Pán Boh a hodnoty, ktorými žijeme

V nedeľu 27. novembra sme vstúpili do nového cirkevného roka. Prvá adventná nedeľa nás na službách Božích sprevádzala témou s názvom  „Pán prichádza“.

Dve slová, ale my sa musíme dôkladne zamyslieť nad životne podstatnou otázkou, ktorá zaznieva s každoročným adventným obdobím k našim srdciam, a to: Aký a koho Pán prichádza?

Sám sebe pánom. Tak niektorí ľudia vidia svoje postavenie v tomto svete. Na budúcnosť nemyslia, na minulosť zabúdajú (lebo by im pripomínala ich neprávosti) a prítomnosť využívajú vo svoj prospech bez ohľadu na iného človeka. Cirkevné prostredie je pre takýchto ľudi veľmi lákavé, pretože tam svoje postoje a svoje hriechy zakryjú zbožnými rečami. A ešte prekrútia aj učenie cirkvi, že sa to tak má v cirkvi diať.

Kto je však vnútorne nastavený tak, že je sám sebe pánom a nad neho niet, ten je už vylúčený z Božej prítomnosti. Vieme, že takému človeku to neprekáža. On potrebuje v tomto svete dosiahnuť napriek svojmu zlomyseľnému, podvodníckemu životu uznanie cirkvi, a tak sa javiť ako „správny“ človek. Všetko sa dá kúpiť. Aj svedomie človeka. Žiaľ, s týmto postojom žijú aj poniektorí v cirkvi.

A keď nie kúpiť, tak sa bude zastrašovať, vyhrážať a odporúčať opustiť cirkev. A tak bezbožnosť vyháňa z cirkvi kresťanov. To je najväčší hriech v Európe aj v ECAV. Cirkev si neustrážila svätosť a podľahla túžbam po sláve a svetskej moci.

Atmosféra predvianočného adventného času je potrebná na sebareflexiu a nápravu, aby to, čo má prísť, sme očakávali nám na požehnanie. Kto je sám sebe pánom a pohŕda inými, ten ťažko prijíma kresťanské učenie, že je tu Niekto, kto je nad všetkými, a teda aj nad tým povýšencom, ktorý seba určil za stred vesmíru. Možno len vo svojom meste, v práci, národe. No jemu to stačí. Možno si v cirkvi urobil svoj rodinno-kamarátsky podnik.

Adventné obdobie nie je individualistická príležitosť k sebavyvyšovaniu sa nikoho z nás. No nie je to ani čas, ktorý by mal zakrývať naše oči, aby sme nevideli. Zakrývať naše uši, aby sme nepočuli. Zakrývať naše ústa, aby sme nehovorili. Advent nie je obdobím, keď hriešnici a podvodníci majú mať možnosť okrádať naše peňaženky, ale i naše mysle a srdcia len preto, že sme podľahli rečiam, že v tomto predvianočnom čase máme byť iní.

Nielen v advente, ale počas celého života máme byť veriaci, Bohu milí, priateľskí, čestní, pravdiví, budujúci charakternú a slušnú spoločnosť, svoju rodinu, cirkev. Lebo akými hodnotami žijeme, tak sa aj správame.

Nehovorme, prosím, o adventom čase ako o čase, keď vraj máme otvárať svoje srdcia Bohu, ak naše skutky svedčia o našom pokryteckom správaní k blížnym. Ak to nechceme zmeniť. Ak vymyslené trestné oznámenia na čestných ľudí svedčia o hnilobe eštebáckych praktík v cirkevnom prostredí. Keď sa niekomu páči v kuloároch znova a znova klamať a podnecovať k zlu. A na to sa musí Ten, ktorý prichádza z neba, dívať.

Pred dvadsiatimi rokmi sa jeden evanjelik vyjadril, že Pán Boh vidí, ale neprezradí. V tejto vete je skoncentrovaná zvrhlosť nekajúcich ľudí a neúcta k Pánu Bohu v tej najprimitívnejšej podobe, kde sa ľudia nad tým usmejú, lebo im niekto dal falošnú nádej, že Boh je taký milučký „deduško“, ktorému na ničom nezáleží a odpustí všetko – aj tie mnohé neprávosti voči veriacim ľuďom v prostredí cirkvi.

Slovo Prvej adventnej nedele jasne poukazuje, že prichádza Pán. A to nie hocijaký. Je to Syn Boží. Je to Ten, ktorý rozhoduje o našom bytí. Nie je to „deduško Večerníček“. On je Ten, ktorý má právo ako jediný povedať v podstate bytia: Som, ktorý som. A urobiť konečné rozhodnutie aj o nás.

Ešte si niekto myslí, že je sám sebe pánom? Nech si to myslí, keď nemá svedomie. Nech sa spolieha na to, že kolektívne (grémiami) prikryté hriechy jednotlivcov nebudú Pánom Bohom odsúdené. Veď sme zažili totalitný režim, kde takto fungovali ľudia bez Boha. Nech. Ale svedčí to len o veľkej duchovnej biede, keď cirkev nemá čo ponúknuť svetu svojou prácou. Keď topí pravdu v prospech lži, a tak popiera Krista, Pravdu večnú.

Veď svet v mnohom je čestnejší a spravodlivejší ako naša cirkev. Strach totality zasiahol cirkev nanovo. Farári sa boja reflektovať udalosti v spoločnosti a cirkvi. Obávajú sa povedať iný názor, ako je oficiálna verzia vedenia cirkvi, lebo nechcú zažívať konanie voči ich osobe a rodine cez podlé kuloárne linky útočiace po cirkevných zboroch. Znova sa objavuje fráza z totality: Radšej treba byť ticho.

Kam sa to cirkev dostala? Keď sa veriaci boja vyjadriť opačný názor, aby nerozzúrili ani „vedenie na zem spadnuté“? Lebo nebo v nich hľadať netreba, neba v nich niet. Mnoho hovoria o autentickom kresťanstve, ale v ich podaní je to kresťanstvo popieraním všetkého evanjelického. Čo je autentické na viere v Krista, keď sa klame v tých najvyšších kruhoch v cirkvi? Čo je autentické na viere v Krista, ak sa úmyselne vymýšľajú nepravdivé dôkazy na obvinenie členov cirkvi, ktorí poukazujú na neprávosti v cirkvi?

A keď v nich niet neba, ako teda čakajú a koho čakajú? Čo povedia Pánovi pánov? Vari v Tvojom mene sme, Pane, ničili?! Či Pán Ježiš, potrebuje takých služobníkov?

Pán prichádza. Prichádza Pán Ježiš Kristus. Ako na to odpovedá cirkev? Mnohorakými podujatiami, na ktorých sú nám týmto vedením dookola predostieraní aj tí, ktorí pohŕdajú sviatosťami. Veď , čo povedať na to, keď sa jedna farárka povyšuje a zo zlomyseľnosti neprislúži niekomu  sviatosť a cirkev jej na oplátku dovolí verejne vystupovať. Rozvracia manželstvá a cirkev jej či jemu, lebo aj farári ako muži si mnoho dovoľujú v oblasti rozvratu manželstiev, láskavo dovoľuje všetko. Od funkcií až po hlásanie nekresťanských náuk. Ak sú na kaplánskych miestach, ani to nenapíšu, lebo „svojich“ netreba „ponižovať“, ale pred ľuďmi povyšovať. A tak máme v cirkvi nové spôsoby jednania podľa toho, kto koho pozná.  Napríklad na oficiálne stránky cirkvi napíše, že niekto je námestný farár ale ak je  „náš“   tak sa neuvedie, že je na kaplánskom mieste. Namiesto spoločenstva Božieho ľudu sa vytvára skupinka ľudí, ktorá nerešpektuje iných kresťanov, iba seba.

Nie je náhodou Boh Duch a všadeprítomný? Nechodia ľudia aj do kostola a nepočuli nikdy o Bohu? To musí byť len nejaká skupinka a len tam môže človek uveriť v Pána Ježiša? Alebo farárka v kostole krstí dieťatko a je oblečená v spoločenských šatách…

Takže takéto hodnoty sa presadzujú dnes v cirkvi. Niekto si môže robiť, čo chce, a iného označia za nehodného, či ……. Koho chceme, toho potupujeme bez príčiny, donekonečna ohovárame, neprislúžime mu sviatosti, oklameme. Na druhej strane niekto v cirkvi môže spreneverovať majetky a financie, učiť nekresťanské náuky pod rúškom kresťanstva – a „cirkev“ tým „svojim“ donekonečna odpúšťa a neustále ich pretŕča ako hodných pracovať v cirkvi aj vyučovať. Ďalšie a ďalšie kauzy sa prekryjú útočením na iných? Dehonestáciou či až likvidáciou v cirkevnom aj svetskom zamestnaní? S takýmito hodnotami ide cirkev pod týmto vedením v ústrety Tomu, ktorý prichádza ako Pán cirkvi?!

Nedomnievajme sa, že neetické praktiky bývalého režimu a nečestné konanie eštebákov majú byť tým správnym konaním v živote kresťana, ktorý kráča v ústrety Pánovi Ježišovi Kristovi. Sú to praktiky temna a zla. Kristus je iný. On prináša spasenie a večnosť života, čo sa prejavuje aj čestnosťou života.

Kristus, On je náš Pán a Spasiteľ – ako vyznávame v kresťanstve. Máme Ho poprieť a žiť falošne, aby tí, ktorí oklamávajú cirkevné spoločenstvo veriacich, mali ten ich pokoj, v ktorom cirkev ponižujú svojimi skutkami?

Alebo sa budú pred Ježišom Kristom obhajovať ako tí z Matúšovho evanjelia zo siedmej kapitoly: „Pane, Pane, či sme…“  – a budú čakať pochvalu od Ježiša Krista?!

Ten, ktorý prichádza, však hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského.“ (Mt 7, 21) A pokračuje: „Nikdy som vás nepoznal: odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“ (Mt 7, 23)

Niektorí zneužívajú Božie slová  na zakrývanie svojich hriechov. Nekajajú sa. Prekrúcajú Božie slovo a tak pohŕdajú Pánom Bohom v Jeho láske a svätosti. Napriek všetkému zlu spôsobovanému zlými ľuďmi vo svete i v cirkvi, však môžeme dôverovať Pánu Bohu a u Neho hľadať vzor cirkvi s veriacimi, ktorí žijú s Kristom a v Kristovi. Preto aj adventné obdobie prežívajme ako príležitosť na posväcovanie svojho života, čo napokon prinesie úžitok pre cirkev Kristovu. Lebo kto Krista miluje, ten bude túžiť po Kristových skutkoch lásky aj po spravodlivosti doma, v práci aj v cirkvi.

Nech nám v tom prichádzajúci Pán Ježiš Kristus pomáha svojím Duchom. Amen.

Mgr. Ľubomíra Mervartová,
evanjelická a. v. farárka

ilustračné foto: pixabay.com / S. Hermann / F. Richter