Štedrý večer
Presvedčiť sa na vlastné oči
Učeník Tomáš dostal označenie „neveriaci“, pretože odmietal veriť v Ježišovo vzkriesenie, kým sám neuvidí Ježišove rany a nedotkne sa ich. Osobne vidieť, a tak si potvrdiť, že je pravda to, čo iný hovorí, je častá požiadavka ľudí, ktorí počítajú s možnosťou nepravdivých správ a informácií. Ľudia môžu hovoriť všeličo. Nie všetko sa zhoduje so skutočnosťou, s tým, čo sa stalo alebo čo je. Veriť všetkému, čo sa hovorí, je vyhradené deťom, ktoré sa postupne naučia, že veci môžu byť aj inak, ako ako ich rozprával ten druhý.
„Poďme až do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo, čo nám oznámil Pán.“
(L 2, 15)
Evanjelista Lukáš rozpráva príbeh Ježišovho narodenia, ktorý patrí ku každému nášmu Štedrému večeru a ku každým Vianociam. Je to príbeh v kresťanskom svete príbeh asi najznámejší; v Apoštolskom vierovyznaní zachytený slovami „narodil sa z Márie panny“. K samotnému narodeniu patrí posolstvo pre pastierov na poliach o zrodení Spasiteľa, Krista, Pána. A po zavŕšení anjelského zjavenia chválospevom, ktorý si každú nedeľu a sviatok pripomíname a opakujeme ho naším spevom: „Sláva na výsostiach Bohu…“, sa zjavenie končí, pastieri ostávajú odkázaní na seba a na spracovávanie bezprostrednej skúsenosti. Podľa Lukášovho podania na ňu reagujú rozhodnutím, že sa pôjdu sami pozrieť a presvedčia sa na vlastné oči. Lukáš doplní, že išli a našli všetko tak, ako počuli. Mohli potvrdiť, že správa bola pravdivá. Ale čo na nej bolo pravdivé, čo mohli potvrdiť?
Mohli potvrdiť, že sa narodilo dieťa. Mohli sa dozvedieť, že rodičia mu dali meno Ježiš. Možno Jozef a Mária by mohli rozprávať svoje skúsenosti s anjelmi a ich posolstvami, ktoré mali pred narodením Ježiša a pred príchodom do Betlehema, ak by hovorili o tom, čo my poznáme zo záznamov evanjelistov. Ale ako by sa mali pastieri presvedčiť na vlastné oči a uvidieť, že narodené dieťa je Spasiteľ sveta, Mesiáš, Kristus, Pán? Príbeh Krista sa pri Ježišovom narodení len začína. Aby pastieri mohli na vlastné oči potvrdiť anjelskú správu v jej celosti, museli by sa stať Ježišovými učeníkmi, chodiť s Ním, počúvať Ho, sledovať Jeho dielo medzi ľuďmi, počúvať Jeho slová, byť svedkami Jeho Golgoty, stretnúť sa so Vzkrieseným. To všetko bola pre nich budúcnosť. Budúcnosť obsiahnutá v anjelskom posolstve o narodenom Kristovi, o ktorej sa však presvedčiť na vlastné oči nemohli, tej museli uveriť. Alebo nemuseli. Mohli sa uspokojiť tým, že časť posolstva sa zhoduje so skutočnosťou – narodilo sa dieťa – a časť posolstva zostáva vo svojej pravdivosti otvorená otázka: Je to skutočne Kristus?
My dnes sme časovo a podľa udalostí niekde inde než pastieri. Kristov príbeh poznáme nie ako proroctvá zo starých čias, že sa raz narodí Immanuel. Poznáme a je nám zvestovaný príbeh nie iba po Jeho vzkriesenie, ale oveľa ďalej: cez zoslanie Ducha Svätého na apoštolov a prvé zbory až k dvetisícročným dejinám cirkvi a zvestovania evanjelia. Posolstvo sa stalo pravdou. Môžeme sa na ňu pozrieť. Každoročne a každý sviatok si môžeme a máme pripomínať Kristovo dielo, naše vykúpenie, našu spásu a záchranu. A tak to aj robíme. Máme nespočetný zástup svedkov, ktorí potvrdzujú svojím životom Kristovu silu, moc Jeho Ducha, ktorý zmenil a formoval ich život, aby sa stali Jeho nasledovníkmi. To všetko môžeme vedieť a vidieť.
A čo naša viera? Všetka naša skutočnosť, posolstvo, svedkovia a naše videnie sú len časťou príbehu, ktorý sa rozvíja v osobnom živote každého z nás. A v tom príbehu je dôležitá naša viera. V koho veríme, komu dôverujeme, na koho sa spoliehame? Len na svoju skúsenosť a vlastné oči a o budúcom povieme, že ktovie, ako to bude? Alebo sa poliehame na zjavenie a jeho pravdu v celosti, že s nami je náš Spasiteľ a On s nami ostáva po všetky dni nášho sveta?
O čom sa môžeme presvedčiť na vlastné oči, o tom sa presvedčme. A v čom sa teraz presvedčiť nemôžeme, v tom dôverujeme dobrému a spoľahlivému svedectvu. Je vysoký predpoklad, že posol, ktorého svedectvo je v úvodnej časti pravdivé, je dôveryhodný aj v časti nasledujúcej. Hlavne keď nám oznamuje správy, v ktorých ide o náš, nie o jeho prospech.
Štedrý večer je deň cirkevného roka, ktorý je naplnený tajomstvom. Niežeby iné dni nemali tiež svoje tajomstvá a očakávania, ale tento predvečer Vianoc so svojimi darčekmi pod stromčekom má v sebe už v tých darčekoch naznačené očakávanie, že láska tých, ktorí ich pripravili, v nich skryla niečo príjemné a milé. Naša budúcnosť je dar, ktorý nám nepripravili neosobné sily prírody a kozmu, ale moc Darcu života, ktorý je milosrdný, obostiera nás svojou milosťou a s Kristom je stále s nami.
Modlitba:
Najsvätejší, všemohúci Bože, zjavený Otče nás všetkých, chceme Ti ďakovať za Krista, nášho Spasiteľa, v ktorom si sa stal nám blízky a pochopiteľný, aj keď zostávaš stále pre nás neobsiahnuteľný. Konáš s nami svoje dielo života a my sa na ňom môžeme svojou vierou a dôverou podieľať. Kriste, ku komu inému by sme išli? Tvoje evanjelium je slovo života, Ty si Cesta, po ktorej chceme kráčať. Duchu Svätý, prebývaj v našich srdciach, aby sme poznávali Pravdu, ktorá je bránou večnosti. Amen.
Mgr. Daniel Midriak
zborový farár v CZ ECAV Svit
Ilustračné foto: unsplash.com
