2. nedeľa po Svätej Trojici
Prepadli nás v čase trápenia, Hospodine,
ale Ty Pane, si bol dobrou oporou.
Sám si vyviedol na voľnosť,
vytrhol si nás zo súženia,
lebo si si nás obľúbil.
Buď s nami aj naďalej Pane. Amen
Preto odložte všetku nečistotu a všetko množstvo zlosti a s tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár; videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je. Ale kto sa zahľadel do dokonalého zákona slobody a vytrval nie ako zábudlivý poslucháč, ale ako činiteľ skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní.
Jk 1, 21 – 25
Pomaly končí školský rok. Naši deviataci sa dostali na svoje vytúžené stredné školy.
Vydýchli si, lebo konečne nemusia študovať všetky všeobecné predmety, ale tentoraz si vybrali školu, na nej by sa mali naučiť konečne niečo iné. Niečo, čo ich aj baví. Pred hodinou máme čas na porozprávanie sa, a tak už od januára sa rozprávame s našimi deťmi o tom, kam by chceli ísť, kam ich vedie ich zručnosť alebo zvedavosť. Ich predstavy sú niekedy veľmi reálne, až žasnem, koľko toho chcú, a poznajú aj cestu ako svoj cieľ dosiahnuť. Niekedy sú ich predstavy, akoby by sme to povedali, na pousmiatie. Dobré však je, že naši najstarší žiaci majú svoj cieľ a idú za ním.
Častokrát si porovnávam v čase, ako sa ich predstavy menili. V prvom ročníku hovoríme o rodine, o domove a o tom, že máme rodičov, ktorí sa o nás starajú. O tom, ako by sme im vedeli pomôcť. Ďalej, že máme rodinu a patríme do Božej rodiny, kde každý z nás má svoje pevné miesto. Každý z nás má aj talent, ktorý vieme do niečoho investovať. Môžeme postupne rásť, svoje talenty rozvíjať. Rodičia sú tu aj preto, aby svojim deťom pomohli talent rozvinúť, usmerniť, aby z našej mládeže nevyrástli samorasty. Preto je funkčná rodina veľmi potrebná. Pri tejto príležitosti, aby si deti vedeli uvedomiť svoje talenty, im poviem, aby nakreslili obrázok, čím by chceli jedného dňa byť.
Ako plynú roky, vidím, ako sa ich predstavy menia. Od kozmonautov a policajtov prejdeme aj k vedeckým pracovníkom. Od dobrodruhov a skejterov k lesníkom, automechanikom, od veterinárok, a „jazdkýň na koni“ k lekárkam, zubárkam. Jedného dňa mi jeden chlapec nakreslil, že bude smetiar. Hneď som si spomenul na známu českú pesničku „Strejda Jára ten se má, jezdí s popelářema“. Chlapec nemal príliš valné známky. Predpokladám, že už svojich rodičov nahneval. Tí mu pohrozili, že ak sa nebude učiť, bude z neho smetiar. A on? Bol spokojný. Stáť na stupienku veľkého, mocného auta, pohyb na čerstvom vzduchu, desiata len tak vonku. Byť sám sebe pánom, dostať za to peniaze, aj ľudia sú spokojní. Najväčšia výhoda toho celého – nemusí sa už viac učiť. Skončí základnú školu. Tým galeje učenia skončia. Má pred sebou slobodný život.
V takomto prípade sa veľmi ťažko hľadajú argumenty. Lebo keby mal chlapec trochu inú motiváciu, vedel by dosiahnuť oveľa viac. Bol šikovný, len trochu viac pohodlný. Zapojiť jeho šedú mozgovú kôru bola výzva. Hovorím: „Ale vonku býva aj moc chladno.“ „Ja sa oblečiem, veď v zime býva chladno všade a ja mám chlad rád.“ Zaznelo pohotovo. „A potom leto?“ Kontroval som. „No, však sa konečne poriadne opálim.“ „A čo všetky tie odpadky, prípadne ich zápach?“ Hovorím. „A čo s nimi? S rukavicami sa to dá zvládnuť a ani zápach mi extra nevadí. A potom to silné auto, čo všetko zmangľuje, smetiari zablokujú aj celú ulicu a všetci sa im musia ustúpiť, lebo robia za nás všetku špinavú robotu. Sú to vlastne takí mestskí rytieri, ktorí za nás robia to najhoršie, najšpinavejšie a to celé na vymakanom stroji.“ To mi zobralo všetok dych k ďalšej argumentácii. Darmo by som hovoril, že policajti majú aj väčšie stroje, vojaci dokonca tanky. Verím, že by som si vypočul odpoveď o tom, že on nechce riskovať svoj život, určite nie v boji s kriminálnikmi, alebo za cudzie krajiny. Pre neho bol skrátka smetiar ideál, hrdina. Na šťastie čas preletel, mládenec je teraz na lesníckej strednej škole a úspešne končí ďalší ročník. Jeho odpovede ma však donútili zamyslieť sa. Sú zamestnania, ktoré podceňujeme, ale napokon by sme boli bez nich stratení. Smetiari sú skutočne veľmi potrební. Nie je to tak jednoduchá robota, ako to vyzeralo na prvý pohľad. Je však potrebná.
Dôležité je však uvedomenie si, že v nás je veľmi veľa uložené. Predsa patríme Bohu, ktorý do nás vložil veľmi veľa. Dal všemožné schopnosti, danosti, predispozície. Je našou úlohou ich v sebe nájsť a zveľadiť. Tak isto aj výchova našich ratolestí je úloha, ktorú zveril do rúk rodičov nebeský Otec. Deti by sme mali skôr motivovať a nie ich spútavať, ponižovať. Náš mládenec našiel v sebe tiež viac. Verím tomu, že jedného dňa budeme radi, že pre naše najmladšie generácie práve on plánuje výsadbu v horách, že veľké lesné mechanizmy ho fascinujú, aby nám zanechal trochu viac ekológie a zdravý les bude pre nás všetkých prínosom. Bude väčším hrdinom, ako chlap na stupienku smetiarskeho auta.
My sa však pozrieme na veci ešte inak. Samých seba motivujeme, aby sme niečo dosiahli, pomaličky, krok po kroku rastieme aj my. Snažíme sa, aby sa náš život zveľadil. Tak isto sa snažíme motivovať našich blízkych, našu rodinu aj vzdialenejších príbuzných. Vždy chceme veci zlepšovať, svoju pozíciu vylepšovať, niečo v živote dosiahnuť. Piesne o smetiaroch vznikajú skôr z recesie, aby sme sa pousmiali. Je prirodzené, že mládež volí ľahšiu cestu, lenže nie vždy sa to tak podarí. Dlh voči sebe samému nás dobehne. Tak ak aj chceme jazdiť so smetiarmi a stáť na stupienku, dýchať čerstvý vzduch, a milovať pohyb po vonku, raz nás dobehne vek alebo iné prekážky, ktoré naše postoje zmenia. Do horšieho sa však nikomu nechce.
Ako rastieme, naše ciele sa nám menia. Možno najskôr chceme dosiahnuť svoj malý cieľ. Urobiť radosť mame, otcovi, sebe. Až napokon všetko podriadime nášmu cieľu. Pre mládenca v danom okamihu bol cieľom pokojný život bez stresov školy. A možno svoj postoj naschvál formuloval tak ako ho formuloval, len preto, aby provokoval, prípadne svojich rovesníkov pobavil. Lebo: „Strejda Jára ten se má, jezdí s popelářema.“
Pri postoji môjho školáčika si však môžeme veľmi rýchlo uvedomiť, že človek, ktorý za nás urobí špinavú robotu, je mnohokrát neznámym hrdinom. Spoločnosť ním opovrhne, ale bez jeho pomoci by možno bolo veľmi zle. Smetiari čistia naše ulice, inak aby nás pohltili odpadky. Ich prácu považujú mnohí za podradnú, dokonca ani na ňu nepotrebujeme kvalifikáciu, a predsa bez nich by aj najpyšnejší človek cítil veľmi veľký diskomfort.
Vďačnosť by tak isto mohla byť na mieste.
Ak si náš Biblický verš pozrieme ešte raz pod týmto uhlom, trošku hlbšie, zamyslíme sa. Uvedomíme si aj Ježišovo poslanie. On akoby bol tým mládencom zo začiatku. Presa Ježiš je Boží Syn, svoju slávu má v nebesiach, Jeho miesto je pred Božím trónom, je Synom Najmocnejšieho, Najsvätejšieho a Najčistejšieho Boha a to je Jeho privilégium, právo, dedičstvo. Jeho prvenstvo, legitimné právo, nepovažuje za hriech, ale za svoju výhodu. Koľkí ľudia o takom niečom snívajú. Koľkí vojvodcovia, vzdelanci, herci, speváci, či králi vyhlásili samých seba za Bohu rovných. Ich pýcha ich zradila. Padli až na samé dno. Ježiš je Boží Syn, ktorý má svoju slávu nebies. A predsa to celé obetoval, aby sa stal súčasťou svojho diela.
Tú najvyššiu pozíciu vymenil, aby sa stal smetiarom hriechu. Nie, nemal sa ako strejda Jára. Nebol na vysokom stupienku, ktorý by mu niekto závidel. Jeho stupienkom bol vyvýšený kríž, kde bolestne krvácal, Jeho „vymakané auto“ bol sprievod, ktorý sa Mu posmieval, pľul na Neho, bil Ho, fackal a vysmieval sa Mu. Jeho spolupracovníci boli lotri, ktorí sa Mu smiali. A poďakovanie? Prišlo jedine v slovách pohana: „Skutočne Syn Boží bol Tento.“ Dokonca aj keď Jeho dielo, Jeho odvoz našich smetí hriechu, bolo dokončené, nedali sme mu pokoj. Strážili sme Ho, neverili sme ani Jeho vzkrieseniu. A … v tejto modernej dobe, koľkokrát niekto povedal iba obyčajné: „Ďakujem Pane“? Aké výhody má Boh, že sa stal smetiarom našich hriechov? Čo On má z toho, že vymenil svoje privilégium za to, čo predvádzame my? Pripustime si preto aspoň slová: Preto odložte všetku nečistotu a všetko množstvo zlosti a s tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.
Nájdime trochu odhodlania aj v nás, nájdime odpustenie, svoje hriechy jeden voči druhému zabaľme do popolníc a poprosme Pána Ježiša, aby ich odniesol. Nezabudnime poďakovať. Amen.
Modlitba
Pane naše schránky sŕdc sú mnohokrát preplnené. Tvoje slová k nám plynú ako prúdy rieky, ale aj napriek tomu závalu my mnohokrát zlyhávame a nepočúvame tomu všetkému. Dokonca mnohokrát je pre nás aj Tvoja obeť na kríži len starou legendou. Nik z ľudí už nechce uveriť tomu, že na preliatím Tvojej krvi si očistil naše vnútro a to je teraz skvejúcim sa kvetom, ktorý je nám na ozdobu. Ďakujeme Ti za tak obrovskú milosť, ďakujeme Ti že si nás nezavrhol. Teraz Ťa prosíme, pomôž nám. Dovoľ aby sme si uvedomili všetky tie veci, ktoré pre nás robíš, aby schránky našich sŕdc sa konečne otvorili a my aby sme prijali Tvoje Slovo. Amen
Mgr. Daniel Duraj
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy