Povery
Žijeme v dobe, ktorá je až príliš zmodernizovaná a v uplynulom storočí, najmä v jeho druhej polovici, zaznamenala zvlášť závratný pokrok v každej oblasti života. A predsa sa dodnes stretávame v zmýšľaní ľudí s javmi, ktoré majú korene ešte v pohanskej dobe, teda pred viac ako 1 100 rokmi. Sú to povery.
Ako som počul od svojho otca, profesor a biskup Dr. Samuel Štefan Osuský zbieral takéto povery, teda nepravé, falošné viery, ktoré zotrvávali medzi naším ľudom a vžili sa natoľko, že niektoré z nich pretrvávajú aj v dnešnej hypermodernej dobe. Pritom si ani neuvedomujeme, že pretrvávajú aj v nás, kresťanoch. Bolo by zaujímavé, keby niekto spracoval tieto profesorom Osuským zozbierané povery, aby aj súčasné pokolenie poznalo, čomu všeličomu naši dávnejší, ale i nedávni predkovia verili. Malo by to iste aj etnografický význam.
Spomeňme si na staré ľudové prvky, ktoré ešte donedávna ovplyvňovali zmýšľanie našich ľudí. Snáď sa na ne rozpomeniete zvlášť na našich dedinách, kde sa báli počarovania, urieknutia či porobenia. Bolo zle, ak niekto gazdinej pochválil jej peknú ošípanú, lebo tým by ju mohol urieknuť, aby prestala žrať. Preto gazdiná svojho kŕmnika nikomu neukázala, a ak áno, tak ho dotyčný musel trikrát popľuť. V niektorých dedinách nemohol byť sobáš pred pohrebom, keď bol v cintoríne vykopaný hrob. Ak mal byť v ten deň sobáš, musel byť až po pohrebe, keď hrob bol už zahrabaný, lebo ináč by určite jeden zo snúbencov do roka zomrel. Ešte dodnes, keď vynášajú rakvu s mŕtvym z domu, udrú ňou trikrát na prah vo dverách, aby zomrelý nechodil do domu mátať.
Nechcem sa zaoberať týmito vecami dopodrobna. Jednak by to bola široká téma, jednak to nepatrí do obsahu nášho cirkevného časopisu. Ale priznajme si, či aj my sa niekedy nenaľakáme, keď nám prebehne cez cestu čierna mačka, či aj my niekedy nepoklepeme na drevo, aby sme niečo nezariekli, či aj niektorí z nás nepovažujú trinástku za nešťastné číslo, či aj my nehovoríme, ak sa niekto zobudí v zlej nálade, že vstal z postele ľavou nohou.
Takáto povera, či pa-viera, pretrvávala aj v starozmluvnom Izraeli pod vplyvom okolitých pohanských náboženstiev. Máme v Písme svätom miesta, ktorých význam si pri bežnom čítaní nevšimneme alebo ho nechápeme. Tak napríklad u proroka Sofoniáša, ktorého proroctvo nepatrí k najčítanejším a máme ho zafixované v pamäti od konfirmácie ako jedného z dvanástich „malých“ prorokov, čítame v 1, 9 slovo Hospodinovo: „V ten deň potrescem všetkých, ktorí preskakujú prah…“ Snáď si pomyslíme: Prečo by mal Hospodin trestať niekoho za to, že preskakuje prah? Je to preto, lebo ide o pohanskú poveru, je to vplyv pohanských božstiev, ktorý sa nesmie prejaviť u pravoverného Izraelca.
V 1S 5, 1 – 5 čítame, ako Filištínci po víťazstve nad Izraelcami, v ktorom ukoristili truhlu Hospodinovu, preniesli túto z Eben-Ézeru do Ašdódu, vniesli ju do domu filištínskeho boha Dágóna a postavili ju vedľa jeho sochy. „Keď na druhý deň Ašdóďania vstali, ajhľa, Dágó ležal tvárou k zemi pred truhlou Hospodinovou. I vzali Dágóna a postavili ho zase na jeho miesto. Keď ráno nasledujúceho dňa vstali, hľa, Dágón zasa ležal tvárou k zemi pred truhlou Hospodinovou. Dágónova hlava a obidva konce jeho rúk ležali odlomené na spodku podstavca.
Zostal z neho len trup. Preto Dágónovi kňazi a tí, čo vstupujú do Dágónovho domu v Ašdóde až dodnes, nestúpajú na spodok podstavca Dágónovho“ – teda, možno povedať, nestúpajú na prah. Prah bol v pohanstve posvätným miestom. Niektoré náboženstvá uctievajú ducha prahu. A tak ten, kto preskakoval prah a nestúpil naň, vzdával poctu modle alebo démonovi, sídliacemu pod prahom. Stúpiť na prah bolo považované za zhubné. Teda tí, čo preskakovali prah, vlastne preukazovali úctu modle a zachovávali pohanskú poveru. A toto bolo pre Izraelcov hriechom proti Hospodinovi.
Prorok Sofoniáš pôsobil na začiatku vlády judskeho kráľa Joziáša. Po dlhej vláde kráľa Menaššeho (689 – 642 pred Kr.), ktorý sa postavil proti prorockým reformám a zaviedol pohanskú modloslužbu, a po krátkej vláde jeho syna Ámóna (642 – 640), ktorý „chodil po všetkých cestách, po ktorých chodil jeho otec, a slúžil modlám, ktorým slúžil jeho otec a klaňal sa im“ (2Kr 21, 21), Sofoniáš pripravoval podmienky na obnovu a očistu bohoslužby a Božieho ľudu vôbec. Preto ostro vystupoval proti modlárskym praktikám v akejkoľvek podobe. Za vlády Joziáša (640 – 609) bola obnovená bohoslužba Hospodinova a modloslužba bola úplne potlačená.
Ak nám záleží na tom, aby sme „boli naplnení poznaním Jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej rozumnosti, aby sme chodili hodní Pána, na Jeho úplnú ľúbosť, prinášajúc ovocie v každom dobrom skutku, rastúc v známosti Božej“ (Kol 1, 1 – 9), tak sa snažme skoncovať s akýmikoľvek pozostatkami povier. Povery nemajú miesta u kresťanov, ktorí chcú žiť na úplnú ľúbosť Božiu.
Doc. PhDr. Mgr. Miloš Klátik, PhD.
generálny biskup v. v.
Ilustračné foto: pixabay.com