Sobota 11. septembra 2021 sa vyznačovala nielen tropickou horúčavou, ale aj konaním druhej synody ECAV na Slovensku v tomto roku, druhým dňom jej rokovania.

Historicky sa nedá poprieť účelnosť synod – koncilov v cirkvi. Mali a majú dať efektívne usmernenie pre praktický život viery v živote cirkvi do budúcnosti. No, pravdu povediac, boli ste niekedy na synode? Viete koľko členov cirkvi bolo aspoň raz v živote na synode? Možno si poviete: „Nemusíme tam chodiť, veď nás zastupujú delegáti zo seniorátov.” Zastupujú, ale kto sa dozvie to, ako nás zastupovali? A tiež málokto vie, čo v našom mene schválili, kto sa ako vyjadroval a kto ako hlasoval. Niet sa čo čudovať, že sa po synode v cirkevných zboroch divíme, čo sú to za novoty, keď sa nám predstavuje model, akoby cirkevníci a cirkevné zbory boli otrokmi bez slobodnej vôle a zmýšľania vyšších organizačných štruktúr, ktoré ich môžu kedykoľvek „potrestať“, ak nenaplnia ich požiadavky.

Takže delegátov zo seniorátov na synode máme, ale informácie zo synody nie. Niekto by sa mohol domnievať, že zasadnutie synody nie je dôležité. No ona je dôležitá, nie však v pozitívnom zmysle pre cirkev, čo je smutné, ale hlavne pre tých, ktorí potrebujú súhlas na konanie svojich osobných záujmov. Aspoň tak sa javila synoda v Trenčianskych Tepliciach. Aj keď som neplánovala zúčastniť sa na nej, predsa len v sobotu 11. septembra som sa tam ocitla ako pozorovateľ, ktorý si dovolil v rámci svojich záležitostí v meste navštíviť aj zasadnutie synody.

Kde sa nič nechce riešiť, tam človek prichádza s určitou dávkou nechuti a s pocitom zbytočne stráveného času na mieste, kde o skutočný progres cirkvi vôbec nejde. No hovorí sa: Lepšie je raz vidieť ako tisíckrát počuť. Videla som, ale aj priamo počula.

Čo myslíte, bola som ohúrená opakom? Nie, moja nechuť sa len potvrdila. Som zástancom toho, že sa všetko má diať slušne a v poriadku, a tak si predstavujem aj konanie synody, ktorá má rokovať v kresťanskom duchu , tak, aby Kristus, hlava cirkvi, sa nemusel za nás hanbiť. Nie, tu nejde o krik či tiché hovorenie diskutujúcich, ale o postoje k cirkvi, úcte k životu, človeku, a hlavne o výsledok konečných rozhodnutí.

Zaiste by v tejto neľahkej dobe plnej nedôvery pomohlo, keby sa zasadnutia synody či dištriktuálnych a seniorátnych konventov vysielali naživo, tak, ako to robia v mnohých mestských zastupiteľstvách. Aj to, aby predseda synody neukončil diskusiu konštatovaním: nik sa nehlási, ukončujem diskusiu – a pritom nerešpektuje dlhodobo hlásiaceho sa synodála, ktorého nechcel vidieť. Či limitovanie určeným časom, čo však neplatilo pre generálneho biskupa.

Pomohlo by to k náprave cirkvi, ak by to bolo vysielané naživo? Verím, že áno. Potom by sa po synode nemohlo stať, že niekto na biskupskom úrade (zbore, senioráte) bude hovoriť svoje verzie, ktoré mu vyhovujú, ale nie presne tak sa to udialo na synode.

Neuzatvárajme cirkev do tajných spolkov a tajných zhromaždení, sme v 21. storočí. Za Krista sa nemáme hanbiť a nemali by sme sa ani my za seba, ak chceme žiť novým životom, ktorý v Kristovi ohlasujeme ako evanjelium.

Potom by sa informácie dozvedeli všetci bez zbytočných otázok, čo na synode bolo a ako boli záujmy cirkvi, a teda nás evanjelikov zastupované. A možno by to pomohlo aj presbyterom a synodálom, aby neboli pasívni a vlažní pri rokovaniach a cítili zodpovednosť za to, čo povedia. A ukázalo by sa, či sa nemajú vymeniť inými synodálmi, ktorým bude záležať viac na cirkvi ako len na tom, ako pretrpieť to telo a ducha unavujúce zasadnutie.

Otázkou je, či potrebujeme na synode mlčiacu väčšinu, na čo jeden zo synodálov aj poukázal vo svojom príspevku. A či tá mlčiaca väčšina vôbec vie, čo by mala na synode robiť? Sedenie, jedenie koláčikov a pitie kávy asi nie sú tým hlavným programom, aby sa synoda nejako odtrpela.

Kde bol Kristus Pán počas tejto synody? Aké miesto mu vyčlenilo predsedníctvo synody, predsedníctvo cirkvi, synodáli? Občas sa mi zdalo, že pre synodálov je príznačné heslo: „Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.“ Akoby zápas o cirkev v dnešných časoch v mori liberalizmu a materializmu ani nebol nutný. Prím v tento deň zohrávala téma: peniaze z cirkevných zborov. Ťažko sa to počúvalo!

Z pozície toho, kto chce naplniť mešec svojich prianí, bola snaha o čo najväčší počet zborov, ktoré zaplatia. Z pozície pozorovateľa sa mi to však veľakrát javilo tak, akoby sa domnievali, že funkcie v cirkevných grémiách im dávajú priestor na kritizovanie zborov a sankcie voči tým, ktorí zápasia s finančným prežitím zboru. Prečo vedenie cirkvi nerokuje priamo s cirkevnými zbormi? Prečo zhora iba príde prípis: Plaťte? Prečo si takto vyzbierané peniaze na konci roka chcú podeliť medzi sebou funkcionári ako odmenu? Stala sa z ECAV s. r. o. alebo akciová spoločnosť?

Asi najtragickejšia bola odpoveď: Ak to po dvoch rokoch nepôjde, potom nech si cirkevné zbory platia svojich farárov.

No neviem… Najprv treba cirkevné zbory obrať o peniaze a potom, keď nebudú mať už nič, im odkázať: Plaťte si farára sami? To je cynické. Veď by už teraz mohla väčšina cirkevných zborov niečím prispievať priamo svojmu duchovnému a mali by istotu, že ich podpora neskončí nákupom papiera do kancelárií na biskupských úradoch, vo vrecku člena nejakej komisie alebo ako splátka za energie na GBÚ atď. Zavádzanie cirkevných zborov klamstvom, že peniaze pôjdu na platy farárov, je nečestné. A zaznelo to aj na synode od odvážnych duchovných, ktorí sa na to pýtali, no jasnú odpoveď nedostali: či peniaze z fondu budú použité aj na iné účely ako je plat duchovným. Fond, ktorý má slúžiť na podporu farárov, a jeho napĺňanie a použitie bolo znova vysvetlené nejasne, netransparentne a nečestne voči cirkevným zborom, čo ma len presvedčilo o tom, že pochybnosti o účelnosti fondu sú veľmi oprávnené. Skutočnosť, že plánujú mať prebytok na konci roka, ktorý chcú rozdeliť medzi sebou funkcionári v cirkevných výboroch (odznelo to priamo na synode), vzbudilo aj na synode oprávnené sklamanie z takéhoto počínania tých, ktorí sa snažia fond aj pod hrozbami trestov finančne naplniť peniazmi od cirkevných zborov. Nie preniesť zisk do nového roka, ale zobrať si to, čo zbory obetovali?

Ani ryba, ani rak, evanjelik, odpovedz si tak či tak. Počkáme si na oficiálnu verziu zo synody. Jedno však je potrebné skonštatovať: cirkev vedená takýmto spôsobom je veľmi nedôveryhodná.

Viete, milí evanjelici, či nás naši vlastní neklamú a neoklamávajú sladkými rečami? Či doniesli zástupcovia seniorátov pre nás krutý bič, či Božie požehnanie? Uznesenia je jedna vec, ale je dôležité vedieť, ako sa tieto uznesenia prijímajú, lebo mnohé sú, žiaľ, poznačené protikresťanským postojom k bratom a ku sestrám v cirkevných zboroch.

Žiť nie na úkor niekoho, ale tak, aby sme boli svetlom a mali svoje veci v poriadku, to sa niektorým už roky nepáči. My ostatní si máme zvyknúť a nehľadieť na hriech v cirkvi, máme iba tvrdiť, že veríme v Krista. Ako zastupujú a ako informujú tí, ktorí celú synodu bez slova presedeli? Ktorí nemali žiadne pripomienky a návrhy, len si ich vypočuli a zahlasovali tak, ako sa očakávalo?

Veľa rečí, nezáujem 90-tich percent zúčastnených, zbytočné nekonečné naťahovanie času, akoby to malo potvrdiť dôležitosť stretnutia, ktoré podľa mňa nesplnilo účel konania synody v takom vážnom čase, v akom sa cirkev nachádza. Synoda nepriniesla svetlo – okrem pár svetlých zábleskov od niektorých synodálov, ktorí sa snažili byť aktívni aj v otázkach Reformaty a Evanjelickej diakonie, znova však ešte viac ponorila smerovanie cirkvi do tunela tmy a prehĺbila nedôveru v cirkev.

Čo povedať o biskupovi Eľkovi? Generálny biskup klamal synodálov presvedčivo. Jednému synodálovi na priamu otázku: Prečo klame a výzvu, aby neklamal, biskup Eľko odpovedal, že ak klame, tak klame nevedome. Čo na toto povedať? Stačí biskupovi Eľkovi to, čo si poprekrúca? Nie je dôležitá pravda podopretá faktmi? Čo on pokladá za fakt? On ako biskup si nevie overiť veci? Teší ho to, že plnil príkazy niekoho? Či potešil Krista, to ho nezaujíma. Či cirkev nie je hodná pokoja, to ho nezaujíma. Hriech zakrývať tvrdením o nevedomosti? A či Pán Ježiš nepovedal, že kto chce spoznať pravdu, spozná ju? Prečo ju nehľadá spolu s Duchom Svätým pre dobro cirkvi? Týkalo sa to Reformaty, kde generálny biskup skresľoval fakty, a tak výsledkom bolo zavádzanie synodálov, a tak i celej cirkvi. Na to nemôže byť hrdý nik, kto vyznáva Krista.

Okrem devätnástich synodálov, ktorí chceli počuť vysvetlenie od bývalého konateľa Reformaty Š. Sabola, si ostatní odhlasovali, že ho nechcú počuť – vysvetlenie priamo zo zdroja. Prijali nekompetentné tvrdenia generálneho biskupa… Mohli spoznať pravdu, ale nechceli ju počuť. Vydali sa cestou Adama, ktorý pravdu nehľadal a skončil mimo raja s tou, ktorej uveril. Synodáli by sa mali zamyslieť nad svojím počínaním. Lebo keď je možnosť dať veci do poriadku a oni to odmietajú, potom sa spolupodieľajú na hriechu toho, kto hriech zakrýva.

Podivné bolo aj tvrdenie jedného zo synodálov, ktorý tvrdil, že tieto veci aj ohľadne Reformaty sa budú dlho riešiť. Na to však existuje odpoveď: Kto nechce riešiť, nikdy nič nevyrieši. Vari sa venovalo tomu málo rokov a málo času? Ten, komu na niečom záleží, nájde spôsob, ako to vyriešiť. Ide len o to, komu na čom záleží. Keď nie je srdce pri Kristovi, tak sa nič nevyrieši. Lebo je asi potrebné tvrdohlavo a bezcharakterne kryť kamaráta alebo aj skupinu, ktorá narúša vzťahy v cirkvi kvôli svojim odhaleným, ale ešte aj neodhaleným záujmom a plánom s cirkvou.

No viera sa za peniaze nedá kúpiť a taktiež peniaze nevytvoria u nikoho vrúcny vzťah k Bohu. Takto aj vnímam veľkú neochotu alebo len hranú ochotu veci napraviť a ísť novou cestou, no pritom udržiavať dusnú atmosféru v cirkvi, dokiaľ sa i posledný kresťan evanjelik nepoddá materializmu a nezmalátnie bez záujmu o veci cirkevné rovnako ako mnohí synodáli na tejto synode. Namiesto použitia mamony na dobro sa mamona používa v cirkvi ako nástroj ničenia viery v srdci človeka – a to je veľmi zle.

Ak však človek Krista miluje, potom aj veci bežného života sa dajú riešiť a niekedy vyriešiť veľmi rýchlo.

Záver z môjho prvého „pretrpenia“ účasti na synode? Nič nové a potešujúce: v centre len peniaze, aj to bez jasných pravidiel spravovania a prerozdelenia, veľa rečí, nič konštruktívne, všetko dopredu pripravené, a šokujúci nezáujem o cirkev vôbec. Namiesto pozornosti venovanej Kristovi sa do popredia dávajú „babské“ reči a siahodlhé prípoviedky, ktoré nič neriešia. Obávam sa, že ECAV v dvadsiatom prvom storočí stojí nie pod krížom Kristovým, ale že na svojej ceste ochotne zastala pod stromom sveta, od ktorého čaká, že keď ním zatrasie, tak ten strom sveta na ňu zosype svoje požehnanie. A to je veľmi zlé.
Verím však, že jedine Boh žehná a že takúto vieru neprestalo mať vo svojom srdci mnoho evanjelikov. Preto ani synoda nemôže byť vzorkou pravovernosti a úprimnej viery v Krista, svojimi postojmi nás nepresvedčila. Ak sa synodáli prebudia zo „zimného“ spánku, vari príde aj jar do našej cirkvi.

Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka

foto: ECAV s Vami – oficiálna fecebook stránka ECAV na Slovensku