej Ty si Boh môj!“ Väčšina ľudí si túto závislosť od Boha neuvedomuje alebo nepripúšťa. Často žijeme tak, akoby sme sa snažili dokázať, že na tomto svete to bez problémov zvládneme aj bez pomoci Božej. Chceme byť sebestační a pýcha ozývajúca sa v našom vnútri nám šepká, že aj tak všetko závisí len od nás a od našich rozhodnutí. Nazdávame sa, že šťastie a osobný blahobyt máme plne vo svojich rukách, že je výhradne na nás, ako bude vypadať celý náš život.

Lenže z vlastných skúseností vieme, že to tak nie je. Stačí tak málo a naše sny, plány i očakávania, sa rozplynú ako ranná hmla. Nečakane nás navštívi nepríjemná choroba, zastihne tragédia, s ktorou sme vôbec nerátali, prekvapí smrť blízkej osoby, s ktorou nás spájali tie najsilnejšie city. Veľké súženie nechodí po horách, ale je hosťom v našich domácnostiach i v našich srdciach, a pripomína nám, akí sme zraniteľní, slabí a pominuteľní. A práve v týchto momentoch prichádzame na to, ako veľmi potrebujeme Božiu pomoc, útechu a záchranu. Vo chvíľach, keď sme zlomení a zúfalí, voláme na Boha: „Nebuď mi ďaleký, blízko je súženie, a pomocníka niet.“

Zrazu začíname chápať slová 22. žalmu, pretože sú nám blízke a odrážajú presne to, čo cítili Dávid a Ježiš: „Rozlievam sa ako voda, uvoľňujú sa mi všetky kosti, moje srdce je ako vosk, rozpúšťa sa mi vo vnútornostiach. Ako črep vyschla moja sila a jazyk sa mi k ďasnám prilepil, kladieš ma do prachu smrti.“ Až potiaľto by sme sa s týmto vedeli stotožniť aj my, keď cítime, ako ťažko na nás dolieha kríž bolesti, samoty či odlúčenia. No ďalšie vety sú presným obrazom toho, čo prežíval Ježiš, keď sa ocitol na Golgote ako obeť za hriechy celého sveta: „Lebo psi ma obkľúčili, obkolesila ma tlupa zlosynov a prebodli mi ruky, nohy. Môžem si spočítať všetky kosti, oni sa prizerajú, zrak si pasú na mne. Rozdeľujú si moje šaty a o môj odev hádžu lós.“

Žalm 22 je výnimočný v tom, že obsahuje proroctvo, ktoré sa naplnilo v osobe Ježiša Krista. Iste, niekto by mohol namietať, že to tak nie je, a mohol by to označiť za náhodu. Žiadne proroctvo nie je priamym a jednoznačným dôkazom. Ani skutočnosť, že rímski vojaci si o Kristov odev hádzali lós. Na Biblii je však očarujúce to, že narába s poukazmi, nie s dôkazmi.

Písmo sväté nie je vedeckou knihou ani príručkou s názvom Ako na to. Biblia je knihou, ktorá sa otvára len niekomu. Neporozumie jej každý. Kto chce, nájde v nej len samé krutosti a násilie. Kto chce, objaví v nej len samé príkazy a zákazy. Kto chce, nájde v nej len sentimentálnu lásku a príbehy, ktoré majú dobrý koniec. Lenže Biblia je knihou príbehov, ktoré sú súčasťou jedného veľkého príbehu, ktorého hlavnou postavou je Kristus. A na mnohých miestach vrátane žalmov nájdeme poukazy, ktoré nás vedú práve k Ježišovi. Niekomu tieto poukazy nehovoria vôbec nič, pretože nemá v sebe Ducha Božieho a je celkom zbytočné ho o nich presviedčať. Ale pre niekoho sú jasným znamením toho, že Ježiš z Nazareta je skutočný Mesiáš, ktorý prišiel na zem, aby nás vyslobodil z temnoty, očistil z hriechu a zbavil nás viny. On je Ten zasľúbený Kráľ, ktorý nám otvára nebo a ponúka život večný. On je Ten, ktorý vystúpil na Golgotu, zomrel ako zločinec, zostúpil do pekiel, aby porazil diabla, a vstal z mŕtvych, aby nám priniesol radosť, nádej a spásu.

Tak ako v 22. žalme nenájdeme výslovnú zmienku o ukrižovaní, tak v ňom nenájdeme ani zmienku o vzkriesení. Je tu však niečo, čo si treba pripomenúť. Text hovorí: „Ale Ty, Hospodine, nevzďaľuj sa! Ty, sila moja, ponáhľaj sa mi na pomoc! Zachráň mi dušu pred mečom, moju jedinú z moci psov. Zachráň ma z tlamy leva a z rohov byvolov.“ Biblia nazýva diabla revúcim levom. Keď teda Ježiš vstal z mŕtvych, bol zachránený z tlamy satana. Diabol si už myslel, že má Krista v hrsti. Jednoducho, bol presvedčený o svojom víťazstve, ktorým by Bohu uštedril veľmi tvrdý úder. Tešil sa na to, ako bude Syn Boží v podsvetí rozdupaný byvolmi a rozkmásaný ich rohmi, čo znamenalo, že bude vydaný napospas silám temnoty. No všetko bolo inak. Namiesto víťazstva zažil satan zdrvujúcu porážku, ktorá je zlomovým bodom ľudských dejín a ktorá ukázala nielen veľkosť Božej moci, ale aj veľkosť Božej lásky voči hriešnemu človeku. A práve v tento deň, v Prvú slávnosť veľkonočnú, si každoročne pripomíname túto významnú udalosť, ktorá je spolu s narodením Krista Pána tou najradostnejšou správou v histórii sveta.

Aké pocity Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní asi prežíval? Domnievam sa, že musel byť naplnený náramnou radosťou, pretože sa Mu podarilo naplniť Boží zámer a vôľu nebeského Otca. Celú Jeho bytosť muselo pohltiť neskonalé šťastie, s ktorým sa chcel podeliť nielen s nebeským Otcom a anjelmi, ale aj s tými, ktorých si vyvolil počas svojho účinkovania na zemi za svojich apoštolov a učeníkov. A tak sa zjavil najprv pár jednotlivcom, ktorí to potrebovali možno najviac, pretože Jeho smrť ich uvrhla do priepasti zúfalstva. Biblia uvádza, ako sa ukázal ženám, ktoré prišli pozrieť Jeho hrob: „Po sobote, na úsvite v prvý deň po sobote, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. A hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo anjel Pánov zostúpil z neba, prišiel, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol ako blesk, jeho rúcho biele ako sneh. A strachom pred ním chveli sa strážcovia a zostali ako mŕtvi. Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, viďte miesto, kde ležal.  A choďte rýchlo, povedzte Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, a hľa, predchádza vás do Galiley, tam Ho uvidíte. Ajhľa, povedal som vám. A odišli rýchlo od hrobu, so strachom i s veľkou radosťou bežali to zvestovať Jeho učeníkom. A ako šli zvestovať to Jeho učeníkom, ajhľa, Ježiš sa stretol s nimi a povedal: Buďte pozdravené! A ony pristúpili, objali Mu nohy a klaňali sa mu.“

Potom sa Ježiš zjavil učeníkom, ktorí sa ukrývali pred ľuďmi, pretože sa báli, že ich stihne podobný údel ako ich Majstra. Text vraví: „V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Ako to povedal, ukázal im ruky aj bok. A zaradovali sa učeníci, keď videli Pána.“ Neskôr, po ôsmich dňoch, sa zjavil apoštolovi Tomášovi, ktorý nebol s ostatnými učeníkmi a ktorý svojim druhom neveril, že Ježiš vstal z hrobu a žije. Evanjelista Ján o tejto udalosti napísal: „A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky, daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Takisto sa ukázal dvom učeníkom na ceste do Emáuz, ktorí spočiatku netušili, kto je ich spoločníkom. Až pri večeri si uvedomili, že je to ich Pán. Evanjelium podľa Lukáša hovorí: „A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho.“ Potom sa Ježiš zjavil celému zhromaždeniu ľudí, ktorí mohli potvrdiť, že Ho videli a počuli.

Až Kristovým vzkriesením môžeme pochopiť význam Jeho príchodu na tento svet. Až táto udalosť objasnila Jeho zdanlivo nezmyselné utrpenie na golgotskom kríži. Začiatok 22. žalmu, ktorý znel tak beznádejne a srdcervúco: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, sa mení na radostné volanie svedčiace o veľkom víťazstve: „Vy, čo sa bojíte Hospodina, chváľte Ho! Všetko potomstvo Jákobovo, ctite Ho! Bojte sa Ho, všetko potomstvo Izraela! Lebo On nezavrhol ani nezošklivil si biedu úbožiaka, neskryl si pred ním svoju tvár. Keď volal k nemu, počul ho.“

Nezabúdajme na to, že vo všetkom sme závislí od Pána Boha. Bez Jeho pomoci, milosti, požehnania a lásky by sme nič nemali a ani nejestvovali. Nech by sme sa usilovali akokoľvek, nikdy by to nestačilo na to, aby sme boli trvale spokojní a šťastní. Bez Ježiša Krista by sme žili aj umierali s vedomím, že smrť je definitívnou bodkou za našou existenciou a smutným zavŕšením nášho pozemského života. No vďaka Kristovmu vzkrieseniu máme nádej, že smrť veriaceho človeka je len bránou k novému, večnému životu, v ktorom vládne pokoj, láska a šťastie naveky. Amen.

Mgr. Ivan Mucha
evanjelický a. v. farár

 

ilustračné foto: pixabay.com