Vysoká sebaúcta v cirkvi
V prvej časti článku o vysokej sebaúcte sme sa zaoberali príkladmi, ako sa tieto postmoderné trendy aplikujú a presadzujú vo svete či firemnej sfére. Lenže mnohé z týchto často pochybných metód sa skôr ako vo svete presadia v rôznych denomináciách kresťanských cirkví. Dôvodov môže byť viacero. Tým prvým je často snaha byť rýchlo „úspešný“ – čo sa však v evanjelizácii často míňa cieľa. Druhým dôvodom môže byť zámer zviditeľniť sa či jednoducho zarobiť – a kresťanské prostredie je len prostriedkom na dosiahnutie osobného úspechu toho-ktorého „kazateľa“. V tomto článku si pripomenieme niektoré trendy, resp. hnutia, ktoré sa v tomto smere objavili v cirkvi, a zároveň ich budeme konfrontovať s tým, čo poznáme od známych apologétov, resp. priamo z Biblie.
Marketingovo orientované zbory
Jedným z najznámejších predstaviteľov presadzovania vysokej osobnej sebaúcty bol Robert Schuller. Ten ako prvý zaviedol tézu, že je potrebné sústrediť sa na felt-need (okamžité potreby poslucháčov), a preto je aj považovaný za zakladateľa tzv. marketingovo orientovaných zborov. Robert Schuller bol univerzalista, ktorý neveril, že Ježiš Kristus je jedinou cestou do neba. Pri postavení tzv. Kryštálovej katedrály (Crystal Cathedral) v Kalifornii si bol vypýtať požehnanie od pápeža v Ríme, ktoré aj dostal. Schuller bol často považovaný za „najznámejšieho TV kazateľa“ a jeho „evanjelium úspechu“ bolo a stále je akceptované a kázané mnohými náboženskými vodcami.
Veľmi zvláštna je už jeho definícia hriechu, ktorú chápe ako nedostatok viery v seba samého. Pavlovo vyhlásenie „ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka … (a) ponížil sa a bol poslušný … do smrti na kríži“ (F 2, 7. 8) Robert Schuller vysvetľuje v kontexte dnešného, na úspech orientovaného sveta v tomto význame: „Ježiš poznal svoju hodnotu, jeho úspech sýtil jeho sebaúctu … On trpel na kríži, aby posvätil svoju sebaúctu. A on niesol kríž, aby posvätil tvoju sebaúctu. A kríž posvätí cestu tvojho ega (tvojho ja).“
Na tento viac psychologický ako biblický citát nadväzuje aj ďalší výrok Roberta Schullera:
„Osoba sa ocitne v pekle, keď stratí svoju sebaúctu.“+
Čo považuje Robert Schuller na „starom evanjeliu“ za zlé? Zatiaľ čo apoštol Pavel napísal, že „Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov“ (1Tim 1, 15), a Kristus sám povedal, že prišiel volať „hriešnych kajať sa“ (L 5, 32), Robert Schuller, naopak, napísal:
„Nemyslím si, že by niečo iné bolo vykonané v mene Krista a v mene kresťanstva, čo by sa ukázalo viac deštruktívne pre ľudskú osobnosť, a teda kontraproduktívne pre evanjelizačné podujatia, ako často hrubý, neotesaný a nekresťanskou stratégiou poznačený pokus varovať ľudí pred ich strateným (zblúdeným) a hriešnym stavom.“
Za týchto okolností asi nikoho neprekvapí, že v jeho zbore sa otvorene propagovali myšlienky New Age a východných náboženstiev. Spomínaná ideológia je totiž vlastná práve pre New Age a Robert Schuller sa túto nebezpečnú, na človeka (a jeho ego) zameranú ideológiu akurát snažil zabaliť do kresťanského kabáta!!!
Medzi nasledovníkov Roberta Schullera patria najmä Bill Hybels zo zboru WillowCreek a Rick Warren zo Saddleback Valley Commnunity Church, ktorý je považovaný za najlepšieho žiaka Roberta Schullera, keďže študoval, maturoval a vyučoval na Schullerovej škole. Ďalšími známymi predstaviteľmi marketingovo orientovaných zborov sú aj Paul Yonggi Cho, Bernie Siegel, John Maxwell, Joel Osteen, Brian McLaren, Rob Bell a ďalší. Viacero týchto hnutí sa rozšírilo po celom svete. Vo forme kníh, procesných postupov či „evanjelizačných“ manuálov sme sa s nimi mohli stretnúť aj na Slovensku.
„Nové“ podanie evanjelia
K Schullerovým nebezpečným názorom sa v danom čase vyjadril známy obhajca kresťanskej viery Dave Hunt. Podľa neho sa okrem evanjelia zjavne zmenil aj zámer, kde sa novým cieľom stal najmä úspech a vysoká sebaúcta! Ak by Mojžiš žil dnes, nehovorilo by sa o ňom, že si vybral „radšej znášať protivenstvo s ľudom Božím“ (Žid 11, 25), ale že si vybral „trpieť bohatstvo, úspech a popularitu s Božím ľudom“.
Zvyklo sa hovoriť: „A všetci, ktorí chcú pobožne žiť v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní“ (2Tim 3, 12), ale dnes sa hovorí: „Tí, ktorí žijú pobožne, budú uznávaní a úspešní vo svete.“
Kritických vyjadrení, ktoré vystihujú podstatu týchto zvrhlých trendov, je podstatne viac:
- Pred 2 000 rokmi náš Pán Ježiš Kristus hovoril učením, napr. pri strachu pred búrkou, že majú malú vieru v Boha. Dnes Robert Schuller tvrdí, že kresťania majú malú sebaúctu, resp. malú vieru v seba samého.
- Ak pracovník dobre vykonával svoju prácu, zvyčajne bol na ňu aj hrdý (niekedy to mohlo prerásť až do pýchy). Aj preto nám Pán Ježiš hovorí: „Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme!“ (L 17, 10)
Dnes sa (však situácia otočila a) vyššia sebaúcta propaguje dokonca bez ohľadu na výsledky…
Vo svojej knihe z roku 1978 Robert Schuller dokonca vyhlásil: „Večná Kreatívna Sila vesmíru, ktorú voláme Boh môže zachvátiť tvoje bytie a dať ti vieru v seba samého, sebaúctu, sebalásku, sebaistotu! Bez nej – si stratený, na dne, s ňou – si neporaziteľný!“1
Ďalší zo spomínaných kazateľov Rob Bell sa k téme pokánia a ospravedlnenia vyjadril nasledovne: „Nebo je plné ľudí, ktorým bolo odpustené. Peklo je plné ľudí, ktorým bolo odpustené. Nebo je plné ľudí, ktorých Boh miluje a pre ktorých Ježiš zomrel. Peklo je plné ospravedlnených ľudí, ktorých Boh miluje a pre ktorých Ježiš zomrel. Rozdiel je v tom, ako sa rozhodneme žiť, ktorý príbeh si vyberieme pre život, ktorej verzii reality veríme.“
Podľa tejto teórie teda dielo nášho Pána na kríži skončilo „nezdarom“ pretože, keď sú „ospravedlnení“ ľudia v pekle, „pre ktorých Ježiš zomrel“, potom to v podstate znamená, že Ježiš nebol schopný ich zachrániť. Ale v skutočnosti to je len ďalší príklad postmoderného ne-evanjelia, ktoré je zamerané výlučne (resp. primárne) na človeka!2
Odkiaľ Rob Bell tieto svoje názory berie, môžeme vidieť v jeho ďalšom nasledujúcom výroku: „My znovuobjavujeme kresťanstvo ako východné náboženstvo.“
Hnutie Emergent Church zahŕňa množstvo tradícií a metód z východných náboženstiev, ako je napr. transcendentálna meditácia, kresťanská verzia mysticizmu a druhu meditácie, známej aj ako hĺbková rozjímavá, resp. sústredená modlitba. (2)
Myseľ nad realitou
Dave Hunt poukázal aj na výraznú podobnosť týchto trendov s hnutím New Age, najmä čo sa týka používaných techník, metodológií a návodov:
„Zvádzanie (kresťanstva) je prekvapivo jednoduché. Nejde o evidentný frontálny útok zo strany súperiacich náboženských presvedčení. To by bolo rázne odmietnuté. Namiesto toho to prichádza k niektorým kresťanom pod rúškom techník na vytvorenie viery pre získanie duchovnej sily a prežitia zázrakov a k iným ako sebazdokonaľujúce psychológie pre plné realizovanie ľudského potenciálu, ktoré sú vnímané ako vedecké pomôcky pre úspešný kresťanský život.“
Čo svetský svet nazýva silou mysle (mind power), si veľa kresťanov pletie s vierou. Podobne neosobná „Sila“ (force), na ktorú sa okultisti odkazujú ako na Univerzálnu myseľ alebo Prírodu, je naivne akceptovaná veľkým množstvom kresťanov, ako aj nekresťanov – ako iba iný spôsob odkazovania sa na Boha, hoci v skutočnosti je to náhrada za Neho.
Rôzne techniky zaoberajúce sa silou mysle, sú dnes už vo verejnosti všeobecne rozšírené a vyvíjané na základe rôznych psychologických metodológií. Tie sú vyučované nielen vo všeobecne známych kultoch podporujúcich tézu „myseľ nad realitou“ ako scientológia, Forum, Lifespring a Silva Mind Control (Silvova metóda riadenia mysle), ale sú zároveň aj štandardnou súčasťou dnešných PMA (Positive Mental Attitude – Pozitívny duševný postoj) kurzov motivácie a úspechu.3
Schopnosť využiť techniku „myseľ nad realitou“ (mind over matter) už viac nie je považovaná za niečo čudné, resp. okultné, ale je dnes vyučovaná ako časť prirodzeného, normálneho a neobmedzeného ľudského potenciálu, ktorý môže zažiť každý, kto nasleduje tieto údajne neomylné „zákony úspechu“…
Varovanie z roku 1888 – Charles Haddon Spurgeon
Zdá sa, že idea progresívneho evanjelia fascinovala mnohých. Pre nás je táto predstava niečo ako kríženec medzi nezmyslom a rúhaním.
V snahe dosiahnuť takú efektivitu evanjelia, aby došlo k večnému spaseniu širokej verejnosti, to vyzerá tak, že postupne dochádza k jeho zmene; a keďže je zjavením všemúdreho a nemeniaceho sa Boha, je tak trocha odvážne pokúšať sa o jeho vylepšenie. Keď si vybavíme v predstavivosti pánov, ktorí sa podujali na túto drzú (trúfalú) úlohu, máme napoly tendenciu sa smiať; tento prípad pripomína návrh krtkov na vylepšenie osvetlenia slnka… Veria ľudia tomu, že je tu evanjelium pre každé storočie? Alebo náboženstvo pre každých 50 rokov?4
Práve ten zbor, ktorý svet miluje najviac, je určite ten, ktorý sa Bohu protiví.5
Ježiš povedal, ‚kážte evanjelium všetkému stvoreniu‘. Ale ľudia sa prestali zaujímať o Boží plán: chcú byť zachránení kňazom, chcú byť zachránení hudbou, chcú byť zachránení divadlom,, a nikto nevie, čím ešte! Dobre, môžu skúšať tieto veci tak dlho, ako sa im páči; ale z týchto vecí nikdy nevyšlo nič iné ako úplné sklamanie a zmätok, zneuctenie Boha, znevažovanie evanjelia, vyrábanie tisícov pokrytcov (ako na bežiacom páse) a cirkev zruinovaná na úroveň sveta.6
Varovanie z roku 1959 – A. W. Tozer
Chyba v súčasnej evanjelizácii spočíva v jej humanistickom prístupe… Je priam fascinovaná veľkým, hlučným, agresívnym svetom s jeho veľkými menami, obdivovanými hrdinami, jeho bohatstvom a výstrednými pompéznymi slávnosťami. Miliónom sklamaných ľudí, ktorí si vždy žiadali svetskú slávu, ale nikdy ju nedosiahli, moderné evanjelium ponúka rýchlu a jednoduchú skratku k túžbam ich srdca. Pokoj mysle, šťastie, blahobyt (prosperitu), spoločenské prijatie, pozornosť verejnosti, úspech v športe, obchode, na poli zábavy a možnosť príležitostne sedieť na slávnostnej hostine pri jednom stole so slávnou osobnosťou – všetko na zemi a nakoniec v nebesiach. Určite žiadna poisťovňa nemôže z uvedeného ponúknuť ani polovicu.
V tejto kvázi-kresťanskej schéme vecí sa Boh stáva Aladinovou lampou, ktorá počúva každého, kto prijme Jeho Syna a podpíše (členský) preukaz. … Toto hrubé nepochopenie (prekrútenie) pravdy je v pozadí mnohých našich súčasných evanjelizačných aktivít. Určuje smery, buduje programy, rozhoduje o obsahu kázní, stanovuje kvalitu miestnych zborov a často aj celých denominácií, nastavuje vzor (predlohu) pre náboženských spisovateľov a formy redakčnej politiky mnohých evanjelických publikácií.
Tento koncept kresťanstva je vo svojej podstate mylný, a keďže sa dotýka duše človeka, predstavuje nebezpečnú až smrteľnú chybu. Vo svojej podstate je to iba niečo viac ako slabý humanizmus spojený so slabým (nevýrazným) kresťanstvom, aby mu takto bola pridaná duchovná vážnosť. … Stále sa začína s človekom a jeho potrebami, až potom sa obzerá naokolo po Bohu; pravé kresťanstvo odhaľuje Boha hľadajúceho človeka, ktorého oslobodzuje od jeho ambícií.
Boh musí byť vždy na prvom mieste. Evanjelium vo svojom biblickom kontexte dáva Božiu slávu na prvé a spasenie človeka na druhé miesto. Anjeli približujúci sa z výšin volali: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ To dáva slávu Bohu a požehnanie ľudstva do správneho poradia, ako je to aj pri úvodných slovách modlitby „Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje!“. Predtým ako smieme niečo žiadať, musí byť oslávené Božie meno. Božia sláva je a vždy musí zostať pravým východiskovým bodom kresťana. Čokoľvek, čo sa začína hocikde inde, nech je to, čo chce, určite nie je kresťanstvo Novej zmluvy.7
Záver
Bez ohľadu na to, aké zámery a motívy viedli týchto postmoderných „kazateľov“ k ich konaniu, musíme konštatovať, že tieto hnutia nie sú verné pôvodnému biblickému učeniu a predstavujú pre neveriacich, ale aj pre naivných a neskúsených kresťanov vážne nebezpečenstvo. Pod kresťanskou terminológiou sa totiž skrývajú myšlienky hnutia New Age, ktoré majú úplne iné zameranie, ciele, a teda, samozrejme, aj výsledky. Tieto názory sú z pohľadu kresťanov, ktorí sa chcú držať pravej viery a slova Božieho, nebiblické a škodlivé.
„Hľaďte, aby vás niekto nestrhol mudráctvom a prázdnym mámením podľa ľudského podania, podľa živlov sveta, a nie podľa Krista…“ (Kol 2, 8)
Na týchto trendoch je nebezpečné najmä to, že nie sú sústredné na Boha, ale na človeka v časnom slova zmysle, ktorému (falošne) lichotia a vedú ho k nesprávnemu učeniu. Namiesto viery v Boha ho vedú k viere v seba samého. Na toto nebezpečenstvo veľmi dobre poukázal aj známy kazateľ John Piper:
„Zdá sa, že sme ochotní byť zameraní na Boha dovtedy, kým je Boh zameraný na človeka. Sme ochotní sa vychvaľovať krížom dovtedy, kým je kríž svedectvom o našej hodnote. Kto je potom našou pýchou a radosťou?…
Fatálnou chybou takéhoto prístupu je viera, že byť šťastný znamená byť vysoko ocenený (dôležitý – podľa seba aj podľa iných). Človek sa cíti veľmi dobre, keď je (o tom) uisťovaný. Ale tento dobrý pocit je v konečnom dôsledku zakorenený v hodnote seba samého, nie v hodnote Boha. Táto cesta k šťastiu je preto ilúziou!“8
„Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“ (L 18, 8)
Jaroslav Mervart
1 Robert Schuller. Objav svoje možnosti, 1978.
2Ken Silva. „Rob Bell and The Emergent Church“.
3Dave Hunt. „The Seduction of Christianity“.
4Charles Haddon Spurgeon. „Progressive Theology“. The Sword & Trowel, 1888.
5Charles Haddon Spurgeon. „How Saints May Help The Devil“. 1859.
6Charles Haddon Spurgeon. „Metropolitan Tabernacle Pulpit“. 1888.
7W. Tozer. „Born after Midnight“. Christian Publications, 1959.
8John Piper. „God Is The Gospel“.
Ilustračné foto: pixabay.com
