Nedeľa po Vstúpení – Exaudi
SUSPÍRIUM:
Bez viery nájsť Pána nádeje nemáme,
darmo sa pýtame, darmo Ho hľadáme,
skrytým nám ostane a celkom neznámy,
odíde od nás preč, zostaneme sami…
Možno však k Nemu prísť, možno Ho uchopiť,
cestou pravej viery možno smäd uhasiť,
veď sám nám ponúka vodu živú všetkým,
a pozýva k sebe ku bránam nebeským.
Amen.
(Martin Rázus)
„Pretože Boh dedičom zasľúbenia čím nepochybnejšie chcel dokázať nezmeniteľnosť svojej vôle, zaručil to prísahou, aby v dvoch nezmeniteľných výkonoch, ktorými Boh nemôže klamať, mali sme pevné povzbudenie (my), ktorí snažíme uchopiť ponúkanú nádej. Táto je ako bezpečná a pevná kotva našej duše a preniká do najvnútornejšej čiastky, za oponu, kam vošiel za nás Ježiš ako predchodca, keď sa naveky stal veľkňazom na spôsob Melchisedeka.“
Žid 6, 17 – 20
Milí priatelia, drahí bratia a drahé sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Významný slovenský dejateľ, politik, básnik, spisovateľ a zároveň evanjelický farár Ján Kollár v jednej zo svojich piesní vyspieval tieto slová:
„Nádej, milá nádej, zložená v Kristu,
kde hľadať v súžení útechu istú?
Čím by sa nám srdce potešilo,
ak by bez nádeje v Kristu žilo?“
Práve o nádeji, nám chce niečo povedať evanjelium i posolstvo dnešnej nedele, ktorú slávime po sviatku Vstúpenie Krista Pána na nebo. Písmo sväté nám svedčí o tom, že po štyridsiatich dňoch od vzkriesenia Pána Ježiša Krista, keď boli učeníci spolu s Pánom v Jeruzaleme, „vzniesol sa im pred očami do výšin a oblak vzal im Ho spred očí” (Sk 1, 9). Znovu zostali bez svojho Učiteľa a Majstra. Akoby bez nádeje „uprene hľadeli do neba, keď odchádzal” (Sk 1, 10a).
Kto im dá nádej? Kto ich povzbudí v ich pochybnostiach? Kto ich povedie ďalej? Splní sa vôbec to, o čom im Ježiš hovoril a čo je aj v dnešnom evanjeliu: „Keď však príde Radca, ktorého vám ja pošlem od Otca, bude svedčiť o mne, a aj vy budete svedčiť, pretože ste od počiatku so mnou?” (J 15, 26n)
Tú pravú nádej, drahí bratia a drahé sestry, tú dáva Boh a Jeho nemenné slovo, ktoré je slovom nielen nádeje, ale slovom života. Aj vo chvíli Ježišovho vstúpenia, teší učeníkov Boh svojím mocným slovom. Biblia hovorí, že „dvaja mužovia v bielom rúchu postavili sa vedľa nich hovoriac: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba“ (Sk 1, 10n).
Hovorí sa, že nádej umiera posledná.
- Keď človek podá športku, dúfa, že vyhrá. Nádej potom s pravdepodobnosťou jedna k x-miliónom umrie okamihom losovania.
- Keď človek dúfa, že jeho obľúbený futbalový klub vyhrá zápas, nádej začne umierať za stavu 5 : 0 pre súpera.
- Keď človek pri lôžku umierajúceho dúfa v zázrak medicíny, nádej vskutku umrie posledným výdychom.
Áno, nádej často umiera, ak podľahneme ľudským sľubom, túžbam či prianiam. Nádej umiera, ak na ňu pozeráme očami tohto sveta a jeho hodnôt. Ak však začneme vnímať nádej Božími očami, privedie nás to k poznaniu, že nádej vlastne neumiera. Lebo práve preto je nádej nádejou. Nádej je sľub Boha človeku. Nádej dáva Boh ľuďom ako odmenu za to, že v Neho veria. A ak ten veľký a nekonečný Boh, najdokonalejší, nesmrteľný a mocný Boh dá sľub, je možné o ňom pochybovať? Je možné myslieť si, že by ho Boh nedodržal, keď ho raz vyriekol? Takáto pochybnosť by bola samotným spochybnením Božej stálosti a pevnosti, bola by spochybnením Jeho lásky k človeku, bola by spochybnením Boha samého. Čím silnejšiu má človek vieru v Boha, tým viac sa nádej v splnenie Božieho sľubu mení na istotu.
Aj preto apoštol v Liste Židom v tých slovách, ktoré sme na začiatku čítali, smelo píše: „Pretože Boh dedičom zasľúbenia čím nepochybnejšie chcel dokázať nezmeniteľnosť svojej vôle, zaručil to prísahou, aby v dvoch nezmeniteľných výkonoch, ktorými Bo nemôže klamať, mali sme pevné povzbudenie (my), ktorí (sa) snažíme uchopiť ponúkanú nádej.“
Z apoštolových slov počujeme, že Boh, aby dokázal nezmeniteľnosť svojej vôle, zaručil to dokonca prísahou. Aj vtedy, v dobe formovania sa kresťanskej cirkvi, a aj dnes potrebujú ľudia prísahu pre nedostatok dôvery medzi sebou a pre nedostatok záruky pravdy.
Bratia sestry, Pán Boh už kedysi dávno – na Abrahámovi pracoval pre tých, čo sú dedičmi zasľúbenia. Bol to Izrael, ale v konečnom dôsledku to boli aj kresťania. Už v Abrahámovi im ukázal, že Jeho nemeniteľnou vôľou je spása – záchrana človeka. A ak zasľúbenia dané už Abrahámovi, platia dedičom zasľúbení a to sú kresťania, potom práve zasľúbenie a prísaha sú pre nás základom k tomu, aby sme sa ich pevne držali. Máme „pevné povzbudenie” – ako sme to doslovne čítali v kázňových veršoch – k tomu, aby sme sa pridŕžali nádeje. Nádeje spasenia v Ježišovi Kristovi.
Nádej má pre kresťana veľký význam. O to viac, ak ide o nádej zloženú v Ježišovi Kristovi. Autor nášho listu prirovnáva jej funkciu k funkcii kotvy, na ktorú sa loď môže spoľahnúť aj vtedy, keď je vystavená ťažkým búrkam a vetrom. Istá, bezpečná a pevná kotva je v tomto prípade záchranou. Rovnako to platí v našich životoch. Náš život je totiž vystavený mnohým ťažkostiam, skúškam, pokušeniam i trápeniam a búrkam… A nielen naše ľudské telo, ale i duša človeka je vystavená mnohým ťažkostiam a búrkam. Preto potrebujeme pevnú oporu. A ňou je zakotvenie v spáse skrze Ježiša Krista, ktorý sa stal naším predchodcom v tom, že vošiel za oponu, ako to stojí napísané v našom texte. A z toho sa dá vyčítať, že vošiel do svätyne svätých. Tam, kde nikto z obyčajných ľudí nemal prístup. Tam, kam Ho máme nasledovať a kde aj my raz túžime prísť. Priamo do Božej blízkosti. Práve v tom je veľký význam Predchodcu, že nás predišiel, aby sme sa aj my dostali k spáse – k večnému životu.
Milý brat, milá sestra, ak túžiš po nádeji, ktorá nezomiera, zlož ju v Kristovi.
Veď: „Čím by sa nám srdce potešilo, ak by bez nádeje v Kristu žilo?” Ježišovi učeníci už raz zažili hlboké sklamanie, keď ich Pán a Majster zomrel na kríži. V tej chvíli sa pre nich akoby všetko skončilo. Akákoľvek nádej zomrela. Jeho vzkriesením sa však potvrdilo, že u Boha ani nádej nezomiera. Po druhýkrát hľadia na oblak, ktorý im Pána berie spred očí a zdesene, možno znovu bez nádeje pozerajú do budúcnosti a pútajú sa, čo bude s nimi, čo majú robiť. Ježišovo slovo je však celkom jasné: „prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali zasľúbenie Otcovo.” (Sk 1, 4) Pán Ježiš hovorí: „prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme.“ (Sk 1, 8)
Drahí bratia a drahé sestry, zvesť dnešnej nedele nás povzbudzuje k tomu, aby sme verili Božiemu slovu a Božím zasľúbeniam. Aby sme trpezlivo očakávali na Pána Boha, na Božieho Svätého Ducha, ktorý nás svojou mocou chce aj dnes viesť cestami života. Aby sme sa spoliehali iba na Neho v každej situácii, ktorú život prinesie. Aby sme hľadali a potom aj uchopili a pevne držali kotvu nádeje v Ježišovi Kristovi, ktorý vykonal všetko potrebné pre spásu, záchranu a večný život, ktorým napokon obdaruje každého, kto verí v Neho. Amen.
MODLITBA:
Milosrdný, večný Bože, Otče nášho Pána Ježiša Krista!
My, biedni a hriešni ľudia, pred Tvojím svätým obličajom úprimne vyznávame, že sme neraz proti Tebe zhrešili a za to si zaslúžili Tvoj hnev a potrestanie, ba i večné zatratenie. Ľutujeme úprimne svoje previnenia, ale kajúcne a pokorne Ťa prosíme, nespomínaj nám už naše hriechy, ale odpusť nám ich z milosti a svojho veľkého milosrdenstva. Zdržuj nás i našich potomkov pri čistom učení Tvojho slova. Ujmi sa nášho národa a ľudu. Netresci nás nepokojmi, živelnými pohromami, vojnou či ťažkými chorobami. Odvráť od nás drahotu, hlad, nepriaznivé počasie a iné tresty. Daj, aby sme ochotne poslúchali Teba a Tvoje sväté slovo, aby sme sa úzkostlivo varovali všetkých hriechov, vedomých i nevedomých, zjavných i skrytých a aby sme tak boli zachránení pred časným i večným zatratením z Tvojej milosti. Vypočuj nás, milosrdný Otče, pre drahé zásluhy a príhovor svojho milého Syna, na večné veky požehnaného. Amen.
Ing. Jakub Rosa
ETF UK Praha
ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy