Ospravedlnenie a posvätenie

V uplynulých rokoch sa v ECAV na Slovensku intenzívne zaoberáme najmä praktickou stránkou kresťanského šafárenia, a to konkrétne starostlivosťou o cirkevný majetok, budovy a financie. Dôvodom sú vážne zlyhania v tejto oblasti – či už hovoríme o (ne)hospodárnosti, (ne)transparentnosti, alebo o účtovných a daňových podvodoch. O tom, čo v evanjelickej, resp. kresťanskej cirkvi všeobecne nemá čo robiť, keďže cirkev má, naopak, byť v spoločnosti vzorom v tom, čo je správne, dobré a Bohu milé.

Pýtate sa, ako sa s tým naša cirkev dokázala vysporiadať? Dalo by sa povedať, že postupuje presne v protiklade k tomu, o čom sa káže. V snahe zakryť staré hriechy skĺzavajú naši cirkevní predstavitelia do nových hriechov. Tvária sa, že hriech nie je hriechom. Ak sa to už nedá zakryť, tak sa hriech snažia bagatelizovať. Ak je problém jednoducho veľmi veľký, tak zaútočia na toho, kto naň poukázal, resp. kto sa tento problém snažil riešiť. Vrcholom zvrhlosti je, keď žaloby a trestné oznámenia nie sú podávané na tých, ktorí problém spôsobili, ale na tých, ktorí ho riešili!!!

Každý, kto má v cirkvi iný názor a kto tieto nekalé praktiky netoleruje, je dehonestovaný, zastrašovaný, označovaný za teroristu, človeka, ktorý rozbíja (falošnú) jednotu, ktorý sa vraj snaží o rozdelenie cirkvi. A to aj napriek tomu, že všetky tieto jedovaté konšpirácie si vymysleli oni sami a podsúvajú ich ľuďom, ktorým na ECAV záleží. Generálny biskup na Synode ECAV máva nejakou pochybnou zmluvou, od ktorej nemá ani originál, a synodálov otvorene klame, keď sa snaží spochybniť výsledky daňovej kontroly. Proti názorovej opozícii sa prijímajú nezmyselné uznesenia bez toho, aby s nimi za 4 roky niekto normálne komunikoval! Predsedníctvom ECAV zvolený konateľ Reformaty „pustí k vode“ súdny spor o vydanie elektronickej formy účtovníctva (čo je v slušnej spoločnosti štandardom) a znova zamestná bývalého konateľa zodpovedného za daňové a účtovné machinácie, ktorý navyše voči spoločnosti Reformata vedie dva súdne spory!

Asi sa teraz tiež oprávnene pýtate, či ešte naozaj hovoríme o kresťanskej cirkvi, o cirkvi, ktorej mottom je spravodlivosť, svätosť, pokánie a náprava. O tom pokání, ktoré je postavené na úprimnom pomenovaní a vyznaní hriechov, na vyjadrení ľútosti nad tým, čo sa stalo, a najmä na náprave – aby sa tieto hriechy, tieto zlyhania už viac neopakovali. Kde ostala evanjelická vierouka, resp. kto iný by mal ísť pri jej presadzovaní príkladom, ak nie samotné vedenie ECAV?! Veď tu hovoríme o zlyhaní v elementárnych veciach kresťanskej morálky a šafárenia!

Prečo? Jedno sa hovorí a druhé sa koná? A do akej miery je za tento stav spoluzodpovedná skupina vystrašených zborových a námestných farárov, ktorí sa natoľko boja „pracovnoprávnych“ postihov, že sú radšej ticho a všetky tieto neprávosti tolerujú? V čom sa má prejavovať vierouka Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ak nie v praktických veciach života okolo nás? Ako chce vedenie ECAV osloviť neveriacich, keď im v praxi dáva takýto pokrivený príklad? Čím chce zaujať? Krásnymi a veľkolepými evanjelickými festivalmi, pompéznymi inštaláciami (s mediálnou podporou) funkcionárov, ktorí sa dostali k moci cez zmanipulované voľby? Nie je to len ďalšie pokrytectvo a pretvárka?

Dôležitosť správnej vierouky vo vyučovaní aj v praxi

Jednou z biblických tém, ktorá má k súčasným problémom ECAV veľmi blízko, je otázka viery a skutkov. Je to nepochybne stále veľmi aktuálna téma, ktorá vnáša do cirkvi tak veľmi potrebnú dynamiku vzťahu medzi vieroukou a praxou. V tomto smere voči sebe nestojí (a ani nikdy nestál) Jakub proti Pavlovi, skôr naopak, ich vyjadrenia sú v úplnej zhode, čo potvrdzujú aj známe slová Pána Ježiša Krista:

„Po ovocí ich poznáte…“ Veľmi dobre to vo svojom liste vystihol aj samotný Jakub: „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.“ (Jk 2, 26)

Druhou témou, ktorú je rovnako možné priamo aplikovať na dnešnú situáciu v cirkvi a ktorá rovnako „dostáva riadne zabrať“, je otázka ospravedlnenia a posvätenia. Veľa ľudí (aj z vedenia ECAV), ktorí sa hlásia k Evanjelickej cirkvi, tvrdí, že poznali a milujú Krista, lenže svojimi činmi to v praxi popierajú. Tvrdia, že milujú Krista a svojho blížneho, ale v skutočnosti sebecky myslia len na seba a svoj profit. Nemajú vzťah k ECAV ako k cirkvi Kristovej, ale iba k jej majetku!

Vedia o kresťanstve veľa hovoriť – či už hovoríme o kresťanskej terminológii, metodike, alebo zážitkoch. Lenže to, čo vidíme v ich podaní v praxi, nemá s týmito vyjadreniami nič spoločné. Môžu títo ľudia spolu s apoštolom Pavlom vyznať: „Viem, komu som uveril“ alebo priamo vyznať slová Pána Ježiša Krista:

„Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané“?!

Na správnej vierouke záleží. A, samozrejme, záleží aj na našom prístupe, či slovo Božie prijímame a akceptujeme ako celok, alebo si z neho vyberáme len to, čo sa nám páči, resp. čo nám vyhovuje.

Ospravedlnenie a posvätenie súvisia

Aby sme sa na tému verného a konzistentného kresťanského života mohli pozrieť bližšie, v druhej časti tohto príspevku uvádzam k tejto téme dve vyjadrenia od známych kazateľov. Prvým je anglický biskup a kazateľ John Charles Ryle, ktorý žil v 19. storočí, druhým je Charles Spurgeon, ktorý tiež bol anglickým kazateľom. Príspevky sa týkajú vzťahu ospravedlnenia a posvätenia, ako aj dnes veľmi aktuálnej témy, či uznávame Ježiša Krista nielen ako Spasiteľa, ale aj ako svojho Pána.

J. C. Ryle bol zásadne proti názoru, že ospravedlnenie a posvätenie je možné od seba oddeliť alebo že by snáď posvätenie bolo pre skutočného veriaceho len otázkou voľby. Vnímal ospravedlnenie a posvätenie ako odlišné, avšak neoddeliteľné. O tom, v čom sú podobné, napísal:

„Obe majú pôvod v nezaslúženej Božej milosti. Skutočnosť, že veriaci ľudia sú ospravedlnení a posvätení, je len Jeho darom.
Obe sú súčasťou veľkého diela spasenia, ktoré Kristus zaručil svojmu ľudu v zmluve, ktorá platí naveky. Kristus je zdrojom života, z ktorého vyviera ako odpustenie, tak aj svätosť. Kristus je ich spoločným koreňom.

Obe by sa mali vzťahovať k tomu istému človeku. Ospravedlnení ľudia sú vždy i posvätení a tí, ktorí sú posvätení, sú vždy ospravedlnení. Boh ich obe spojil a nie je možné ich od seba odlúčiť.

Obe sa začínajú v rovnakom okamihu. Vo chvíli, keď je človek ospravedlnený, začína byť aj posväcovaný. Aj keď to možno hneď nepocíti, je to aj napriek tomu skutočnosťou.

Obe sú pre spasenie nevyhnutné. Nikdy do neba nevstúpil človek, ktorý by nemal nové srdce a zároveň odpustenie bez milosti Ducha a zároveň Kristovej krvi, bez spôsobilosti pre večnú slávu a zároveň nároku na ňu. Jedno je rovnako nevyhnutné ako druhé.”

V týchto bodoch sú teda ospravedlnenie a posvätenie podobné. Pre dobré poznanie tejto dôležitej témy je však zároveň potrebné aj vedieť, v čom sa odlišujú:

 „Ospravedlniť znamená vyhlásiť človeka za spravodlivého kvôli niekomu inému, totiž kvôli Pánovi Ježišovi Kristovi. Posvätenie je premena človeka k vnútornej svätosti, hoci u rôznych ľudí môže dosahovať rôznu mieru.
Spravodlivosť získaná vďaka ospravedlneniu nie je naša vlastná – je večnou, dokonalou spravodlivosťou nášho veľkého sprostredkovateľa Ježiša Krista, nám pripočítaná a nami privlastnená skrze vieru. Spravodlivosť, ktorú získavame cez posvätenie, je naša vlastná, pridelená a spôsobená v nás skrze Ducha Svätého, avšak premiešaná s mnohými nedostatkami a nedokonalosťami.

V ospravedlnení nemajú naše skutky najmenšie miesto a na jeho získanie potrebujeme len vieru v Ježiša Krista. V posvätení nadobúdajú naše skutky veľký význam a Boh nás vyzýva, aby sme bojovali, bdeli, modlili sa, usilovne sa snažili a namáhali.

Ospravedlnenie je ukončené a kompletné; človek je dokonale ospravedlnený vo chvíli, keď uverí. Naopak, posvätenie je nedokonalé dielo a nebude dokonané, kým sa nedostaneme do neba.

V ospravedlnení nie je možné rásť a nie je možné ho prehlbovať: už vo chvíli, keď vo viere prichádzame ku Kristovi, sme ospravedlnení rovnakou mierou, akou budeme ospravedlnení po celú večnosť. Naopak, posvätenie je postupné dielo, takže v ňom môžeme rásť po celý svoj život.

Ospravedlnenie má predovšetkým na zreteli našu osobu, naše postavenie v Božích očiach a naše oslobodenie od viny. Posvätenie sa týka predovšetkým našej podstaty a morálnej obnovy nášho srdca.

Ospravedlnenie nám dáva nárok na večný život v nebeskom kráľovstve a odvahu do neho vstúpiť. Posvätenie nás činí spôsobilými do neho vstúpiť a pripravuje nás na radosť, ktorú v ňom budeme zažívať.

Ospravedlnenie je Božím činom, ktorý Boh vykonal na nás, ktorý však pre druhých nie je ľahko rozpoznateľný. Posvätenie je Božím dielom v nás, ktoré nie je možné skryť, pretože sa prejavuje navonok, pred zrakmi ostatných.

Všetkým čitateľom odporúčam, aby uvedeným rozdielom venovali pozornosť, a prosím, aby ich pozorne zvážili. Som presvedčený, že jednou z hlavných príčin zmätku mnohých ľudí, ktorí majú inak dobré úmysly, je ich zvyk popliesť si ospravedlnenie a posvätenie. Skutočnosť, že ide o dve odlišné veci, si musíme vštepiť do mysle čo najsilnejšie. V žiadnom prípade ich nemôžeme od seba oddeliť. Ktokoľvek má podiel na jednom, má podiel aj na druhom. Nikdy by sme si ich však nemali zamieňať a nikdy by sme nemali zabudnúť, v čom sa líšia.“

Anglický kazateľ Charles Spurgeon bol známy najmä svojím nadšením pre evanjelium, ktoré bolo spojené s jeho priamym a ráznym podaním. To ilustruje aj veta, ktorú povedal v súvislosti s pochybnou náukou, či je Krista potrebné prijať aj ako svojho Pána:

V pravde vám hovorím, že nemôžete mať Krista ako Spasiteľa, keď ho nemáte aj ako Pána.“

K svätosti sa vyjadril takto:

„Svätosť je vždy prítomná v životoch verných hostí Veľkého Kráľa, pretože „bez svätosti nikto neuvidí Pána“. Príliš veľa takzvaných veriacich sa upokojuje predstavou, že im bola pripočítaná spravodlivosť, hoci sú úplne ľahostajní k posväcujúcemu dielu Ducha. Odmietajú sa odieť do plášťa poslušnosti a zavrhujú biele rúcho, ktorým je spravodlivosť svätých. A tak ukazujú svoju svojvôľu, svoje nepriateľstvo s Bohom a odmietnutie podriadiť sa Synovi. Takíto ľudia môžu o ospravedlnení z viery a spasení z milosti hovoriť, koľko sa im páči, ale vo svojom srdci ostávajú vzbúrencami, ktorí na sebe nemajú svadobné šaty, ale, naopak, sú oblečení do samospravodlivosti, ktorou tak zanietene opovrhujú. Pokiaľ túžime po požehnaní milosti, musíme sa v srdci podriadiť jej vláde, a to vcelku a úplne.”

Podobne pokračuje aj v ďalšom odseku:

„Ježiš Kristus neprišiel preto, aby ste mohli ďalej žiť v hriechu, a pritom uniknúť jeho odplate; neprišiel preto, aby nákaza hriechom prestala byť smrteľná, ale aby odstránil nákazu ako takú. Veľa ľudí sa domnieva, že keď kážeme o spasení, máme na mysli záchranu pred peklom. My však nemáme na mysli (iba) to, ale omnoho viac; kážeme záchranu pred hriechom; hovoríme, že Kristus je schopný zachrániť človeka – a myslíme tým, že je schopný ho zachrániť pred hriechom a učiniť ho svätým, urobiť z neho nového človeka. Nikto nemá právo povedať: Som zachránený, pokiaľ aj naďalej žije v hriechu, ako žil pred obrátením. Ako môžete byť zachránení pred hriechom, keď v ňom stále žijete? Topiaci sa človek nemôže povedať, že je zachránený pred utopením, keď sa potápa stále hlbšie; človek s omrzlinami nemôže povedať, že je zachránený pred chladom, keď stále nehybne leží v mrazivej fujavici.

Nie, počúvajte, ľudia, Kristus vás neprišiel zachrániť vo vašich hriechoch, ale pred vašimi hriechmi; neprišiel zmeniť smrteľné následky ochorenia, ale prišiel preto, aby toto ochorenie aj napriek tomu, že zostane navždy smrteľné, od vás celkom odobral a vás od neho oddelil. Ježiš Kristus teda prišiel, aby nás uzdravil od epidémie hriechu, aby sa nás dotkol a povedal: Chcem, buď čistý.”

Už v roku 1872 sa Spurgeon vo svojej kázni postavil proti prvým formám učenia, ktoré odmietalo panstvo Ježiša Krista:

„Zdá sa, že niektorí ľudia sú ochotní prijať Krista ako Spasiteľa, ale nie ako Pána. Väčšinou by sa nevyjadrili tak jednoducho, ale – pretože skutky hovoria jasnejšie ako slová – ich správanie na to poukazuje. Je smutné, ak niekto hovorí o svojej viere v Krista a pritom nepreukazuje svoju vieru v skutkoch! Niektorí sa dokonca vyjadrujú tak, akoby chápali, čo rozumieme pod zmluvou milosti; ale pritom beda! – v ich životoch nenájdete jediný doklad milosti, ale iba jasné dôkazy rozmáhajúceho sa hriechu (nie milosti). Neviem si predstaviť, že by bolo skutočne možné prijať Krista ako Spasiteľa, a pritom Ho neprijať ako Pána. Jednou z prvých pohnútok vykúpenej duše je totiž padnúť k nohám Spasiteľa a s vďačnosťou volať: Požehnaný Majster, som vykúpený Tvojou drahou krvou a vyznávam, že som Tvoj – iba Tvoj, vcelku Tvoj, naveky Tvoj. Pane, čo chceš, aby som robil? Človek skutočne zachránený milosťou nepotrebuje počuť, že podlieha velebnej povinnosti slúžiť Kristovi; v ňom prebudený nový život mu to sám napovie. Nepovažuje to za bremeno, ale sám rád podriadi svoje telo, dušu aj ducha svojmu Pánovi, ktorý ho vykúpil, a bude to považovať za rozumnú bohoslužbu. Ak mám hovoriť sám sa seba, môžem úprimne povedať, že vo chvíli, keď som poznal Krista ako svojho Spasiteľa, bol som pripravený Mu vyznať:

Teraz som už Tvoj a iba Tvoj,
to s radosťou a plne viem,
chcem teraz skutkami a cestou mojou,
byť Tebe vždy oslavou.

K Tvojmu menu chcem sa priznať,
s Tvojím krížom ďalej sa poberať,
kam Ty pôjdeš, tam chcem ísť
a z Tvojho Slova stále žiť.“

Verím, že podobné vyznanie bolo a ostáva vyznaním všetkých skutočných kresťanov, ktorí našli Pána Ježiša Krista, boli z Jeho milosti ospravedlnení a Ho milujú a nasledujú. Odmietnime falošnú náuku, ktorá dáva do popredia človeka a nie Boha. Ktorá klame, keď hovorí, že si môžeme vybrať, čo chceme prijať (a čo nie). Ktorá tvrdí, že môžeme prijať Krista ako Spasiteľa, a že si pritom môžeme aj naďalej žiť v hriechu tohto sveta ako predtým. To v praxi znamená, že chceme Krista vypočítavo prijať ako Spasiteľa, ale nie ako Pána, čo je v priamom rozpore s posolstvom evanjelia, s jeho logikou a zmyslom, čo veľmi dobre vysvetlili obaja kazatelia. Slová biskupa J.C. Ryle o ospravedlnení a posvätení, a to, že „ktokoľvek má podiel na jednom, má podiel aj na druhom“, sa totiž dajú vyložiť aj tak, že kto nemá podiel na jednom, nemá podiel ani na druhom. Tak ako Kristus zomrel na kríži a vstal z mŕtvych, tak aj my sme s Kristom zomreli hriechu, a žijeme spolu s Ním nový život. Život, v ktorom ospravedlnení Božou milosťou rastieme s pomocou Ducha Svätého v posvätení, k čomu nám pomáhajú aj všetky skúšky, ktoré každodenne zažívame.

 „A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú”. (Žid 5, 9)

Nedajme sa zviesť zvodmi tohto komerčného a bezbožného sveta, ktorý svoj vrchol vidí v bohatstve, mamone a osobnej sláve. A rovnako sa vystríhajme bludov a deformovaného učenia v cirkvi, ktoré je dnes pod veľkým vplyvom sveta a pod vplyvom sebeckých záujmov úzkej skupiny ľudí, ktorá pre svoj časný prospech (resp. falošný pokoj) je ochotná obetovať aj učenie, o očistenie ktorého sa už pred 500 rokmi tak veľmi snažil Martin Luther.

Lebo potom najväčšou ranou nebude to, že cirkev prišla o majetok, ale to, že stratila samotný vieroučný základ, na ktorom bola postavená! Rovnako by nebolo správne sa tváriť, že sme tak vysoko duchovní ľudia, že nás „prízemné majetkové problémy“ nezaujímajú! Lebo nie je možné jedno hovoriť a druhé žiť (prvá Synoda ECAV 2022 a budova na Svoradovej). Lebo ako je zlato skúšané ohňom, tak je na otázkach praktického života skúšaná aj naša viera (1P1, 7). Len slovo Božie posvätené Duchom Svätým, ktoré si každodenne čítame, vykladáme a uplatňujeme vo svojom živote, je totiž zárukou toho, že ideme po správnej ceste. Po ceste nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.

Jaroslav Mervart

Zdroje:

  1. C. Ryle: Holiness (reprint, Durham, Anglicko, Evangelical Press, 1979), str. 29 – 30.
  2. H. Spurgeon: The Metropolitan Tabernacle Pulpit, zv. 11, 17, 47.

Ilustračné foto: pixabay.com