Sloboda-nesloboda
17. november patrí do našich novodobých dejín a nesie so sebou prívlastok Deň slobody. Zvykne sa o ňom písať ako o dni, keď sme si vybojovali slobodu. Podľahli sme tomuto mediálnemu románu o našom boji a o našom víťazstve nad tyraniou.
V skutočnosti aj človek málo zbehlý v politickom dianí tuší, že takto sa za slobodu nebojuje a stretávanie sa na námestiach môže len poukázať na vôľu národa. Rozhodnutia sa nedejú okázalo a nemožno si myslieť, že iba nejaké zhromaždenia zmenia beh fungovania spoločnosti. Zmeny sa dejú dlhodobo, v kuloároch, za dverami zatvorenými pre verejnosť. Keď systém zlyháva, plánuje sa iná alternatíva s tými istými aktérmi alebo nimi vyškolenými.
Nie, my sme si slobodu nevybojovali. My sme o slobode snívali, túžili sme po nej a verili sme, že strach zo života v našej krajine sa raz musí skončiť. Dožili sme sa, ale nič sme nevybojovali. Sloboda nám bola daná. A my sme si ju nedokázali ani oceniť. Brali sme to ako samozrejmosť, tešili sme sa z toho, že sa niečo skončilo, ale nevedeli sme v slobode žiť a so slobodou konať tak, ako sa od slobodných ľudí očakáva.
Namiesto totality nastúpili mafiánske spôsoby terorizujúce spoločnosť. Cirkvi zaplavili hnutia hlásajúce raj a úspech na zemi. Každý hľadal úspech a novodobé hnutia mu to ponúkali. Aj cirkev začala upadať do svetských náuk, do sektárskych, manipulatívnych konaní voči veriacim. Vierouka sa otriasala v základoch a doposiaľ sa otriasa. Kritika konzervatívnej viery prechádzala a prechádza posmechom z radov tých, ktorí boli odchovaní novodobými hnutiami prichádzajúcimi z Ameriky a Nemecka. Dôraz sa kládol na osobný vzťah s Bohom, na čítanie Písma, skupinky, spoločenstvo (rozumej vyvolených, jadra), ale paradoxne s tým súvisela až do očí bijúca strata súdnosti, morálky a čestného spôsobu života u týchto veriacich „zbožných, obrátených“.
Čo sme si vydobyli v cirkvi? Viac je toho, čo je zlé. Neúcta k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Snaha zbaviť ju Augsburského vyznania v názve aj v jej živote. Snahy vniesť do evanjelickej cirkvi neevanjelickú vierouku. Rozvracanie kresťanskej morálky mládeže neevanjelickými aktivitami a privádzanie k neúcte voči ECAV. Rozmohli sa podvody, rozkrádanie cirkevného majetku v rôznej forme a rozsahu. „Zlegalizovalo“ sa klamstvo.
Krádež a klamstvo akoby neboli hriechom na pôde cirkvi!
Do života cirkvi sa vrátili spôsoby jednania s ľuďmi z čias totality.
Cirkevné zákony nepriniesli potrebnú zmenu a neustále tak vznikajú problémy v bežnom živote cirkvi, keď sa naráža na škodlivosť prijatých podivných zákonov.
Namiesto slobody pre cirkev sa cirkev sama nedokázala oslobodiť od zlého vplyvu totalitného režimu vo svojich radoch. To sa prejavilo a prejavuje v nekompetentnosti, pochybných rozhodnutiach, vo svojvoľnom nakladaní s cirkevným majetkom a v jeho poškodzovaní či strate, v ľahostajnosti voči vierouke ECAV, vo vnášaní škodlivých prvkov popierajúcich slobodu Kristom oslobodených ľudí. V tolerovaní a podporovaní tých, ktorým na ECAV nezáleží. V prenasledovaní každého, kto sa zasadzuje za zachovanie cirkvi podľa Augsburského vyznania. Funkcie sa kumulujú v rukách zopár jednotlivcov, pričom sa miešajú právomoci, čo je kontraproduktívne a škodlivé.
A najhoršia je tá skutočnosť, že sloboda vymizla z konania predstaviteľov cirkvi. Môžeme skôr hovoriť o neslobode myslenia a prežívania evanjelickej viery, pretože sa uprednostňujú spôsoby iných cirkevných spoločenstiev. Namiesto kritiky by pomohlo rešpektovanie ECAV jej vlastnými predstaviteľmi a snaha o jej cieľavedomé budovanie cez úctu k jej hodnotám a k veriacim.
Slobodu sme si nevydobyli, lebo sme o ňu nebojovali. Preto teraz mnohí iba ľahostajne hľadia a netrápi ich osud ECAV.
Mnohým stačí, aby sa dobre cítili, kultúrne sa v cirkvi vyžili, nič pre ňu nemuseli urobiť a žili si ďalej podľa seba, mysliac si, že sú slobodní.
Boj za slobodu je bojom aj za slobodu iného. Keď sa neučíme v mieri vážiť si slobodu, kto nám ju vybojuje, ak nemáme o ňu záujem teraz? Kristus hovorí: Pravda vás vyslobodí.
Nedajme sa zatiahnuť do neslobody ľahostajnosťou voči hriechom k blížnym, ktoré namiesto pokánia a nápravy v cirkvi sa chcú aj prostredníctvom súdov prezentovať ako pravda.
Nedajme sa zatiahnuť do otroctva hriechov, ktoré z ľudí robia neslobodné bytosti.
Byť spútaný vo vnútornom väzení je pre človeka najhoršou formou neslobody. Z nej dokáže vyslobodiť jedine Ježiš Kristus. On je tou pravou slobodou, ktorá človeku dáva odvahu stáť a bojovať na strane pravdy nielen pre svoje šťastie, ale i pre šťastie iného.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Spätné odkazy