Pravý obraz pôstu, ktorý si Boh želá
„Či je to taký pôst, v akom ja mám záľubu,deň, keď sa človek kajá? Znamená to ovesiť hlavu ako trstina a podstlať si vrecovinu a popol? Či toto nazývaš pôstom, vzácnym dňom Hospodinovým? Toto, hľa, je pôst, ktorý ja mám rád: Rozviazať putá neprávosti, spretŕhať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu a polámať každé jarmo. Neznamená to lámať svoj chlieb hladnému a biednych,bez prístrešných voviesť do svojho domu? Keď vidíš nahého, priodej ho, a neskrývaj sa pred svojím príbuzným.“
Iz 58, 5 – 7
Päťdesiata ôsma kapitola knihy proroka Izaiáša je výstižným opisom pôstu, ktorý sa páči Bohu a je v súlade s Jeho vôľou. Mnohí kresťania sa totiž mylne domnievajú, že pôst v sebe zahŕňa iba odriekanie jedla a maškŕt, ktoré si bežne doprajeme, odriekanie zábavy, ktorá je príjemným spestrením nášho každodenného života, či zbavovanie sa svojich hriešnych zlozvykov, ktoré nám škodia na duši aj na tele. Pre ďalších, ktorí nepochopili význam pôstu, je toto obdobie len o tom, že sa viac modlia, viac chodia do kostola a obliekajú si tmavé, väčšinou čierne šaty. Pravá bohoslužba však v sebe zahŕňa viac než len náboženské obrady, ako sú modlitby, čítanie Biblie, návšteva kostola, odriekanie jedla a zábavy a zbavovanie sa zlozvykov. Pravá bohoslužba veľmi úzko nadväzuje na praktický život.
Boh nechce, aby bolo naše náboženstvo iba zmesou bezduchých náboženských rituálov, v ktorých sa stratí podstata toho, na čo sme boli predurčení. Oveľa dôležitejšie ako presné dodržiavanie náboženských obradov je úprimná snaha pomáhať chudobným, utláčaným, prenasledovaným, bezmocným, chorým a osamelým. Boh si teda neželá, aby sme sa na jednej strane správali zbožne, a na strane druhej zostávali vo svojich hriechoch a zanedbávali prikázané dobro. Konanie dobrých skutkov bez skutočnej viery v Krista nás síce nemôže spasiť, avšak viera, ktorej chýbajú skutky milosrdenstva a lásky, stráca dôveryhodnosť. Pôst v podobe odriekania jedla môže byť užitočný pre náš duchovný a predovšetkým telesný život, ale pomáha len tej osobe, ktorá sa postí. Božou vôľou je, aby naša služba presahovala hranice nás samých.
Preto Boh hovorí:
„Či je to taký pôst, v akom ja mám záľubu, deň, keď sa človek kajá? Znamená to ovesiť hlavu ako trstina a podstlať si vrecovinu a popol? Či toto nazývaš pôstom, vzácnym dňom Hospodinovým?“
Tento citát je úryvkom z rozhovoru medzi Židmi a Bohom. Židovský ľud sa postil a zdalo sa, akoby ho Stvoriteľ vôbec nevidel.
Biblický text vraví:
„Prečo sa postíme, keď Ty to nevidíš, kajáme sa, a Ty to neberieš na vedomie.“
Na tieto výčitky Izraela Boh odvetil veľmi priamo:
„Ajhľa, pre svár a zvadu sa postíte, aby ste mohli biť zločinnou päsťou.“
Boh vyčítal Židom, že sa postia so zlým úmyslom, a upozornil ich na to, čo je potrebné v ich správaní odstrániť a čo napraviť. Cieľom pravého pôstu je prelomiť moc tela, ktoré je náchylné podliehať žiadostiam. Skrze pôst si máme uvedomiť, že máme byť ľudia predovšetkým duchovní, nie telesní, ktorí sú ovládaní vášňami, nestriedmosťou a márnotratnosťou. Židia v dobe pôsobenia proroka Izaiáša sa síce zdržiavali jedla, ale unikal im hlavný cieľ ich služby. A tak im Boh povedal, čo je v Jeho očiach pravý pôst:
„Toto, hľa, je pôst, ktorý ja mám rád: Rozviazať putá neprávosti, spretŕhať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu a polámať každé jarmo.“
Tento verš naznačuje, že sa musíme snažiť zbaviť hriechu, ktorý nás zväzuje a zotročuje, a pritom sa usilovať aj o to, aby hriech nezväzoval a nezotročoval aj našich blížnych. Tých, ktorí sú v zajatí zla, zasa máme viesť k poznávaniu Boha, bez ktorého nemôže nikto získať slobodu a byť zachránený. Ježiš riekol:
„Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“
V Ježišovi získavame nielen svojho Spasiteľa a Pána, ale aj Vysloboditeľa z hriechov, ktorý nás zbavuje jarma otroctva. Náš dnešný text ďalej vraví:
„Neznamená to lámať svoj chlieb hladnému a biednych, bezprístrešných voviesť do svojho domu? Keď vidíš nahého, priodej ho, a neskrývaj sa pred svojím príbuzným.“
Niektorých usilovných kresťanov natoľko pohltí služba Bohu a cirkvi, že pri nej zabudnú na vlastnú rodinu a príbuzných. Boh nás vedie k zlatej strednej ceste a upozorňuje na to, aby sme jedno nepreháňali a druhé nezanedbávali. Kráľ Šalamún povedal:
„Dobré je, ak sa držíš jedného, ale ani druhého sa nespúšťaš.“
Našou úlohou je starať sa o biednych a utláčaných, ale rovnako je našou úlohou aj napĺňať potreby členov našej rodiny. Človek zapálený pre Boha a cirkev môže veľmi ľahko skĺznuť k tomu, že zabudne na to, že je zodpovedný za svojich najbližších a za ich blaho. Každý kresťan si musí uvedomiť, že je povolaný nielen k modlitbe, čítaniu Písma svätého a k chrámovému spoločenstvu, ale aj k plneniu si bežných, každodenných povinností. Nesmieme sa pod rúškom služby Bohu vyhýbať svojim povinnostiam, ktoré vyplývajú zo zamestnania či z rodiny. Ukrývať sa pred potrebami najbližších a vyhovárať sa na to, že sme zaneprázdnení v službe Kristovi, nie je prejavom zbožnosti, ale zbabelosti. Päťdesiata ôsma kapitola knihy proroka Izaiáša obsahuje niekoľko Božích zasľúbení o pokoji a prosperite, ktoré v mnohom závisia od ľudského správania.
Text hovorí:
„Potom budeš volať, a Hospodin ťa vyslyší, ty budeš kričať o pomoc, a On odpovie: Tu som! Ak odstrániš jarmo zo svojho stredu, ukazovanie prstom, zlomyseľné reči…“
Ak nedostávame odpovede na naše modlitby, môže to byť zapríčinené aj tým, že neplníme to, čo nám Boh nariadil. Nesmieme predsa blížneho utláčať, prenasledovať a ponižovať tým spôsobom, že o ňom budeme viesť zlomyseľné reči s cieľom poškodiť jeho dobrú povesť. Nesmieme na iných ukazovať škodoradostne prstom, nemilosrdne súdiť tých, ktorí nekonajú v súlade s našimi predstavami, a vyhadzovať zo svojich radov ľudí, ktorí nemajú toľko talentov, koľko máme my. Takisto nemáme viesť daromné reči, ktoré nikomu neprospievajú, len vyvolávajú medzi nami zbytočné napätie a odcudzenosť. Apoštol Pavel dôrazne varoval veriacich pred komunikáciou, ktorá plodí hádky a spory.
Napísal:
„Ale ak sa hryziete a žeriete medzi sebou, pozor, aby ste sa navzájom nezničili.“
Slová, ktoré vypúšťame zo svojich úst, majú slúžiť dobrému, nie rozbíjať spoločenstvo a medziľudské vzťahy. Boh skrze proroka Izaiáša ďalej hovorí:
„… ak poskytneš hladnému, po čom sám túžiš, a nasýtiš strápeného, potom zažiari tvoje svetlo v temnote a tvoja tma bude ako poludňajší jas. A Hospodin ťa ustavične povedie, ukojí tvoju túžbu aj vo vyprahnutom kraji, posilní ti kosti a budeš ako zavlažovaná záhrada, ako vodný prameň, ktorého vody nesklamú. A tvoji potomkovia vystavajú dávne zrúcaniny, postavíš základy pre pokolenia. Pomenujú ťa opravovateľom trhlín, obnovovateľom ulíc na bývanie.“
Môžeme takéto nádherné zasľúbenia očakávať aj my? Samozrejme, že môžeme. Ale najprv musíme zo svojho stredu vykoreniť klebety, prázdne a zlomyseľné reči. Kým sa naše ústa budú podobať stoke, nemôžeme rátať s Božou priazňou, milosťou a požehnaním. Zamyslime sa aj nad týmto: Ako chceme do cirkvi a do cirkevného zboru pritiahnuť nových veriacich, keď sa nevieme znášať medzi sebou? Ako chceme u iných vzbudiť dôveryhodnosť, keď si medzi sebou nedôverujeme? Pouvažujme nad tým, čo je obsahom našich každodenných rozhovorov. Cítiť z nich dobrosrdečnosť, prívetivosť, snahu pomôcť, úprimnosť a šľachetnosť? Zdá sa mi, ako by celá naša spoločnosť za posledné desaťročia uviazla v začarovanom kruhu nezmyselných táranín o veciach, ktoré sú nepodstatné, trápne, prízemné a nepravdivé. Pcháme svoje nosy do cudzích tanierov a namýšľame si, že na to máme právo, namiesto toho, aby sme si urobili poriadok vo vlastnom živote. Hráme sa na bezchybných a dokonalých, pretože v nás nieto pokory, a nevidíme, že sme sa odklonili od Božej vôle.
Apoštol Pavel napísal:
„A tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ Ak chceme dosiahnuť Božie požehnanie, nemôžeme vyhľadávať zlo, ale dobro. V jazyku je ukrytá náramná sila a iba ten, kto ho vie správne používať, smie očakávať odmenu v nebi. Kráľ Šalamún povedal: „Smrť a život sú v moci jazyka, a kto ho miluje, okúsi jeho ovocie.“
Apoštol Jakub napísal:
„A hľa, aj lode – hoci sú také veľké a ženú ich prudké vetry – riadi najmenšie kormidlo, kam chce kormidelníkova vôľa. Podobne aj jazyk: je malý úd, ale chváli sa veľkými vecami. Ajhľa, aký malý oheň, a akú veľkú horu zapáli! Jazyk je ohňom, svetom neprávosti medzi našimi údmi stáva sa jazyk: poškvrňuje celé telo, a rozpaľovaný peklom zapaľuje beh života.“
Rozumejte: náš jazyk má ľuďom prinášať požehnanie, pokoj a radosť, nie rozdelenie, svár a bolesť. Jazykom máme Boha oslavovať, prinášajúc do našich rodín, zamestnania aj do cirkvi dobro a lásku. Nie náš účes, nie naše šaty, nie náš dom alebo naše auto je naším kázaním, ale naše slová a skutky. Opýtajme sa teda: Chceme vo svojej rodine, medzi priateľmi, uprostred bratov a sestier šíriť príjemnú vôňu alebo nepríjemný zápach? Kráľ Dávid napísal, že Boh vie o každom našom slove ešte skôr, ako ho máme na jazyku. Vie teda aj o tom, čo si myslíme. Preto treba pamätať na to, že budeme súdení nielen zo svojich slov a skutkov, ale aj z pohnútok našej mysle. Prorok Izaiáš nám vo svojej päťdesiatej ôsmej kapitole zanechal pravý obraz pôstu, ktorý si Boh želá. Nezužujme ho preto iba na jedlo, obliekanie a zábavu. Pôst sa týka aj nášho jazyka, našej mysle a nášho správania, aj nášho vzťahu k blížnemu. Amen.
Mgr. Ivan Mucha
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
