Holokaust
Pri spomienke na holokaust počas druhej svetovej vojny sa zdá, že sa dnes svet vie pekne rozčúliť a poukazovať na zverstvá dávnych čias. Žiaľ, niektorí popierajú tieto zverstvá na ľuďoch dodnes a nachádzajú si mnoho výhovoriek, aby nepriznali nemorálnosť takéhoto správania sa človeka k človeku.
A ako to bolo vtedy, v tom zlom čase, keď človek nemohol veriť človeku? Keď nevedel, či ten, čo mu sľúbil pomoc, ktorému sa zdôveril, ho o chvíľu nezradí?
A predsa aj v pekle má Pán Boh svoj ľud. Mnohí za cenu ohrozenia seba či svojej rodiny chceli a dokázali pomôcť prenasledovaným Židom. A tak to má byť. Ak niekto zvlčie, tí so svedomím pomáhajú zachrániť pred týmito vlkmi v dejinách sveta iných.
Myslíme na peklo, ktoré dokáže vytvoriť človek človeku. Na to, že sa človek stáva Homo homini lupus – Človek človeku vlkom. Kde, kedy zvčel ten, ktorého Pán Boh stvoril na svoj obraz? Mnohí zvlčeli, dobrovoľne a radi. Zvlčievajú aj dnes, aby patrili k svorke, ktorá trhá iným život.
Z Božieho stvorenstva, z človeka, sa často vyvinie sám diabol. Posmechy, urážky, vyhrážanie sa, deportácie, tábory smrti, kde prácou sa na slobodu nešlo.
To všetko bol človek bez Boha. Oproti motýľom sa človek mení na monštrá v každej dobe. No smiech tých, ktorí sa smiali židom a ľuďom, ktorí im pomáhali, znie dodnes. „Ak by ste aj utiekli, nik vám neuverí!“ Aj také boli slova tých, ktorí boli súčasťou veľkej mašinérie pekla. Nik vám neuverí, čo sa tu deje, čo ste tu prežili. Koncentračné tábory boli vedené ako pracovné a svet o ničom nevedel? Šesť miliónov ľudí umučených a svet o tom nevedel?
Ako sa vie človek sám ochotne prepnúť do režimu „nič neviem“, ak prídu na rad témy, veľmi vážne a dôležité pre správny chod morálnej a prosperujúcej, kultúrnej spoločnosti. Neraz sa ocitáme akoby v inom svete, kde nič nie je také, ako sa zdá. Kde ľudia strácajú zmysel pre spravodlivosť, pravdu, pomoc. Kde sa každý snaží ukryť, aby ho nebolo vidieť, lebo nechce vystaviť svoju kožu za ochranu práv človeka. Dá sa vôbec pomôcť takémuto svetu, ktorý sa sám úmyselne rúti do rovnakých chýb, aké sme videli v minulosti?
Keď sa pri šiestich miliónoch obetí svet tváril, že nič nevidel? Ako by si niekto vážil jedného človeka? Desiatich, sto, tisíc či desaťtisíc. Oproti šiestim miliónom je to nič. Ale práve preto, že ľudstvo zažilo a zažíva mnoho zverstiev jedného človeka na druhom, mali by sme byť už poučení, ľudskejší aj schopnejší čeliť rovnakým nebezpečenstvám likvidácie ľudí, národov, spoločenstve, rodín alebo jednotlivcov takou mierou, ktorá by ničenie človečenstva netolerovala, ale snažila sa všetky snahy tých, ktorí sa rozhodnú niekoho z likvidovať, zastaviť už v ich plánoch. Lebo peniaze hýbu svetom. Ale kto je čestný človek, tak jeho svedomím nemôžu byť peniaze a devastačné programy. Skorumpované svedomie totiž nehľadí na človeka s láskou a dobrosrdečnosťou. Skorumpované svedomie si vždy nájde nepriateľa, aby ničením iných sa ničiteľ obohacoval.
Tak je namieste otázka, čo pohne svedomím národa, svedomím politikov, kresťanov, všemožných lídrov k tomu, aby v našej dobe nevznikali „ koncentračné tábory“. Aby sme iným spôsobom, sofistikovanejším ako nacistické Nemecko tej doby, dnes nedehonestovali poslanie človeka na zemi.
Svet sa len díval a ľudia v koncentračných a vyhladzovacích táboroch zomierali. Museli znášať neúctivé zaobchádzanie, ponižovanie, výsmech. Trpeli duševne aj telesne. Kto dal právo ničiť život týmto ľuďom? Určite to nebol Pán Boh, ale ľudia, ktorí sa pasovali do roly bohov s plánom rozhodovať o bytí či nebytí iných. A ostatní sa k mašinérii zla pridali kvôli zisku, sláve. Akoby bolo jedno, kde stojí človek, hlavne, nech je tam, kde je väčšina. A to je zle. Ak si necháme pošpiniť svedomie, presne takto človek skončí. Bude podporovať zlo a konanie podobné tomu z čias druhej svetovej vojny.
My žijeme v dvadsiatom prvom storočí. No zdá sa, že sme ako ľudstvo nepoučiteľní. Preto je potrebné sa zamyslieť nad tým, či svojimi spôsobmi konania, prikláňania sa a podpore niekoho strane sme sa nestali monštrami novej či novodobej nacistickej hry na lepších. Na nadľudí.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: pixabay.com
