15. nedeľa po Svätej Trojici

„Ešte na krátky čas je svetlo medzi vami. Choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás neprikvačila tma; kto chodí v tme, nevie, kam ide. Dokiaľ máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synovia svetla.… lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla. Aj vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony…?
 J 12, 35 – 36 a L 16,  8 – 9

Milí čitatelia, vážení priatelia! Známy je príbeh jedného slepého mnícha, ktorý niesol pred sebou svietiaci kahanec. Keď sa ho pýtali, prečo on, slepý, nesie svetlo, odpovedal: Ja svietim druhým, aby videli mňa i nástrahy okolo nás! Kresťan by mal byť ako reflektor auta: svietiť pred seba, ale zároveň svietiť aj do zrkadla, aby odraz svetla zasvietil aj jemu, do jeho vnútra. Svetlo je život, bez svetla rastliny, ale aj ostatné stvorenstvo hynie. My sa však podobáme Mesiacu: on nemá svoje svetlo, len odráža svetelné lúča Slnka. O tom chceme sa zamyslieť a lepšie pochopiť našu závislosť od Pána Ježiša, ktorý povedal: „Ja som svetlo sveta…“

Témou nášho dnešného duchovného ponoru do vecí Božieho kráľovstva je svetlo. Svetlo ako základná veličina a realita existencie Božej ríše. O tom, že Boh stvoril ako prvé a najdôležitejšie dielo svojho stvorenia práve svetlo, a to hneď v prvej tvorivej epoche svojej stvoriteľskej práce, poznáme z liturgického čítania (1M 1, 1 – 5). Tí z vás, ktorí sa radi zaoberáte literatúrou, či už poéziou, alebo prózou, určite poznáte význam literárnovedného termínu „metafora”. Metafora znamená prenesenie významu z jednej veci na inú, a to na základe ich aspoň čiastočnej vzájomnej podobnosti. Zväčša ide o prenos významu z menej náročnej veci na tú väčšmi náročnú, a to preto, aby sme na podklade toho, čo je nám jasné, čo poznáme, lepšie porozumeli tomu, čo nám jasné nie je, čo nepoznáme, čo je pre nás na pochopenie zložitejšie, ťažšie, ba až veľmi ťažké. Takýmto spôsobom sa akoby vlieva svetlo poznania nášho srdca a mysle.

Spôsob, ako zvykol formulovať svoje metaforické podobenstvá Pán Ježiš, naznačuje, že zmysel celého obrovského stvoriteľského diela Boha Otca, teda všetka fyzická existencia celého univerza, je vlastne jednou závratnou Božou metaforou, ktorá v sebe obsahuje radikálne Božie úsilie o to, aby človeku poukázal na existenciu sveta nehmotného, duchovného, o ktorý Mu ide predovšetkým, pretože, ako vieme, Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz. Boh je Duch. Ak je Boh Duch, tak človeka nevyhnutne stvoril predovšetkým ako bytosť duchovnú a až v druhom pláne ako bytosť telesnú. Takže ak Boh na úplnom začiatku procesu stvorenia dal vznik fyzickému svetlu, potom táto Jeho stvoriteľská metafora poukazuje na oveľa väčšiu dôležitosť existencie čohosi neporovnateľne vyššieho, totiž vnútorného, duchovného, božského Svetla, svetla poznania Boha, svetla poznania Jeho Pravdy.

To, čím je fyzické svetlo pre stvorený svet, to predstavuje Boh pre človeka v oblasti duchovnej – je preňho prameňom čistoty, múdrosti a pokoja. Tak, ako by bez fyzického svetla nemohla prebiehať fotosyntéza zelených rastlín, čiže žiadny fyzický život stvorených bytostí ani život človeka by nebol možný, rovnako tak závisí duchovný život a rast človeka od Pána Boha, od spoločenstva s Ním. Dôkazom toho, že máme spoločenstvo s Bohom, je naše „chodenie vo Svetle” (J 12, 35), naše každodenné úsilie o život v tej dimenzii bytia, ktorá je ukotvená v Bohu, teda v Jeho Svetle. Nie je bez zaujímavosti, že v Novej zmluve sa výraz „svetlo“ síce používa aj v zmysle fyzickom, ale podstatne menej. Prevažne sa používa v zmysle prenesenom, teda metaforickom, a to s dôrazom na veci duchovné, predovšetkým na Božie kráľovstvo.

O svetle zvláštnym a pozoruhodným spôsobom hovorí aj dnešné Ježišovo podobenstvo z Lukášovho evanjelia o nespravodlivom šafárovi, ktoré sa medzi exegétmi – vykladačmi Písma svätého zvykne nazývať: „crux praedicatorum”, teda „kríž kazateľov” – zrejme preto, lebo jeho výklad je značne náročný. Aj z toho dôvodu, že podobenstvo nemá paralely v ostatných troch evanjeliách, o ktoré by bolo možné sa oprieť. S Božou pomocou sa naň teraz pozrieme trochu bližšie, pričom vynecháme po dlhé stáročia v cirkvi veľmi obľúbený tzv. alegorický výklad a budeme sa venovať vysvetleniu, ktoré dnešný moderný človek prijíma s oveľa väčším porozumením, totiž výkladu realistickému.

V podobenstve ide o šafára – hospodára, dnes by sme asi povedali generálneho manažéra prosperujúcej firmy, ktorý je obvinený zo spreneverenia majetku firmy. Keď sa to dozvie majiteľ firmy, okamžite si zavolá tohto svojho, na najvyššom poste stojaceho zamestnanca „na koberec”, jemnejšie vyjadrené: na objasňujúci rozhovor. Po zistení a preverení faktov svedčiacich v neprospech obžalovaného šafára (nazvime ho pre zmenu ekonomickým riaditeľom firmy) ho majiteľ firmy z tejto vysokej funkcie vzápätí zosadí, čiže prepustí zo zamestnania. Pre človeka, ktorý sa na trhu práce odrazu ocitá v pozícii nezamestnaného, vzniká existenčný, životný problém. Musí pouvažovať, čo s tým. Robotníka ísť robiť nemôže, lebo nie je na ťažkú manuálnu prácu zvyknutý.

V žiadnom prípade sa nechce znížiť ani natoľko, aby šiel a prosil svojich bývalých klientov o aspoň dočasnú finančnú výpomoc. Ešte vždy však má k dispozícii svoj brilantný mozog, ktorým dovtedy úspešne podvádzal svojho predstaveného, ako aj svojich obchodných partnerov, z ktorých dokázal vytvoriť armádu dlžníkov. Áno, ľudia typu tohto šafára vždy boli, sú a budú na veci svojho hmotného zabezpečenia mimoriadne opatrní, ba až vynaliezaví. Veď tento bývalý ekonóm firmy zveľaďoval svoj vlastný majetok na úkor dobrého mena firmy nelegálnym spôsobom tak, že predával či požičiaval tovar firmy za cenu, ktorú navýšil o veľmi vysoký úrok, teda tovar dával na úver, čiže praktizoval úžeru ťažkého kalibru. Úžera je podľa Mojžišovho zákona prísne zakázaná.

Takže to, čo sa tento prefíkaný človek po úvahe napokon rozhodol urobiť na záchranu svojej existencie, bolo, že sa skontaktoval so všetkými dlžníkmi firmy a oznámil im, že prepracuje ich dlžobné úpisy tak, že suma, ktorá zahŕňala v sebe výšku ich skutočného dlhu plus úroku, vyjadrená jednou sumárnou cifrou, sa zníži a bude obsahovať len výšku skutočného dlhu bez úroku. Prakticky to znamenalo, že im odpustil všetky úroky. Boli teda povinní vrátiť firme len presne toľko, koľko si skutočne požičali.

Za tento jeho počin mu dlžníci boli nesmierne vďační a cítili sa voči nemu ešte aj zaviazaní. Ba tento jeho skvelý ťah (v podstate išlo výlučne o ťah na šachovnici jeho vlastného, na seba centrovaného života, vôbec nie o nejaký náhly poryv jeho srdca smerom k milosrdenstvu) dodatočne pochválil ešte aj samotný majiteľ firmy, lebo sa mu páčilo, ako bolo takýmto jednoduchým, ale geniálnym nápadom meno jeho firmy očistené. Dá sa teda predpokladať, že nespravodlivý šafár bol opäť prijatý na svoj pôvodný, nepochybne veľmi dobre platený, post firmy. Potiaľto by nám logika podobenstva azda bola jasná.

Na záver Pán Ježiš konštatuje – a presne o to ide aj v našom texte –, že „synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla“. Typickým príkladom „opatrnosti synov tohto sveta“ je počínanie nespravodlivého šafára. Skutočnou záhadou však zostáva, prečo náš Pán dáva tohto všetkými masťami mazaného podliaka, syna tohto sveta, poslucháčom podobenstva, teda nám, deťom Svetla, za príklad… A čo nám chce naznačiť tým, že my, deti Svetla, si máme vyberať priateľov spomedzi mamonárov, milovníkov peňazí? Máme sa vari pohybovať medzi takýmito ľuďmi a učiť sa od nich? To azda len nie! Ako tomu teda máme rozumieť?

Pán Ježiš nás svojím dramatickým imperatívom chce zrejme dôrazne upozorniť na to, aby sme si veľmi dobre všímali, ako sa správajú ľudia tohto sveta: akí sú opatrní, ba až úzkostliví na materiálne veci, o ktorých sa domnievajú, že im patria, teda na svoje majetky, hnuteľné či nehnuteľné, na svoje peniaze – ako prezieravo s nimi nakladajú, ako detailne kalkulujú, len aby o ne neprišli. V tomto ohľade sú priam fenomenálne vynachádzaví, a to až do tej miery, že nás Pán Ježiš nabáda, aby sme si my, synovia a dcéry Svetla, brali od nich príklad, aby sme rovnako aj my vo veciach Svetla, vo veciach duchovného života postupovali mimoriadne opatrne, tvorivo, cieľavedome a s rovnakou, ak nie väčšou, intenzitou. Máme si dať obzvlášť záležať na tom, aby sme duchovné hodnoty usilovne zveľaďovali, avšak nie nečestným, ale výsostne čistým a bezúhonným spôsobom.

Položme si otázku a poctivo a pravdivo si na ňu odpovedzme: Sme my, ktorí sa považujeme za dcéry a synov Svetla, aspoň takí horliví a starostliví v presadzovaní hodnôt Božieho kráľovstva v tomto svete, ako to praktizujú deti tohto sveta vo svojich materiálnych záujmoch? Nezabúdame, že sme boli naším Pánom delegovaní byť „svetlom sveta a soľou zeme“ (Mt 5, 13. 14)? Plnenie Pánovho mandátu, aby „tak svietilo naše svetlo pred ľuďmi, aby videli naše dobré skutky“ (Mt 5, 16), je totiž presne tým, čo nám dáva našu kresťanskú identitu. Ide o to, že máme byť v tomto svete nositeľmi Božieho Svetla, svetla zásad Kristovho evanjelia žitých v praxi každodenného života. Máme byť soľou, ktorá dáva tomuto svetu typickú, lahodnú chuť Božej prítomnosti uprostred nás a prostredníctvom nás…

Apoštol Pavel to vo svojej dnešnej epištole spresňuje, keď spomína „ovocie svetla: dobrotivosť, spravodlivosť a pravdu” (Ef 5, 9). Ako deti Svetla nikdy nesmieme postaviť svoj život na zle, nespravodlivosti a lži či podvode, ako to praktizoval onen šafár z dnešného podobenstva. To sa týka nášho života na verejnosti, teda života pracovného a spoločenského, ale rovnako aj nášho života súkromného, teda partnerského, rodinného a, samozrejme, par excellence života náboženského, cirkevného. Ide nielen o náš vlastný život, ale aj o život všetkých tých, s ktorými sa oň delíme, v jeho celosti a celistvosti. Ide o náš spoločný život pred Božím obličajom, vo svetle Jeho tváre, pod Jeho pohľadom.

Prosme Ducha Svätého, Ducha Kristovho, aby nás svojou mocou uspôsobil byť nositeľmi Jeho Svetla v tomto svete prostredníctvom nášho čistého bytia, našej bezúhonnej existencie, našich pravdivých a spravodlivých vzájomných medziľudských vzťahov. A buďme v tom dôslední, tvoriví, neúplatní, pokojní a pokorní. Len tak môžeme vytvárať ono mystické spoločenstvo Tela Kristovho, ktorým je Cirkev, ktorej Hlavou je On sám, Ježiš Kristus – Svetlo sveta. Amen.

Modlitba:

Večný Trojjediný Bože, Tvorca všetkého bytia, večný Zdroj nebeského i pozemského svetla, ďakujeme Ti, že nám ponúkaš možnosť poznať Teba, svetlo sveta a života. Prostredníctvom daru slobodnej vôle nám dávaš priestor pre naše neustále úsilie premiestňovať svoju existenciu zo slzavého údolia našich nedostatkov a vín stále bližšie a bližšie do ríše Tvojho božského Svetla. Pane Ježiši Kriste, prosíme Ťa, mocou svojho Svätého Ducha nás uspôsobuj tak, aby sme kráčali vo svetle Tvojich svätých šľapají a nasledovali Ťa po Ceste Pravdy do Života – do predivného Svetla Tvojho kráľovstva. Amen.

Mgr. Samuel Ján Mišiak
evanjelický a. v. farár v. v.

ilustračné foto: pixabay.com