Ak hovoríme o politike, zvyčajne nemáme na mysli nič dobré. Pod týmto pojmom si predstavujeme často iba politikov, ktorí nemyslia na verejný záujem, ale iba na ten svoj, či na záujem svojho „sponzora“ či “záujmovej skupiny“. Aj keď aj politici niekedy hovoria o hodnotách, tu je potrebné si pozorne všimnúť čo pod týmto pojmom reálne myslia, a následne v praxi pozorovať či podľa toho aj žijú. Ak sa vyskytne výnimka, je to niečo ako “pohladenie pre dušu“ alebo malý zázrak. Škoda, že tieto situácie sú iba veľmi zriedkavé a sporadické.

Preto je veľmi dobré ak v televízii alebo v médiách všeobecne občas vidíte človeka-politika schopného logicky uvažovať, odborne argumentovať či správať sa dôstojne funkcii, ktorú zastáva. Takého človeka, ktorý príde na diskusiu pripravený, ktorý pozná historický aj súčasný kontext danej témy, a tieto znalosti využíva k všeobecnému prospechu.

Prevzatie zodpovednosti

To je podľa môjho názoru aj prípad článku, ktorý do časopisu Der Spiegel pri príležitosti 75. výročia ukončenia 2.svetovej vojny napísal minister zahraničných vecí Nemecka Heiko Maas spolu s historikom Andreasom Wirschingom. V dobe kedy vidíme viac manipulácie a účelových tvrdení ako pravdy je tento článok a názor výnimočný nielen svojou úprimnosťou a priamosťou, ale aj prevzatím zodpovednosti, ktorej vidíme tak málo nielen vo svete, ale aj v cirkvi! A to celé je znásobené aj tým, o akú vážnu a historicky dôležitú tému sa jedná. Základná téza je veľmi dobre vyjadrená už v podtitule článku: „Iba samotné Nemecko nesie zodpovednosť za Druhú svetovú vojnu a holokaust. Kto živí pochybnosti a tlačí iné národy do role páchateľov, ten spôsobuje obetiam neprávosť.“

Oslobodenie

V úvode článku autori uvádzajú, že žiaden deň nepoznačil nemecké novodobé dejiny hlbšie ako 8. máj 1945. V ten deň sa odmlčali zbrane nad „hrobmi viac než 40 miliónov mŕtvych v Európe“. Skončila vláda národných socialistov, skončilo vraždenie Židov v Európe. Tento deň sa stal dňom spomienky na obete, dňom víťazstva nad neprávosťou. Nemci v tento deň zaplatili cenu za to, že umožnili 30. január 1933 a sami sa nedokázali oslobodiť od národného socializmu. Z trosiek nemeckých miest hľadela väčšina ľudí plná strachu a zúfalstva do budúcnosti. Za tejto situácie nikoho až tak neprekvapí, že trvalo ďalších 40 rokov, kým Richard von Weizsäcker dokázal hovoriť o „oslobodení“ aj v nemeckom mene, a to s podporu väčšiny západonemeckej spoločnosti.

Priznanie, pokánie a náprava

Doba, ktorá bola potrebná na vyrovnanie sa s tak tragickou minulosťou bola teda viac než dlhá. Ako kresťania však vieme, že Pán Boh má moc uzdraviť každý hriech, čo platí aj v tomto prípade. Potrebné je však priznanie, pokánie a náprava. Nevyhovárať sa na iných, nezhadzovať vinu na iných, nevyhovárať sa na okolnosti. Biblia nás učí priznať si svoju vinu, oľutovať ju, a snažiť sa o nápravu. Ak to človek, alebo v tomto prípade aj celý národ zvládne, potom sa stáva znova čistým a dôveryhodným partnerom. Úprimné pokánie a náprava tak nielen nerieši len problémy minulosti, ale zároveň aj napravuje vzťahy v súčasnosti, a vytvára potenciál na ďalšiu, ničím nezaťaženú spoluprácu.

Ponaučenie

V tomto duchu pokračujú aj autori článku, kde poukazujú na to, že z dejín sa dajú brať ponaučenia, a to predovšetkým z jej katastrof. „To aby z nemeckej pôdy nevzišla opäť vojna alebo zločiny proti ľudskosti, je dnes neochvejné jadro nemeckej zahraničnej politiky. Naša obhajoba silnej a zjednotenej Európy, obhajoba ľudských práv ako univerzálneho vyjadrenia ľudskej dôstojnosti, obhajoba medzinárodnej spolupráce viazanej na pravidlá, zrieknutie sa nemeckých zvláštnych ciest – toto všetko pochádza z poznania bezpríkladných zločinov Nemecka v 20.storočí, ktoré vyústili monštruóznym spôsobom do holokaustu.“

Poznanie minulosti

O tom, že na tieto udalosti nie je možné ale ani vhodné „len tak zabudnúť“, ale naopak že je potrebné minulosť poznať a vyrovnať sa s ňou, hovorí aj nasledujúci text: „Kto chce dnes urobiť finálnu čiaru za touto časťou nemeckých dejín, ten sa neposmieva len obetiam. Oberá nemeckú politiku o jej dôveryhodnosť. Lebo: Sebakritika a sebavedomie sa navzájom podmieňujú. Pre žiadnu krajinu to neplatí viac ako pre tú našu.”

Pochybné základy

Snažiť sa „len tak“ pokračovať, či už v živote človeka alebo národa, bez vysporiadania a vyrovnania sa so svojou minulosťou je teda nerozumné a pochabé. Pretože podobne ako to vidíme u mnohých samozvaných psychológov, nestačí hovoriť iba o sebavedomí a jeho neustálom zvyšovaní. To nám pripomína aj Slovo Božie, keď hovorí, že dom postavený na piesku padá, tak ako padá aj sebavedomie postavené na pochybných základoch. Preto aj autori článku oprávnene spomínajú aj sebakritiku, čo z biblického pohľadu nie je nič iné ako priznanie si pochybenia, ktoré je nevyhnutnou podmienkou pre pokánie a základom pre nápravu toho čo bolo zlé.

Porážka národného socializmu

„Politika bez dejín je pre nás nemysliteľná. Ale ako to funguje naopak? Koľko politiky znesú dejiny? Aké úzke je vzájomné pôsobenie medzi obomi, cítime prakticky pri každom medzinárodnom stretnutí. Aj pohľad na 8. mája sa často podstatne odlišuje. V Rusku a v ostatných krajinách bývalého Sovietskeho zväzu sa spomína na hrdinov a koniec vojny s víťaznými prehliadkami. Aj u západných spojencov sa 8.máj oslavuje. Všetkým tým, ktorí bojovali proti diktatúre národného socializmu (NS) sme aj my dodnes vďační.“

V nasledujúcej časti pripúšťa, že ľudia zo strednej Európy môžu pozerať na to čo po vojne nasledovalo so zmiešanými pocitmi, keď radosť z víťazstva nad národným socializmom je pre nich spojená so začiatkom inej formy neslobody a heteronómie (závislosti na vonkajších činiteľoch), čo je skúsenosť, ktorú zdieľajú s mnohými ľuďmi vo Východnom Nemecku.

Prepisovanie dejín

Podľa autorov 8. máj celkom zreteľne poukazuje na skutočnosť, že „Dejiny určujú, kto sme, ako ľudia, ale aj ako národ. O to dôležitejšia je úprimnosť v tom, ako s nimi zaobchádzame.“ Na základe nemeckej minulosti poukazujú na nebezpečenstvo revizionizmu, ktoré „od Nemcov vyžaduje, zaujať stanovisko, keď z napadnutých robia útočníkov a z obetí robia páchateľov. Pokus, ktorý sme zaznamenali v posledných mesiacoch znova a znova, prepísať dejiny takým podlým spôsobom, si vyžaduje od nás vyjasnenie, ktoré by vlastne vzhľadom na neotrasiteľné historické skutočnosti nemalo byť ani potrebné. Nemecko samotné rozpútalo Druhú svetovú vojnu útokom na Poľsko. A Nemecko samotné nesie zodpovednosť za zločiny proti ľudskosti a holokaust. Kto o tom rozsieva pochybnosti a tlačí iné národy do role páchateľa, ten činí obetiam neprávosť. Ten manipuluje s dejinami a rozdeľuje Európu.“

Koľko politiky znesú dejiny?

Na začiatku článku sme mohli vidieť nielen priznanie si viny, ale aj následkov, ktoré 2.svetová vojna spôsobila. Nasledovalo prijatie potrebných opatrení, aby sa podobným tragédiám v budúcnosti predišlo. A potom postupné zapájanie Nemecka do medzinárodných, a neskôr aj do vojenských štruktúr, nielen ako ďalšia poistka, ale aj ako príklad medzinárodnej spolupráce podľa všeobecne platných pravidiel. Nemecko môžeme vidieť ako krajinu, ktorá sa z bolestivej minulosti naozaj poučila, a ktorá zobrala zodpovednosť výhradne a len na seba. A nie náhodou sa po tom všetkom práve Nemecko stáva strážcom a hrádzou proti účelovej snahe prepisovať dejiny tak, ako sa to niektorým dnes hodí. Preto otázka „koľko dejiny znesú politiky“, preto jednoznačný zámer podať historické udalosti verne a pravdivo, a nepripustiť aby o desiatky rokov neskôr boli fakty znova prekrúcané a použité na vyvolávanie nenávisti a nových konfliktov.

„Ako sa ale môže podariť, zakotviť spomienku na 8. máj v európskej pamäti tak, aby nás spájala? Na to sú potrebné dve veci: ochota, zahrnúť perspektívu iných do našej vlastnej spomienky – rovnako bolesť obetí ako aj zodpovednosť páchateľov. A odvahu, jasne odčleniť obete a páchateľov, mýty a historické skutočnosti. Pracovať na tom – to zostáva požiadavkou a poverením nemeckej politiky pri zaobchádzaní s dejinami. Dobre, že nám to ten 8. máj pripomína.“

Sloboda a nový začiatok

Som presvedčený, že všetko to čím nemecký národ po 2. svetovej vojne prešiel, a čo veľmi dobre vystihol aj článok v časopise Spiegel, dáva nielen vnútornú slobodu a možnosť nového začiatku pre Nemcov, ale zároveň to robí z tohto národa spoľahlivého a dôveryhodného partnera v Európe. Dôležitou otázkou je nielen priznanie si chyby a vyvodenie zodpovednosti, ale aj identifikácia primárneho zlyhania, ktoré umožnilo nástup národného socializmu v roku 1933 k moci. To čo nasledovalo po roku 1945 určite nebola to ľahká cesta, ale cesta pokánia je vždy úzkou a náročnou cestou, ktorá však nakoniec prináša to najlepšie ovocie. A tak aj tento nemecký príklad, znova ukazuje, na akých základoch je civilizácia postavená, a pripomínam, že tieto kresťanské základy budú základom našej európskej civilizácie iba vtedy, keď budú základom každého z nás.

Na záver

Druhá svetová vojna, a tiež utrpenia, ktoré priniesla, sú úzko spojené aj s holokaustom. Aj preto je krásnym, historickým gestom skutočnosť, že prvýkrát – od vzniku izraelského štátu, po druhej svetovej vojne – na nemeckej pôde v auguste 2020 pristali izraelské stíhačky. V časopise Der Spiegel sa veliteľ generálneho štábu nemeckých vzdušných síl Ingo Gerhartz vyjadril, “Po holokauste je tento akt dôkazom nášho priateľstva, že dnes budeme lietať bok po boku s izraelskými leteckými silami.” V priebehu augusta položila tiež nemecko-izraelská delegácia veniec pri pamätníku koncentračného tábora Dachau. Nielen na pamiatku, ale aj na zmierenie, a tiež na podporu ďalšej spolupráce.

Tento príklad tak aj nám ukazuje, že aj na tie najväčšie problémy existuje riešenie. To čo rozdelil hriech, je možné znova spojiť, a položiť tak základy pre novú spoluprácu. Podmienkou je však sebakritika, pokánie a náprava. Nie len tak nejaké všeobecné či predstierané pokánie, nie hádzanie viny na iných za účelom skrývania tej vlastnej. Naopak úprimné priznanie si vlastných chýb a ospravedlnenie, a tiež identifikácia primárnych zlyhaní a zavedenie takých nápravných opatrení, aby sa tieto problémy viac neopakovali. To je podmienka pre rozvoj novej spolupráce, ktorá ak bude založená na spoločných hodnotách a cieľoch, ktoré sú v Biblii jasne definované, môže všetkým zúčastneným stranám priniesť veľa požehnania. Aj preto je výchova k hodnotám a ich presadzovanie v spoločnosti také dôležité, a v ECAV by sme na to nemali zabúdať!

Autor: Jaroslav Mervart

V texte sú použité citáty z článku uverejneného v časopise Der Spiegel:
https://www.spiegel.de/politik/deutschland/keine-politik-ohne-geschichte-a-d74deffe-c0f3-4ff7-a6af-dc713e74c6f3

ilustračné foto: www.thelocal.de

%d blogerom sa páči toto: