Postoj obete má svoj pôvab: Zabezpečuje súcit, zaisťuje obdiv (a to sa týka celých národov a kontinentov, rovnako ako i jednotlivcov). Nech je už naša situácia akokoľvek biedna, neobviňujme, prosím, nič a nikoho – dejiny, vládu, nadriadených, rasu, rodičov, mesačnú fázu, detstvo ani cvičenie v čistote. V okamihu, keď niekoho alebo niečo zaťažíme vinou, spochybňujeme tým tiež svoju schopnosť meniť sa. Zodpovednosť za život spočíva v opustení postoja obete, sebaľútosti a nekonečného oplakávania samého seba a svojho nešťastia. Vytýkať vinu druhým znamená, že som ešte neprijal plnú zodpovednosť za svoj život.

(E. Edinger)

„On však priniesol iba jedinú obeť za hriechy, posadil sa navždy po pravici Božej a teraz už čaká, kým Mu Jeho nepriatelia nebudú položení za podnož. Lebo jedinou obeťou navždy zdokonalil tých, čo sa dajú posvätiť.“
List Židom 10, 12

Pripravil

Mgr. Ján Meňky
evanjelický a. v. farár

ilustračné foto: pixabay.com