Od osobne prežívanej viery k jej spoločnému zdieľaniu v Duchu Svätom
Druhá nedeľa po Svätej Trojici
„Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“
Mt 18, 20
Prečo niektorí ľudia odmietajú Ježiša a jeho poňatie náboženstva? Dôvodov je niekoľko. Jedni pokladajú Ježišove požiadavky za nesplniteľné, iní za nepríjemné bremeno a ďalší za také, ktoré obmedzuje človeka a zbavuje ho slobody. My však vieme, že keď Ježiš niečo od človeka vyžaduje, robí to nie preto, aby ho obmedzoval, ale aby mu pomáhal. V evanjeliu podľa Matúša Ježiš hovorí: „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ Týmito slovami Pán Ježiš od svojich učeníkov a od všetkých veriacich vyžaduje, aby vyhľadávali a vytvárali duchovné spoločenstvo medzi sebou v Jeho mene.
To, že Ježišova požiadavka je dôležitá pre život veriaceho človeka vidieť aj z toho, že ju podopiera svojim najsilnejším motívom. A Jeho najsilnejším motívom je, keď seba samého stavia do centra svojich požiadaviek, apelov, príkazov. Napríklad keď chcel svojich poslucháčov priviesť k tomu, aby konali skutky pomoci, aby hladným dali jesť, smädným piť, aby pocestných prijali a pohostili, zranených ošetrili, aby väzňov navštívili, tak podoprel túto požiadavku svojim vlastným motívom takto: „Čokoľvek ste dobrého urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40).
Čiže seba samého stavia ako stred, motív a dôvod, aby ľudia robili iným dobre. Alebo keď chcel, aby učeníci a poslucháči boli verní Jeho učeniu, vyhlásil pred nimi: „Kto vás počúva, mňa počúva; a kto vami pohŕda, mnou pohŕda; kto však mnou pohŕda, ten pohŕda Tým, ktorý ma poslal.“ (L 10,16). Tu vidíme, ako Ježiš stavia pred človeka seba ako motív vernosti Jeho evanjeliu a Jeho nebeskému Otcovi. A týmto najsilnejším motívom podopiera Pán Ježiš aj svoju požiadavku v Matúšom evanjeliu keď hovorí: „Kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ Ako keby povedal: zhromažďujte sa aspoň dvaja alebo niekoľkí v mojom mene a ja budem uprostred vás. On sám sa tu teda stavia ako dôvod, ako motív a základ toho, aby ľudia vytvárali spoločenstvá. Táto Ježišova požiadavka patrí k podstate kresťanského náboženstva. Kresťanstvo nemožno chápať iba ako individuálny vzťah k Bohu, ktorý sa uskutočňuje v osobnej modlitbe. Takto pochopené náboženstvo bez spoločenstva Pán Ježiš pokladá za neúplné. Samozrejme, každé náboženstvo, nielen kresťanské, má silný osobný ráz a vždy je prežívané aj individuálne, ale pritom mu nemá chýbať sociálny rozmer. V minulosti tomu vždy tak nebolo.
Spomeňme z dejín cirkvi starovekých pustovníkov, tzv. stylitov, ktorí v 4. a 5.stor. žili v egyptskej a sýrskej púšti. Stylita znamená doslova stĺpovník. Boli to ľudia, ktorí chceli prežívať svoj vrúcny osobný vzťah k Bohu tak, že postavili stĺp a na stĺpe zriadili malú búdku pre seba. Vyzeralo to ako náš holubník. V búdke na stĺpe býval pustovník vo dne v noci a ustavične sa modlil k Bohu. Ľudia ho obdivovali, žasli nad jeho vytrvalosťou a prinášali mu k stĺpu jedlo a vodu. Tie si stĺpovník s vďakou zobral keď sa po stĺpe spustil na zem a potom znovu pokračoval v svojej asketickej zbožnosti. Najznámejší zo stylitov bol Simeon starší, ktorý ako prvý začal žiť na stĺpe v polovici 5.storočia. Ale čoskoro títo pustovníci a mnísi spoznali, že ich náboženstvo nie je úplné. Veď Ježiš vložil do svojho poňatia zbožnosti nielen vzťah k Bohu, ale aj k blížnym. Ako však mohol mních stĺpovník pestovať spoločenstvo s blížnymi, keď žil izolovane vysoko nad nimi. Preto títo mnísi styliti z týchto holubníkov, ale aj z vysokých skalísk, stromov, odľahlej pustatiny a z iných ťažko prístupných miest postupne zostúpili medzi ľudí, aby žili v spoločenstve s nimi skutočný kresťanský život. A tak neskôr sa už neobjavovali žiadni styliti – stĺpovníci ani v cirkvi katolíckej ani vo východných cirkvách. Kresťanstvo pochopilo, že veriaci majú svoj vzťah k Bohu prežívať nielen osobne, ale aj vzájomne zdieľať v spoločenstve s Ježišom uprostred.
Bratsko-sesterské a skutočne humánne spoločenstvo v cirkvi je dnes veľmi dôležité a malo by byť samozrejmosťou. Avšak humánnosť, vzájomná úctivosť, slušnosť, sociálna solidárnosť a pod. je potrebná a naliehavá aj v širšej súčasnej spoločnosti, v rodinách, školách, firmách, pracoviskách, proste v celom spektre rozličných zložiek verejného života, kde je mnoho nevraživosti, zloby, intolerancie a konfliktov. Kiežby v našej spoločnosti i cirkvi bolo vidieť viacej túžby vytvárať dobré priateľské spoločenstvá s Ježišom uprostred. Podľa Lutherových slov o treťom článku Viery všeobecnej kresťanskej, však táto skutočnosť závisí nielen od ľudskej snahy, ale najmä od prijatia a pôsobenia Ducha Svätého, ktorý nás „evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval, ako aj celú cirkev kresťanskú tu na zemi povoláva, zhromažďuje, osvecuje, posväcuje a pri Ježišovi Kristovi v jedinej pravej viere zachováva.“ Amen.
Modlitba
Bože všemohúci, Pane Ježiši, daj nám svoju pokornú myseľ, ktorá si neprivlastňuje nijakú slávu, lebo tá patrí iba Tebe. Vštep nám dom srdca opravdivú pokoru a bázeň pred Tebou. Daj, aby sme vždy spočívali v Tebe a len v Tebe nachádzali pravý pokoj. Nech s našimi blížnymi žijeme v harmonickom spoločenstve s Tebou uprostred. A po dokončení pozemskej púte nech smieme byť s Tebou v Tvojom kráľovstve naveky. Amen.
doc. ThDr. Peter Gažík
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: MART PRODUCTION
