1. slávnosť vianočná
Spýtal sa Ho teda Pilát: Tak predsa si kráľ? Odpovedal Ježiš: Ty hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas.
J 18, 37
Bratia a sestry!
Na Vianoce slávime narodenie Ježiša Krista. Nepáči sa nám však, že ľudia hovoria len o malom Ježiškovi. Iste, bol malý, a i v tom je niečo potešiteľné, že prežíval to isté, čo sme prežili aj my všetci, keď sme boli veľmi malí: obdobie akejsi úplnej bezmocnosti, keď je každý človek odkázaný na starostlivosť svojich rodičov. Aj v tom sa javí Jeho veľká pokora, že sa tak ponížil, že sa stal bezmocným dieťaťom, ktoré mohol hocikto hravo vyprevadiť z tohto sveta, každý Herodesov žoldnier. Nestalo sa tak, pretože tu bol niekto neskonale mocnejší: nebeský Otec, ktorý bdel nad svojím Synom. Prílišné zdôrazňovanie Ježišovho detstva je falošné preto, že dáva ľahko zabudnúť na skutočne poslanie Jeho príchodu na tento svet. Sotva kedy počujeme, keď sa oslavujú narodeniny niekoho veľmi významného, že by sa hovorilo o tom, aký bol maličký, ako plakal v kolíske či ako naťahoval rúčky z perinky. No toto všetko „vyťahujeme“ práve na Vianoce aj vo všetkých zvykoch či v ľudových piesňach.
Rozumnejšie je hovoriť na Vianoce o tom, čo počujeme hovoriť o významných ľuďoch, ktorí oslavujú svoje narodeniny: najdôležitejšie je, čo veľké priniesli, čo urobili pre ľudstvo, čím ho obohatili a akú mu ukázali cestu. Ak by sme sa začali takto pýtať pri narodení, ktoré si dnes pripomíname, dostali by sme rôzne odpovede. V evanjeliách čítame o tom, ako Ho Jeho súčasníci rôzne hodnotili. Na jednom mieste čítame (J 7, 12): „A v zástupe sa mnoho hovorilo o Ňom; jedni hovorili: Je dobrý!; iní zas: Nie je, ale zvádza zástup.“ Inde čítame (Mk 5, 17): „I prosili Ho, aby odišiel z ich končín.“ Iní kričali: „Ukrižuj Ho!“ Jedni pred Ním volali: „Pán môj a Boh môj!“, a druhí sa pohoršovali a hovorili, že je v spojení s diablom.
Toto sú krajnosti postavené proti sebe. No mnoho bolo i je tých, ktorí v Ňom nevideli a nevidia ani diabla, ani Boha, ale úplne bezvýznamného človeka, ktorý nestojí za to, aby sa ním vôbec zaoberali: „Skúmaj a uvidíš, že nieto proroka Galiley“ (J 7, 52), a preto nie je potrebné sa znepokojovať.
My patríme k tým, ktorí vyznávajú o Ježišovi Kristovi, že je naším Pánom, naším Spasiteľom a Bohom. Veríme, že v nikom inom nie je spasenie, „lebo v Ňom prebýva všetka plnosť božskosti telesne“ (Kol 2, 9).
Na Vianoce chceme počuť Toho, ktorého narodeniny slávime, aby nám On sám povedal, prečo sa narodil a prečo prišiel na svet. Poznáme výrok, ktorý nám odpovedá na túto otázku. Bolo to vo vážnej chvíli, keď sa rozhodovalo o vine či nevine, o Jeho živote či smrti. Pán Ježiš stál pred Pilátom, ktorý mal moc dať Ho popraviť a mal moc Ho prepustiť. V takej chvíli by každý človek hovoril veľmi rozvážne. Ježiš Kristus o to viac, veď vieme, že nikdy nehovoril nadarmo a Jeho slová nikdy neboli prázdne. A v takej rozhodujúcej chvíli, keď Pilát chce vyzvedieť podstatu Jeho osobnosti, hovorí Pán Ježiš: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ (J 18, 37)
To znamená, že Ježiš prišiel ľudstvu zjaviť pravdu, odhaliť celú pravdu, postaviť nás tvárou v tvár pravde. Pýtame sa, či ľudia predtým nepoznali pravdu. Iste ju hľadali. Veď aj Pilátova odpoveď: Čo je pravda? nasvedčuje, že mnohí sa pýtali na pravdu, no v jej hľadaní boli neúspešní a zmätení. Poznať pravdu, skutočnú pravdu, poslednú pravdu života nie je také jednoduché, lebo všetko naše poznávanie je obmedzené našimi ľudskými možnosťami. Posledná pravda nie je uväznená v tomto našom svete, ktorý poznávame, ale je mimo tohto sveta, je nad týmto svetom. Poslednú pravdu – konečnú – môže zjaviť len niekto, kto nie je z tohto sveta. A bol to Ježiš Kristus, ktorí Pilátovi povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ (J 18, 36)
A aká je to teda pravda, ktorú zjavil Ježiš svetu? Je to v prvom rade pravda o Bohu. Človek nemôže poznať Boha bez toho, že by sa mu On sám nedal poznať. Týmto smerom viedli ľud i proroci a o tomto vedení čítame v knihe Žalmov. Viedli ľud k pokornému očakávaniu na Hospodina, až kým sa On zo svojej milosti neskloní k človeku a poodhalí clonu, ktorou je pred človekom zahalený. Ako čítame u Izaiáša: „Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa zatriasli vrchy pred Tebou.“ (Iz 64, 1) A toto očakávanie starozákonných veriacich bolo naplnené v Ježišovi Kristovi. On bol Ten, ktorý pretrhol nebesá a zostúpil a prijal na seba naše ľudské telo, v Ňom prežil život naplnený so všetkými jeho ťažkosťami. On nám povedal, kto je Boh a aký je Boh. „Boha nikto nikdy nevidel; jednorodený Syn Boží, ktorý je v lone Otcovom, ten Ho známym učinil.“ (J 1, 18) No o Bohu len nehovoril, ale celým svojím životom dokazoval a zjavoval Boha. „Ja a Otec jedno sme…“ (J 10,30) Keď učeník Filip túžil po tom, aby uvidel nebeského Otca, povedal mu Ježiš: „Taký dlhý čas som s vami a nepoznal si ma, Filip? Kto mňa videl, videl Otca. Akože môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca? Či neveríš, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý je vo mne, koná svoje skutky.“ (J 14, 9 – 10)
A čo nám Pán Ježiš zjavil o svojom nebeskom Otcovi? Ukázal nám, že je to Boh svätý a spravodlivý, ktorý neznesie hriech a nerobí žiadne kompromisy so zlom.
Tí, ktorí cítili vinu hriechu a mali zlé svedomie, sa Ježišovi vyhýbali, pretože tušili, že v Jeho prítomnosti je zlo odhalené. Taký je Boh_ preniká svojím svetlom cez každú temnotu, je znalec ľudských sŕdc i duší a prísny sudca hriechu. Neskryješ sa, nevyhovoríš, neutajíš, neospravedlníš sa pred Ním. Budeš raz stáť pred Jeho súdom a kniha tvojho života bude otvorená. Veci, o ktorých si myslíš, že sú dávno zabudnuté, vyjdú najavo a budú súdené a posúdené. A to zďaleka nie je všetko! Ten istý Boh je tiež milostivý a ľútostivý. Hľadí na srdce a vidí do srdca nielen preto, aby zistil, čo je v ňom temné, ale On v ňom hľadá záblesk pokánia a ľútosti. Posledným cieľom Božieho konania s nami nie je naše odsúdenie, ale spasenie. „Lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť.“ (L 9, 56) Boh miloval svet a miluje, preto poslal svojho Syna, aby svetu pomohol a zachránil ho. „Ktokoľvek verí v Neho, nebude zahanbený.“ (R 10, 11) To je pravda o Bohu.
NoPán Ježiš prišiel aj zjaviť pravdu o človeku. Je tu zápas dvoch pohľadov na človeka: jeden pohľad hovorí o tom, že človek je dobrý, stačí mu len dať možnosť, aby všetko to ušľachtilé výborné rozvinul. Má vlastnosti a schopnosti, dokáže všetko sám od seba a zo seba – bude si sám bohom. A druhý pohľad hovorí, že človek je od základu zlý, nemožno od neho čakať nič dobré. Keby radšej nebol a keby aj ľudské pokolenie vyhynulo, nebolo by to nešťastie, skôr naopak!
Pán Ježiš i tu ukázal človeku celú pravdu. Áno, aj On potvrdzuje, že myslenie ľudského srdca je hriešne (Mt 15, 19), ale nehlása, že by bol človek k ničomu. On vie o veľkej nádeji pre človeka, o ceste, ktorá vedie k jeho záchrane – je to cesta znovuzrodenia. Musíte sa znovu zrodiť, hovorí v nočnom rozhovore Nikodémovi. Ak sa niekto nenarodí z vody a ducha nemôže vojsť do Jeho kráľovstva.
To je pravda, o ktorej prišiel Ježiš vydať svedectvo, pravda o svätom Bohu, a predsa milostivom, pravda o hriešnom človeku, a predsa nie stratenom, ak bude v pokání hľadať Božie odpustenie. Pravda o spasení skrze Neho samého, skrze Ježiša Krista, Baránka Božieho, ktorý sníma hriech sveta a ukazuje cestu k novej nádeji. Vianočné evanjelium nám chce túto pravdu pripomenúť a utvrdiť v nej náš život.
Pán Ježiš k svojmu vyznaniu pred Pilátom pripája: „Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas.“ (J 18, 37b) Každý, komu záleží na pravde, kto pravdu miluje, každý, kto pravdu hľadá celým srdcom.
Počujeme, bratia a sestry, Jeho hlas? Počujeme a prijímame Ho? Počujeme aj tohtoročné Vianoce a radujeme sa z Neho? Pán Boh sám nech nám všetkým dá, aby sme počuli. Amen.
Modlitba
Jasajú nebesá, v dušiach, čo pohne sa: Sláva Bohu! Po oblohu zaplesá.
V biedach žitia srdcia cítia, v kom je nádej naša.
Duch poznáva, že Boh dáva nám dnes Mesiáša!
On, prišlých nevinne, všetkých nás privinie,
rany zhojí, láskou spojí v rodine.
Preto my dnes, Hosťu nebies, jak tí v Betleheme,
s vrelou túžbou jak za dúhou k Tebe putujeme.
Sme Tvoj ľud, s nami buď, nedaj nám zahynúť,
ráč nás k sebe, v svoje nebe, pozdvihnúť. Amen.
Mgr. Katarína Tomčíková
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: unsplash.com
