4. adventná nedeľa
„To jedno nech vám je však zjavné, milovaní, že jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Nemešká Pán so zasľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale vám zhovieva, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“
(2Pt 3, 8 – 9)
Ľud Izraela očakával Mesiáša veľmi dlho. Mnoho bolo tých, ktorí už prestali veriť v Jeho príchod. Storočia sa míňali a nič sa nedialo, všetko zostávalo bez zmeny. Aj Hospodinove skutky boli vzácnosťou. Proroci mlčali, kňazi zosvetšteli. Pre väčšinu ľudí platili slová v Knihe prísloví, že „zdĺhavé očakávanie spôsobuje bôľ v srdci“. Ale nadišla doba príchodu Mesiáša. Nebolo mnoho tých, ktorí Ho spoznali a vítali. Niekoľko betlehemských pastierov, starý Simeon a Anna v jeruzalemskom chráme a možno niekoľko ďalších prostých ľudí, o ktorých sa evanjeliá nezmieňujú. Neboli to zástupy, neboli to kňazi a farizeji pokladaní za vzor zbožnosti. Tí spali spánkom ľahostajnosti a neprebudili sa z neho, aby vyšli Mesiášovi v ústrety. A neskôr sa ich ľahostajnosť zmenila na odpor a nenávisť, keď zistili, že Spasiteľ prišiel ako služobník. Ani tie proroctvá v Starej zmluve, ktoré upozorňovali, že Mesiáš príde ako trpiaci Baránok, im neotvorili oči. Popredné kruhy židovstva mali vlastné predstavy o Mesiášovi, preniknuté národno-politickými cieľmi. Príchod nenápadného, bezbranného Mesiáša bol pre nich pohoršením až rúhaním.
Dnešná situácia nie je iná. Už vyše dvetisíc rokov uplynulo od chvíle, keď Ježiš, žehnajúc učeníkom na Olivovom vrchu, odišiel od nich so sľubom, že opäť príde. Prví kresťania mali ešte v čerstvej pamäti tento sľub a brali ho vážne. Avšak roky a storočia plynuli a On neprichádzal. Ako teda majú kresťania veriť, že On naozaj príde? Opäť je to tak, akoby zdĺhavé očakávanie spôsobovalo bôľ v srdci človeka. Aj dnes sú mnohí, čo sa podobajú tým desiatim pannám v Ježišovom podobenstve. Vyšli v ústrety ženíchovi, ale keď meškal, zaspali. Nemali vytrvalosť viery. Dali sa unaviť dlhou chvíľou. Ale aj medzi nimi bol rozdiel. Jedny z nich sa v pravej chvíli spamätali a privítali ženícha, no druhé zrazu zistili, že nie sú pripravené, lebo im lampy zhasínali. O polnoci, keď mali zastať tvárou v tvár prichádzajúcemu ženíchovi, sa ukázalo, že nie sú schopné sa s ním stretnúť. Čo bolo platné, že mali ozdobné lampy, keď v nich nebolo dosť oleja, aby sa rozhoreli jasným svetlom?
Zamyslime sa nad týmto podobenstvom. Nie sú dnes mnohí ako tie panny? V adventnom čase ozdobujú, obrazne povedané, svoje lampy a zapaľujú sviece na adventnom venci, ale sú pripravení na stretnutie s Pánom? Nie sú príliš pohrúžení do spánku ľahostajnosti a svojich záujmov či starostí? Vieme, aké to je, keď človek prežíva chvíle duševnej sviežosti, čistej viery a túžby po Bohu. A vieme, že inokedy je človek vnútorne ochabnutý a mdlý. Olej, ktorým by sa rozhoreli lampy viery, chýba. Treba ho preto včas doplniť, nie až vtedy, keď bude neskoro. Teraz, nie až potom treba poznať svoju malovernosť a prosiť o dary Ducha Svätého. Aj v podobenstve o desiatich pannách vidieť, že Pán je milosrdný. Nevytýkal pannám, že zaspali, ale omilostil tie, ktoré boli pripravené privítať ženícha.
Keď Pán doteraz neprišiel, to neznamená, že mešká alebo že vôbec nepríde. Ak Ježiš povedal, že príde skoro, zamyslime sa, čo je „skoro“ u Boha. Podľa ľudskej miery mesiac, rok, niekoľko rokov. No podľa Božích meradiel je to inak, lebo „jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“.
Keď takto budeme nazerať na Jeho príchod, opustí nás všetka neistota. Pán príde, keď príde Jeho čas, a ten je iný ako náš. Preto je zbytočná každá snaha nejako vypočítavať čas Jeho príchodu. A vlastne dobre, že Pán doteraz neprišiel. Pretože Ježiš sa pýta: „Ale keď Syn človeka príde, či nájde vieru na zemi?“ Dnešná situácia sveta o tom nesvedčí. A tak skutočnosť, že Pán ešte neprišiel, je nový čas milosti, nová príležitosť obrátiť sa k Bohu, lebo On „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“.
Napriek tomu Pán prichádza. Nie síce v plnosti svojho druhého príchodu, ale duchovne, ako to vždy nanovo zažívame v požehnanom čase Vianoc. Otvorme preto svoje srdce Bohu a prosme: „Amen! Príď, Pane Ježiši!“ (Zjav 22, 20) Amen.
Modlitba
Nebeský Otče, ďakujeme Ti, že si nás i celý svet tak miloval, že si nám dal svojho jednorodeného Syna, aby sme nezahynuli, ale večne žili. Ďakujeme Ti, Spasiteľu a Vykupiteľu náš Ježiši Kriste, že si splnil milostivú vôľu svojho nebeského Otca a prišiel si na tento svet spasiť nás hriešnikov. Buď pochválený, ktorý prichádzaš v mene Pánovom. Príď do nášho srdca a urob si v ňom svoj príbytok. Príď nám pomôcť v živote i smrti. Príď, Duchu Svätý, priprav a posväť nám srdce, očisti ho, aby mohlo byť Božím stánkom. Neobíď nás, Pane Ježiši, ale vojdi k nám a daj nám v Tebe nájsť odpočinutie, život a spásu. Amen.
(Podľa modlitby Eliáša Mlynárových)
Doc. ThDr. Peter Gažík
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
