Samospravodlivosť
4. nedeľa po Zjavení
„Vyzlečte si starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý hynie klamnými žiadosťami. Obnovte sa duchovným zmýšľaním a oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božieho obrazu v spravodlivosti a svätosti pravdy. Preto odhoďte lož a každý hovorte pravdu so svojím blížnym, lebo sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom. Nedávajte miesto diablovi. Zlodej nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho dať núdznemu. Nech z vašich úst nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na budovanie, kde treba, aby počúvajúcim prinášalo požehnanie. Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, ktorého pečať nosíte na deň vykúpenia. Odhoďte každé rozhorčenie, vášnivosť, hnev, krik a rúhanie so všetkou zlobou. A buďte k sebe dobrí, milosrdní, odpúšťajte si navzájom, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“
Ef 4, 22 – 32
Milí priatelia, milí čitatelia, bratia a sestry!
Obliecť na seba kňazské rúcho je pre absolventa EBF UK samozrejmosť. S pribúdajúcimi rokmi v službe si ani neuvedomujeme, aké je to privilégium, aké je to vyznamenanie. V prípade TV prenosov vidíme kňazov vo všetkých stupňoch kňazskej hierarchie ako sú oblečení v po nem. Luther Rocc , prípadne ak liturgujú aj v kamži. Naša nová Chrámová agenda prikazuje, kedy sa v chráme Božom nosí na luteráku kamža, no výslovne zakazuje nosenie kamže mimo chrámu Božieho. Jeden kaplán bol pri zastupovaní v jednom zbore agresívne napadnutý domácimi cirkevníkmi, keď vyšiel z chrámu Božieho a pridal sa ku sprievodu na cintorín len v luteráku, teda bez kamže, ktorú vyzliekol v sakristii – či pochováva samovraha? Bol to pohreb cirkevníka, ktorý umrel prirodzenou smrťou.
Slušne sa im snažil vysvetliť, že agendálne predpisy nedovoľujú nosiť kamžu mimo chrámu, no argumentovali mi, že u nich je taká tradícia, že na pohrebe, aj v kostole, aj vonku v sprievode a na cintoríne ich pán farár nosia kamžu. Darmo tvrdil, že ako čerstvý absolvent teológie dobre pozná predpisy a kamža sa nemá nosiť mimo chrámu… Veď dokonca ich farár na fakulte učil predmet Cirkevná agenda… Nepomohlo, lebo ako bolo aj v televíznych prenosoch, či pri rôznych akciách prezentované (aj pri necirkevných podujatiach, ako bolo napr. požehnávanie motoriek či jazda na koni, farma a i.) iste nie z liturgických dôvodov – javilo sa ako „producírovanie“ sa v kamži… Možno táto kritika podráždila nositeľov kamže v exteriéri, čo sa asi odrazilo pri našom vykopnutí zo služby… Skončilo to naším vyzlečením z luterákov na základe iniciatívy 35 zborových signatárov s požehnaním vyšších kruhov (máme za to, že zákulisnými intrigami), čo vyvrcholilo naším bezprecedentným vylúčením z kňazskej a diakonskej služby… Darmo sme argumentovali, že sme dostali slovo biskupa, darmo sme sa bránili lavíne útokov, nepomohlo nič a mohli sme si len povzdychnúť aj mimo pôstu : (nie)nadarmo plesá ľudská zlosť…
Poslucháči a účastníci rôznych cirkevných slávností a podujatí vypisujú na facebooku nadšenie nad kázňami a prejavmi tých našich horných, no nám sa nie dobre počúvajú krasorečenia a nadnesené reči v kanceltóne, lebo podobne ako v iných súvislostiach inak vonia seno koňom a ináč zaľúbencom… Ak raz poniektorí (ako napr. bývalý senior- pozn. red.), skončia podľa CÚ dvakrát vo funkcii, možno aj im raz svitne, že svetská sláva (aj v luterákoch) poľná tráva, ak náhodou aj ich nástupcovia nepripustia zbožne rečovať, čo im neprajeme, lebo by si potom mohli uvedomiť, ako chutí napr. náš údel… No moc chutí…
Prečo takýto „generálny úvod“? Nuž každé svoje prečo má svoje preto! Na vysvetlenie: jeden „horný kazateľ“ mal v TV príležitostnú kázeň, na ktorú viacerí reagovali nadšene na facebooku. Sledovali sme to, no (prečo asi) mi padali slzy?! Nie, žeby nehovoril dobre, naopak text bol vhodne volený, aplikácia veľmi aktuálna aj na súčasnú dobu. Medzi riadkami aj na politickú situáciu, tak dobre sa to počúvalo. Najmä tými, čo napr. nepoznajú jeho vopred dohovorenú argumentáciu v zákulisí pri mojom odsúdení.
Boli síce vyvrátené jeho tvrdenia, ale ako sa vyjadril účastník GP , čudoval sa mlčaniu jeho predchodcu v úrade, ktorý bol u nás v posledných dňoch nášho pôsobenia, mal možnosť spoznať našu situáciu, bol na nešpore na kopaniciach, hovoril s presbytermi, ktorí sa nás jednoznačne zastali, no ostal ticho… Podobne jedno vystúpenie v TV LUX na tému ekuména, kde za nás bolo prezentované najsámvrchnejším šéfom ERC, ako sú aj naši teológovia vedení k tolerancii a k ústretovosti v ekuméne, ako máme naozaj ako vodcovia EKC láskyplný vzťah k iným, no akosi bolo pozabudnuté, ako sa naši mocipáni a im neraz totálne oddaní poddaní na nižších stupňoch chovajú ku starým kňazom, napr. nám, čo sme slúžili vyše 45 rokov a stačilo 35 signatárov zo zborovej opozície, proti 350 podpisom za nás… Všetko bolo zmetené zo stola a následne zámerne na DP a GP zametené pod koberec. Pýtame sa: viete si predstaviť takú situáciu? Nie celkom, nuž raz možno tí, čo to spôsobili poznajú pravdu kopaničiarskeho príslovia: „Pán Boh neny náhlivý, ale pamatlivý…“
Našou snahou je ak možno, používať obraznú reč. Chceli sme trochu priblížiť našu situáciu. Pri meditovaní nad dnešným textom sme si dovolili akúsi paralelu nad vyzlečením starého človeka s naším vyzlečením z luteráka. Nech je nám odpustené, že sa tak javí naša aplikácia, hoci možno nie celkom podľa homiletických pravidiel…. Aj jednotliví autori Biblie používajú obrazy a podobenstvá z každodenného života, lebo tie sú každému jasné. Vychádzajúc z niektorého každodenného obrazu, môžu potom povedať: Podobne je to aj v ľudskom živote. Tak sa človek naučí ľahšie vnímať aj tú duchovnú oblasť a duchovné udalosti svojho života, a možno ho tieto veci potom aj viac zaujmú. S obraznou rečou alebo dokonca s obraznými úkonmi sa stretáme aj u starozmluvných prorokov. Najvyšším majstrom podobenstiev a obraznej reči je náš Pán Ježiš Kristus. Z evanjelií poznáme mnoho jeho podobenstiev o kráľovstve Božom, ako aj ďalšie obrazné vyjadrenia.
Náš prečítaný text z Listu Efezským tiež používa obrazné vyjadrenie závažnej duchovnej udalosti v živote človeka. Apoštol Pavel začína celkom všedným obrazom, obrazom preobliekania. Keď má človek na sebe špinavú bielizeň, špinavé šaty, umyje sa, okúpe sa a preoblečie sa do čistého. Po takejto očiste a preoblečení sa hneď cíti sviežejšie, sviatočnejšie.
Podobná zmena sa má odohrať aj v duchovnej a mravnej oblasti nášho života. Na to mieri apoštol, keď píše: „Vyzlečte si starého človeka…a oblečte si nového človeka.“ Celý prečítaný text je potom podrobnejším rozvedením, rozpracovaním tejto základnej požiadavky. Ide o radikálnu zmenu životných spôsobov. Všetkých nečistých, nízkych zvykov, všetkých nečistých činov sa má človek rozhodne zrieknuť, zavrhnúť ich, a osvojiť si namiesto nich niečo celkom nové. Takúto zmenu života pokladá apoštol za nevyhnutnú. Uvádza aj niektoré dôvody. Hovorí o tom hneď prvá veta: „Vyzlečte si starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý hynie klamnými žiadosťami.“ Inými slovami ide tu o túto výzvu: Zanechajte staré, zlé životné spôsoby.
Apoštol vyzýva na radikálnu zmenu životných spôsobov preto, lebo život v starom štýle je život v sebaklame a vedie k záhube osobnosti. Apoštol napísal toto na základe vlastnej skúsenosti. A ak si trocha pozornejšie všímame život, život svoj, život druhých ľudí, musíme mu dať za pravdu. Biblia tiež obsahuje kritiku, a to miestami veľmi ostrú. Ale od zlomyseľnej a od nedomyslenej kritiky sa zásadne líši tým, že vždy ukáže aj to nové, pozitívne, čo treba robiť namiesto toho, čo je podrobené prísnemu súdu. Tak je to aj v našom texte, kde sa kritizuje starý človek, to znamená staré životné spôsoby. Najprv je toto nové vyjadrené len celkom stručne pojmom „nový človek“: „Oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božieho obrazu v spravodlivosti a svätosti pravdy.“ Pán Boh má určité predstavy o ideálnom človeku, predstavy, ako by mal tento človek myslieť, ako by mal konať, ako by sa mal správať vo všetkých životných situáciách. Čím viac sa človek priblíži k tomuto ideálu, tým viac je človekom. Blížiť sa k tomuto ideálu, to apoštol nazýva: obliecť si nového človeka.
Ako sa táto zmena má uskutočniť, kde sa tento proces obnovy má vlastne začať? Táto otázka je nevyhnutná, aby sme vedeli, ako sa máme pustiť do tohto diela obnovy na nás samých. V texte nachádzame na ňu odpoveď, odpoveď, s ktorou sa stretáme aj v iných apoštolových textoch aj v evanjeliách. Odpoveď je v našom texte formulovaná takto: „Obnovte sa duchovným zmýšľaním.“ Inými slovami sa to dá vyjadriť takto: Obnovte sa duchovnou premenou, duchovnou transformáciou svojho myslenia.
Pretože sa s týmto pravidlom stretneme v Novej zmluve častejšie, musíme sa domnievať, že ide o zásadnú novozmluvnú myšlienku, ktorú si treba dobre povšimnúť. Jej obsah je tento: Proti záplave impulzov, často hriešnych impulzov, ktoré vychádzajú z nášho srdca, z nášho podvedomia, treba postaviť nové myslenie, myslenie, ktoré zdroj svojej energie a svoj nový obsah nachádza v Božom Duchu, myslenie, ktoré sa učí myslieť od tohto Ducha. Apoštol si nikdy nemyslel, že obnova človeka je dielom samého človeka. On na sebe zažil obnovu tak, že sa cítil premožený silou Ježiša Krista. Aj naša obnova, zoblečenie starého a oblečenie nového človeka, sa môže uskutočniť len tak, že Boží Duch zlomí náš hriešny odpor a že nás naučí myslieť novým spôsobom. Preto je v texte výzva, aby sme tvrdohlavo neodporovali pôsobeniu Božieho Ducha: „Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, ktorého pečať nosíte na deň vykúpenia.“
To, čo obsahujú ostatné verše, ktoré sme ešte nespomenuli, to je niekoľko praktických príkladov, ktoré ukazujú, v čom má spočívať tá zásadná životná obnova, a čo má prakticky znamenať tá zmena, keď si zoblečieme starého človeka a oblečieme si nového človeka. Tieto jednotlivé príklady a požiadavky môžeme čítať pekne zaradom. „Preto odhoďte lož a každý hovorte pravdu so svojím blížnym, lebo sme si navzájom údmi.“ Tým, že nám bol daný dar reči a že nikto nevidí do nášho srdca, máme dve možnosti: hovoriť pravdu a hovoriť nepravdu. Náš starý človek, to znamená skazené centrum našej bytosti, nás často núti použiť tú druhú, veľmi zlú možnosť: hovoriť nepravdu. Niekomu sa klamanie v drobných veciach môže zdať malichernosťou, ktorá nemá nijaký dosah. Ale po prvé by sme si mali uvedomiť, že klamať druhému, a to neraz s nevinnou, svätou tvárou, je veľké poníženie toho druhého.
Preto apoštol hovorí: Keďže sme si navzájom údmi, údmi na tele Kristovom, klamanie by nikdy nemalo vychádzať z nášho srdca a úst. Okrem toho treba mať na pamäti, že z malých začiatkov môžu vyrásť veľké veci. Z malých klamstiev môžu vyrásť veľké klamstvá, klamstvá obludných rozmerov, ktoré dokážu tak nepríjemne otráviť život nielen v malom rodinnom spoločenstve, ale aj vo veľkej spoločnosti, aj v cirkvi, medzi veriacimi. Tu sa ukazuje, že apoštolove výzvy na vnútornú obnovu nie sú len záležitosťou zbožného jednotlivca, ale i malého a veľkého spoločenstva. „Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom. Nedávajte miesto diablovi.“ Hnev proti druhému človeku je tiež vec nášho srdca, nášho podvedomia. Často sa mu v prvej chvíli nedokážeme ani ubrániť.
Apoštol to vie, ale žiada aspoň toto: Krotiť svoj hnev, aby nás nepriviedol k nijakým nepriateľským činom, a potom čím skôr hnev z vlastného srdca odstrániť. Stanoví tu aj zaujímavý termín: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“. To znamená: najneskoršie do večera, do západu slnka vyrovnajte sa vo svojom srdci so svojím hnevom, aby sa spoločenstvo čím skôr obnovilo, a aby ste svojím nekontrolovaným hnevom neposkytli diablovi záchytný bod na pokúšanie k zlým, nezodpovedným činom. „Nech z vašich úst nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na budovanie, kde treba, aby počúvajúcim prinášalo požehnanie. … Odhoďte každé rozhorčenie, vášnivosť, hnev, krik a rúhanie so všetkou zlobou.“ Svojimi slovami vytvára človek okolo seba určité ovzdušie. Toto ovzdušie ovplyvňuje druhých ľudí.
Ak slovami vytvárame dobrú atmosféru, napomáhame ich duchovný rast. Ak slovami vytvárame otrávené ovzdušie, kazíme druhých ľudí. Pán Ježiš povedal: „Beda tomu, skrze koho pochádza pohoršenie.“ Z toho vidno, akú veľkú zodpovednosť máme za každé slovo, ktoré vyjde z našich úst. Nový človek musí na toto všetko pamätať. Zásadná zmena aj v tomto ohľade patrí bezpodmienečne k vnútornej a vonkajšej obnove. „A buďte k sebe dobrí, milosrdní, odpúšťajte si navzájom, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“
Toto sú slová zásadného rázu. Proti svojmu sebectvu, proti starému človeku v sebe môže úspešne bojovať len ten, kto druhého človeka, svojho blížneho, začne brať vážne, kto s ním začne vážne počítať. Potom sa nájdu aj vhodné životné spôsoby, ktorými sa tento nový pohľad na blížneho prakticky prejaví. Okrem iného sa to prejaví v ochote odpustiť a aj po napätiach začať znova budovať pekné spoločenstvo. A napraviť krivdy, ktoré boli spáchané… Nielen v nových šatách sa človek cíti dobre. Predovšetkým ako noví ľudia sa budeme cítiť dobre a šťastne.
V úvode sme spomenuli našu situáciu. Ak uvádzame nespravodlivosť voči nám, keď 4 roky bojujeme s pocitmi sklamania, ukrivdenia a porušenia našich práv, našou snahou nie je kritizovať prejavy v masmediálnej sfére. Je dobré, ak môže naša cirkev prezentovať evanjelické obrady, kázne, hoci voči niektorým horným vyvoleným máme výhrady, ako liturgické, tak i homiletické. Našou snahou je prebúdzať svedomie tých, čo nám krivdu spôsobili a tvária sa, že sa nič nedeje. Slovo Božie, ktoré nemôžeme oficiálne zvestovať je ako dvojsečný meč, ktorým niektorí šermujú, ale zabúdajú, že raz každý z nás bude v konečnom dôsledku zodpovedať, pred konečnou Božou spravodlivosťou. Aj slávnostní kazatelia v masmédiách za to, čo „vynesú na kanceľ“, aj funkcionári, čo súdia vraj podľa CPP.
Všetci raz si budeme zodpovedať nie pred ecav tribunálmi, ktoré neváhajú, máme za to, že nespravodlivo súdiť. Voláme po Spravodlivosti, kým je čas, lebo sme presvedčení, že čím neskoršie nájde tých, čo sa dnes ešte neboja, tým horšie pre nich. Varujeme sa ich preklínať, lebo poznáme konkrétne príbehy z kopaníc, keď Pán Boh trestá nespravodlivosť, zlobu nekajúcich do tretieho a ďalších pokolení. V pamätiach, ktoré pripravujeme, to chceme konkrétne uviesť ako výstrahu samospravodlivým, lebo platí: Božie mlyny melú pomaly, ale isto…
Amen.
Mgr. Jaroslava Mišiaková
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: Kelly Sikkema on Unsplash