6. nedeľa po Svätej Trojici
„Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých nás Boh už prv uspôsobil chodiť.“
Ef 2, 10
Na tomto svete sme na to, aby sme priložili ruku k dielu. Neboli sme stvorení len na to, aby sme si užívali a spotrebovávali zdroje, ktoré sú nám k dispozícii. Boh každého z nás stvoril, aby svojím životom k niečomu prispel. Hoci je v súčasnosti veľa lákavých kníh, kurzov a programov o tom, ako vyťažiť zo života čo najviac, nie je to pravý dôvod, pre ktorý nás Boh stvoril. Z Božej milosti sme vstúpili na túto zem, aby sme k životu pridávali, nielen z neho brali. Boh teda od nás žiada, aby sme niečím prispeli a svoje okolie prostredníctvom schopností, ktoré nám On dal, obohatili. Je to jeden z dôležitých zámerov pre náš život a volá sa služba.
Rozumejte – boli sme stvorení, aby sme slúžili Bohu. Písmo Sväté vraví: „Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých nás Boh už prv uspôsobil chodiť.“ Tieto dobré skutky sú našou službou. Kedykoľvek pomáhame nejakým spôsobom iným ľuďom, slúžime vlastne Bohu a napĺňame Boží zámer pre náš život. Čo Boh riekol prorokovi Jeremiášovi, to platí aj pre nás: „Skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, skôr, ako si vyšiel z lona matky, posvätil som ťa…“ Boh má pre každého človeka osobitné poslanie, úlohy, ktoré má v tejto časnosti vykonať.
Apoštol Pavol napísal svojmu priateľovi Timoteovi toto: „On nás zachránil a povolal svätým povolaním nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám bola daná pred večnými vekmi v Kristovi Ježišovi…“ Boh nás vykúpil z moci zla a zachránil pre kráľovstvo nebeské, aby sme mohli konať Jeho sväté dielo. V Božom pláne má každý človek svoje miesto, úlohu a poslanie, ktoré treba naplniť. Práve toto nášmu životu dáva zmysel a veľkú hodnotu. Syn Boží za našu záchranu zaplatil vlastným životom. Pavol to zdôraznil veriacim v Korinte, ktorým napísal: „Veď veľmi draho ste boli vykúpení! Oslávte teda Boha svojím telom i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu.“
Bohu neslúžime z pocitu viny, výčitiek svedomia, strachu či z povinnosti, ale z veľkej radosti a hlbokej vďačnosti za to, čo pre nás urobil. Sme Mu za naše životy veľkými dlžníkmi. Skrze Ježiša nám bola odpustená hriešna minulosť, naša prítomnosť dostala zmysel a budúcnosť sa javí ako šťastná a krásna. Vo svetle týchto úžasných skutočností nás Pavol nabáda: „Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu.“ Apoštol Ján zasa učil, že naša láskavá služba iným je dôkazom toho, že sme skutočne deti Boha. Hovorí: „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, pretože milujeme bratov.“ Ak teda necítime lásku k iným, ak netúžime ľuďom slúžiť, ak nás zaujímajú len naše vlastné potreby, mali by sme sa opýtať, či je Ježiš naozaj Pánom nášho života. Zachránené a vďačné srdce totiž túži slúžiť Bohu i blížnym.
Pojem duchovná služba je veľmi často nesprávne chápaný aj interpretovaný. Väčšina ľudí, keď počuje slová duchovná služba, myslí na kňazov, misionárov, diakonov či mníšky. S týmto problémom sa stretával už Martin Luther. Preto vysvetľoval veriacim, že každý člen cirkvi je služobníkom. Ak sme praví kresťania, potom sme nevyhnutne aj služobníci. A keď vykonávame niečo pre iných, potom slúžime. Keď Ježiš uzdravil svokru apoštola Petra, tá hneď, ako sa jej uľavilo, vstala a obsluhovala Ho. Presne takto máme na dar Božej milosti a lásky reagovať aj my. Boli sme zachránení pre večnosť, aby sme slúžili, nie aby sme bezducho vysedávali, trávili čas mlátením prázdnej slamy alebo čakali na nejaký nadprirodzený impulz, ktorý by nás naštartoval konať dielo Božie. Sme požehnaní, aby sme žehnali. Sme naplnení radosťou, aby sme radosť rozdávali. Sme zachránení, aby sme zachraňovali.
Nepremýšľali ste občas nad tým, prečo nás Boh nevezme hneď do neba? Prečo nás tu necháva trpieť, zápasiť a strádať? Prečo nás vlastne ponecháva v tomto skazenom svete? Prečo neukončí náš život, keď nám umrie milovaný človek, keď nás niekto zradí a uvrhne našu myseľ i srdce do hlbokej tmy? Som presvedčený, že preto, aby sme naplnili zámer, ktorý Boh s nami má. V cirkvi je pre každého pripravená služba, ktorú treba vykonať. Možno si myslíme, že byť povolaný Bohom znamená slúžiť tak, ako to robia farári, misionári či mníšky. Biblia však hovorí, že každý kresťan je povolaný slúžiť. Apoštol Peter napísal: „Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom Jemu vlastným, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla.“ Kedykoľvek teda pomáhame iným tými darmi, ktorými nás Boh obdaroval, napĺňame svoje poslanie.
Položme si otázku: Koľko času venujeme službe Bohu? Čím prispievame k zveľaďovaniu nášho cirkevného zboru? Cítia ľudia v našom okolí, že patríme Ježišovi? V niektorých cirkevných zboroch v Číne vítajú nových veriacich touto vetou: „Teraz dostal Ježiš nový pár očí, ktorými môže vidieť, nové uši, ktorými môže počuť, nové ruky, ktorými môže pomáhať a nové srdce, ktorým môže milovať iných.“ Jedným z dôvodov, prečo potrebujeme byť súčasťou kresťanskej rodiny, je možnosť naplniť svoje poslanie praktickou službou ostatným veriacim.
Naša služba v Kristovom tele, čiže v cirkvi, je veľmi potrebná. Každý z nás má svoju úlohu a každá úloha má svoj význam. Neexistuje malá služba, či už sa to týka Boha alebo blížneho. Niektoré služby sú viditeľné, iné nie, no všetky sú cenné. Pritom si musíme uvedomiť, že jeden od druhého sme závislí. Čo by sa stalo, keby jedna časť nášho tela prestala fungovať? Ochorieme. Predstavme si, že by nám pľúca vypovedali svoju službu. Čo by nasledovalo? Smrť. Desiatky cirkevných zborov, vrátane našej cirkvi, umierajú, pretože ich členovia nie sú ochotní slúžiť. Sedia ľahostajne bokom ako diváci, alebo sa pasujú do pozície kritikov, ktorí ostatným svojimi jedovatými poznámkami znepríjemňujú život. A tak telo Kristovo trpí.
Ježiš to však vyjadril celkom jasne: „Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých.“ Pre kresťanov nie je služba jednou z vecí, ktorú si pridáme do svojho rozvrhu, ak nám zvýši čas. Je to ústredný bod kresťanského života. Ježiš prišiel slúžiť a dať – a tieto dve slovesá by mali určovať aj náš pozemský život. Matka Tereza povedala: „Zbožný život pozostáva z toho, že dielo Božie robíme s úsmevom.“ Ochota slúžiť je niečo, čo nám nie je prirodzené. Zväčša sa zaujímame o služby pre nás než o našu službu iným. Očakávame, že iní budú slúžiť nám, nie opačne. Lenže ako dozrievame v Kristu, náš život by sa mal sústrediť viac na službu blížnym. Duchovne dospelý kresťan sa teda nepýta, kto naplní jeho potreby, ale koho potreby môže naplniť on sám. Kladieme si vôbec takúto otázku?
Na konci svojho života budeme stáť pred Bohom. On bude hodnotiť, ako sme svojím životom súžili iným. Biblia vraví: „A tak každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba.“ Jedného dňa bude Boh porovnávať, koľko času a energie sme strávili pre seba a koľko sme venovali službe blížnym. Vtedy všetky sebecké výhovorky vyjdú naprázdno. Naplno žijeme iba vtedy, keď myslíme a konáme na prospech druhých. Syn Boží riekol: „Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto by stratil život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ Ak teda neslúžime, zbytočne zaberáme miesto na tomto svete. Pretože žiť znamená slúžiť.
Každý z nás svoj život niečomu obetuje. Bude to kariéra, šport, zábava, sláva či bohatstvo? Nič z toho nemá trvalú hodnotu. Služba je cesta k pravým hodnotám. Boh chce použiť každého z nás. Želá si, aby sme boli pre spoločnosť prínosom, nie ťarchou. Chce skrze nás pôsobiť: pomáhať, utešovať, chrániť a povzbudzovať. Nezáleží na dĺžke nášho života, ale na tom, koľko doňho investujeme. Viac ako dĺžka je potrebná v tomto prípade hĺbka. Ak ale nie sme zapojení do služby Bohu a ľuďom, opýtajme sa samých seba: Aký máme na to dôvod? Abrahám bol starý, Jákob prešpekulovaný, Lea málo príťažlivá, Jozef zradený, Mojžiš nemal dar reči, Gideon bol bojazlivý, Samson príliš dôverčivý, Rachab bola nemravná, Dávid neverný, Eliáš chcel spáchať samovraždu, Jeremiáš frustrovaný, Noemi bola vdova, Ján Krstiteľ čudák, apoštol Peter bol impulzívny a prchký, Marta príliš ustarostená, Zacheus nečestný, Tomáš maloverný, Pavol mal podlomené zdravie a Mária Magdaléna mala temnú minulosť. To je pestrá paleta ľudí s nie práve najlepším vysvedčením. Napriek tomu Boh každého z týchto ľudí použil pre svoje dielo. A použije aj nás, ak sa prestaneme vyhovárať. Amen.
Mgr. Ivan Mucha
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
