Mračná nad evanjelickou cirkvou II
Keď niektorí učeníci Pána Ježiša Krista zatúžili byť niečím viac ako ich spolubratia, Ježiš im na príklade malého dieťaťa ukazuje, že takéto mocenské zmýšľanie či nadradenosť medzi veriacimi je mimo Jeho vôle. Zápas o túto podobu cirkvi, kde Kristus je rešpektovanou Hlavou cirkvi všetkými jej veriacimi, je súčasťou života cirkvi v každej dobe.
Lebo kde je Kristus, tam je požehnanie, láska a dobrota medzi zbožnými ľuďmi. Kristovi patrí prvé miesto v cirkvi. Tak by to malo byť. Kde je Kristus, tam sa dobre žije.
Prijímanie zákonov prospešných pre cirkev sa však v našej evanjelickej cirkvi darí len poskromne. Možno je to aj tým, že mocenské túžby prevládajú stále viac nad láskou k bratom a sestrám. Zarážajúce je, keď generálny biskup povie, že prijímanie takýchto zákonov je proti „darebným farárom“. Počul niečo podobné on vo svojom živote od nejakého biskupa?!
Takéto správanie svedčí o strachu a túžbe vládnuť mocou, ktorú od Pána Boha nedostali. Moc od Pána Boha vedie k životu, moc od sveta k zlému a smrti. Vynútená poslušnosť svedčí o neposlušnosti vedenia cirkvi k Bohu a zároveň vedie k popretiu rovnocenného postavenia pred Pánom Bohom.
Milí evanjelici, skúste chodiť na synody. Potom možno pochopíte, že nie Kristus, ale človek má prvé a posledné slovo so svojou neláskou, s upodozrievaním a so zlomyseľnosťou. Úsmevy a ani milučké oslovovanie nepoprie skutočnosť, v ktorej sa predkladajú protievanjelické zákony.
Môžeme ich nazvať aj zákony proti dobrému spolunažívaniu. Veď ak aj cirkev potrebuje zákony kvôli svojmu usporiadaniu, robí tak preto, aby bolo všetko v poriadku. Čo však vtedy, keď sa prijímajú zákony, aby sa „potrestali tí, ktorí slepo neposlúchajú“ mocipánov?
Je potrebné sa veľmi zamyslieť nad tým, komu a čomu synody slúžia. Vidíme cisára nahého a máme kričať „krásne šaty“! Trestanie cirkevníkov, farárov – to je cieľ zákonov pre ECAV?!
Chceme lepšiu cirkev – a máme sa dať zatiahnuť do spoločného hriechu nevedomosti, zlomyseľnosti a schvaľovania nekontrolovaného (v tichosti schváleného) nakladania s duchovným i hmotným majetkom v cirkvi? Potom by sme boli tí správni evanjelici, jednotní, schvaľujúci hriechy pre „falošný pokoj“?
Zvlášť kuvičie hlasy zaznievajú po sociálnych sieťach, kde „zbožné evanjeličky“, nevedomé si pravdy, kričia, aby sa už konečne urobil poriadok s tými, čo „nedajú pokoj.“. Tu je na mieste potrebné povedať, že Pán Ježiš Kristus nikdy neodsúdil nevinného, a rovnako nikdy neospravedlnil vinného.
Boh je spravodlivý, a tak ani Pán Ježiš nemôže povedať na niečo, že je to zlé, len preto, lebo niekto na zemi si tak zaumienil, že mu bude škodiť, ak sa v cirkvi bude žiť v pravde. A on chce pravdu umlčať svojím klamstvom.
Koľkí odišli z rôznych funkcii v cirkvi, lebo sa nechceli zúčastňovať nekresťanského šafárenia s duchovnými či hmotnými darmi! Nechceli si dať ušpiniť svedomie a stratiť Krista, lebo by museli klamať a dvíhať ruku proti svojmu svedomiu.
Nekresťanské správania aj na tohtoročnej synode niektorí synodáli prekukli a neschválili tzv. súdnu reformu. A my môžeme len očakávať, akou okľukou sa tento zákon znova dostane na schválenie, aby si predkladatelia prišli na svoje.
Milí evanjelici, veď o chvíľu by vás trestali za všetko! Na mieste je otázka: Kto v skutočnosti rozbíja evanjelickú cirkev, kto meria dvojakým metrom, kto vnáša nejednotu? Myslíme na jednotu v Kristovi, nie na jednotu v hriechu, lebo takúto jednotu má aj diabol so svojimi služobníkmi. Sú zjednotení v konaní zla voči ľuďom.
Jednota v Kristovi nás spája, ak v Krista veríme. A nie to, či sme podriadení tomu či onomu vedeniu v dejinách cirkvi. U nás evanjelikov to tak ani nemá byť. To len tí, ktorí nepoznajú evanjelické učenie, snívajú o podriadenosti človeku. Kto chce poznať pravdu, spozná ju, to povedal náš Pán a Spasiteľ. Neveríme Mu?
Preto nie je dobré ísť proti spoznanej pravde a popierať ju. Je nebezpečné pre spásu človeka, ak úmyselne zatají pravdu a podporuje lož a zlomyseľnosti. Pánu Bohu veríme, z ostatných veci sa zodpovedáme. A tu zaiste nemyslíme na také konanie, ako sme videli u jedného emeritného biskupa, ktorý povedal, ak chcel niekoho zničiť: my už na neho niečo nájdeme…
Je smutné, ako sa totalitné správanie spred Nežnej revolúcie zahniezdilo aj v našej cirkvi. Na jej veľkú škodu.
Božie zákony sú nám dané preto, aby sme nehrešili. Evanjelium je nám dané preto, aby sme verili v odpustenie hriechov a verili v milosť Božiu, ktorých sa nám dostáva skrze Ježiša Krista.
Na ich základ si máme odvodzovať aj naše vnímanie života a tvoriť také zákony, ktoré budú prinášať jasné smerovanie. Prijímajme zákony, ktoré každý chytrák a špekulant dopredu spozná ako pre podvodníkov neprospešné a v takom prípade si dobre rozmyslí, či bude v cirkvi kradnúť a podvádzať.
Ale nech sa cirkev vyhne tomu, aby sa riadila životom zlého sluhu, keď v Biblii čítame:
„Ale ak by si ten zlý sluha pomyslel: môj pán nepríde ešte a začal by biť spolusluhov, jedol by a pil s opilcami…“ (Mt24, 48 – 50)
Koniec takýchto sluhov Kristových bude hrozný.
Pozrime sa na Božie konanie oproti človeku. Božie úmysly smerujúce k blahu, a nie nešťastiu pre človeka však nie sú úmyslami predstaviteľov cirkvi, zástupcov na synode. Pred pár rokmi tak veľmi bojovali proti údajnej centralizácii moci, a teraz sa zdá, že to robili len preto, aby po nastúpení do funkcií moc centralizovali v ešte väčšej miere až tak, že si „ poslušnosť všetkých“ vynucujú protikresťanskými zákonmi. Všetkých chcú pekne zaškatuľkovať, vysporiadať sa s pravdou po svojom. Nehľadiac na Krista a čistotu cirkvi.
Vzorom sa tak pri tvorení zákonov stáva nie Kristus, ale osobné záujmy inšpirované svetom a jeho mocou. Ba ešte horšie. Lebo svet nehovorí o večnom živote, o novom živote o láske a spravodlivosti. A predsa cirkev zlyháva vo viditeľných grémiách. Mnoho cirkev vie, a predsa tak málo žije poznanými milosťami. Či sa Boh nehnevá, keď sa prijímajú zákony preto, aby bolo možné niekoho, komu na cirkvi záleží, potrestať? A nie preto, aby boli dané spravodlivé pravidlá pre slušný život?
Zlomyseľné myslenie nájomníkov na vinici, ktorí zabili napokon aj vinohradníkovho syna, aby si prisvojili, čo im nepatrilo, predsa nemôže byť normou správania synodálov či vedenia Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku!
Totalitné praktiky, kde podriadenosť Bohu bola hriechom a trestala sa vyčlenením zo spoločenského života, sa zavŕtali do mysle poniektorých tak hlboko, že už nie sú schopní počuť hlas Krista ani dnes. Hriechy voči bratom a sestrám konáme, kajať sa nebudeme, zákonom ich poviažeme a súdmi potrestáme. Toto je vízia pre cirkev?!
„Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým.“ (Mk 9, 35)
Preto sa je na mieste opýtať: Ako a komu slúžia synodáli? Veď mnohokrát ani netušia, o čom sa hlasuje. No toľko vedomosti z vierouky by mohli mať, že ak chcem niekoho obviniť, odsúdiť mal by som hľadať pravdu a nie dvíhať ruku len preto, lebo tak činia ostatní.
Tým, ktorí túžili po moci, Ježiš ukazuje toto:
„Potom vzal dieťa, postavil ho prostred nich, objal ho a povedal im. Kto by prijal jedno z takýchto dietok v mojom mene, mňa prijíma; a kto by mňa prijal, nie mňa prijíma, ale Toho, kto ma poslal.“ (Mk 9, 36 – 37)
Niekomu stačí, že roky chodí na synodu, ale ani netuší, čo všetko sa prijíma a aké to bude mať následky. Možno sa aj vnútorne vyžíva v tom, že on je ten vyvolený, kto si na Synode ako najvyššom grémiu ECAV môže dať kávičku, obed a mať dobrý pocit, že patrí medzi high society.
„Kto by prijal jedno z takýchto deti v mojom mene…“ – hovorí Kristus. Preukázaná láska je viac ako dvíhanie rúk, keď neviem prečo ani načo.
Tak ako, synodáli, nie je potrebné ospravedlniť sa za lži a protikresťanské uznesenia?
Pre vás veriaci, pokrstení, konfirmovaní a sobášení v ECAV nie sú kresťanmi, evanjelikmi?
Vám je vzorom ten zlý sluha, ktorý bije iných, lebo sa domnieva, že Pán ešte nepríde?
Po sviatku reformácie by bolo vhodné zamyslieť sa nad mnohými vecami. Aj nad tým, či ako synodáli chcete napĺňať Božiu vôľu.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: pixabay.com
