4. nedeľa po Zjavení
Slovo žalmistu:
„Nech moje ústa rozprávajú o Tvojej spravodlivosti a celý deň o Tvojich spásnych skutkoch, lebo ich neviem spočítať. Pristúpim s chválou mocných skutkov Hospodina, Pána, pripomínať budem len Tvoju spravodlivosť. Bože, učil si ma od mojej mladosti a dosiaľ hlásam Tvoje divné skutky. Ani do staroby a šedín neopúšťaj ma, Bože, kým nezvestujem Tvoje rameno všetkým budúcim pokoleniam. Tvoja moc a Tvoja spravodlivosť siaha do výšin, Bože, ktorý si veľké veci vykonal; kto Ti je podobný, Bože? Ty si mi dal skúsiť mnohé súženia a biedy, ale ma znova obživíš…“ (Ž 71, 15 – 20b)
„Preto Ti pripomínam, aby si roznecoval v sebe dar Boží, ktorého sa ti dostalo, keď som kládol ruky na teba. Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale ducha moci, lásky a sebaovládania. Nehanbi sa teda za svedectvo o našom Pánov, ani za mňa, Jeho väzňa, ale spolu so mnou v moci Božej znášaj protivenstvá za evanjelium. On nás zachránil a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám bola daná pred večnými vekmi v Kristovi Ježišovi, a teraz stala sa známou v zjavení nášho Spasiteľa Krista Ježiša, ktorý zahladil smrť a evanjeliom vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť. Preň som bol ustanovený ja ako kazateľ, apoštol a učiteľ. Preto aj toto trpím, ale sa nehanbím, lebo viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa. Príkladu zdravých rečí, ktoré si počul odo mňa, drž sa vo viere a láske, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Svoje dobré poverenie chráň si skrze Ducha Svätého, ktorý prebýva v nás.“
(2Tim 1, 6 – 14)
Nie je to tak dávno, čo sme si pripomínali, že sme obdarovaní tým najväčším darom. Platí to aj dnes, lebo najväčším darcom s najväčším darom je svätý Boh. Apoštol toto pripomínal svojmu mladému spolupracovníkovi, lebo vedel, že od obdarovania Bohom sa všetko v živote človeka začína, a chvála Bohu, nikdy to požehnanie nemusí skončiť. Pripomenutie si takej reality má byť povzbudením pre každého obdarovaného. Aj my máme vedieť a vždy nanovo si pripomínať tú vzácnosť obdarovania, ktorá vošla do nášho každodenného života.
Nemôžeme ticho stáť a nemať čo povedať, lebo naše vnútro prekypuje radosťou z prijatého evanjelia. Evanjelium je pre nás dokázanou mocou Božou na spasenie. V Duchu Svätom aj my máme to požehnanie, keď prijímame moc, lásku, sebaovládanie od Boha. Myslíme nielen na seba, ale aj na tých, ktorí nám vieru odovzdali, modlíme sa za nich, podporujeme ich. Veď bez apoštola by nebolo ďalšieho učeníka, a teraz je rad na mne, aby som sa prejavil so svojím obdarovaním.
Apoštol vtedy znášal protivenstvá, bol vo väzení a Timoteos mal tieto protivenstvá znášať podobne vo svojom každodennom živote. Išlo o protivenstvá, ktoré vo svete povstávajú proti zvestovaniu evanjelia. Nielenže sa treba postaviť proti vlastnej hriešnosti, ale je potrebné zápasiť aj o to, aby zvestovanie evanjelia zasahovalo aj svet. Lebo namiesto neho nie je žiadne iné evanjelium, žiadne náhradné, žiadna iná potešujúca správa s mocou od Boha. On jediný evanjeliom vyvádza na svetlo život a neporušiteľnosť.
Neznáme je prinášané v slovách evanjelia a mieri do večnosti. Keďže Boh je naším Záchrancom a povolal nás svätým povolaním podľa svojej milosti, nemáme dôvod pred Ním utekať alebo Naň zabúdať. On dobre vie, koho povolal, a práve preto, že to vie dokonale, nezostáva nám nič rozumnejšie, než sa nehanbiť priznať, že potrebujem zachovať, čo mi bolo zverené. Potrebujeme moc Pánovu pri nás. Veď ako kráčať cestou viery bez toho, aby ma On sám viedol? Sám si nepridám múdrosť ani silu.
Sám som len so svojimi pocitmi a túžbami, ktoré sú veľmi premenlivé, a je nerozumné stavať na nich svoju budúcnosť. Timoteos však mal vzor v osobe apoštola, ktorý svoje obdarovanie Bohom roznecoval poslušnosťou a dôverou v moc Pána Ježiša. Duch Svätý bol v ňom skutočne pôsobiaci a viedol ho. Vedenie Duchom sa odlišuje od vášne žiadosti po hriechu. Apoštol sa nestal zúfalcom, keď sa mu v zverenej službe nedarilo tak, ako by chcel. Nezanevrel na spolupracovníkov, mal jasný cieľ zachovať, čo mu bolo zverené. Nemusí sa hanbiť za hriechy, v ktorých by žil, ale trpí a znáša bolesť v srdci za tých, ktorí jeho svedectvu neveria či pohŕdajú ním. Apoštol nemá iného Vykupiteľa okrem Pána Ježiša Krista. Vie, že má všetku moc na nebi i na zemi, ale k viere, láske a poslušnosti nikoho nenúti.
Pán Ježiš je Osloboditeľ. Vydobyl slobodu pre otroka. Zaplatil najvyššiu cenu, aby mohol darovať najväčší dar. Apoštol to dobre vnímal a tešil sa z toho. Napriek tomu, že iní to tak väčšinou nepociťovali a nechápali, prosil Boha o vernosť zachovať svedectvo o Božej milosti, ktorá sa pre hriešneho človeka stáva záchranou. Jedinou správnou možnosťou, ako sa zachovať po dokonaní nášho spasenia Pánom Ježišom Kristom, je vďačné prijatie daru. Apoštol to urobil a stal sa Božím nástrojom pri spasení ďalších ľudí. Timoteos sa od neho môže učiť, ako roznecovať v sebe dar Boží, ako znášať protivenstvá pre evanjelium, ako sa nehanbiť, ale žiť vo viere a zachovať, čo mi bolo zverené. Vzor v apoštolovi máme aj my. Jeho svedectvo je záväzným pre každé ucho obdarovaného.
Máme príklad zdravých rečí, ktoré poslucháčovi prinesú to, čo potrebuje počuť. Žiaľ, nie je to nič smiešne ani zábavné, ale majú potenciál zmeniť rozpoloženie a stav človeka. Slovo sa dotkne srdca, mysle a zmení veci vo vnútri. Je len otázkou času, kedy sa to prejaví aj navonok. Teda tam, kde sa dostane a prijme Boží dar, vznieti sa viera a láska od Pána Ježiša. Mať vieru, lásku. Je to krásne, požehnané. Je to na slávu svätého Boha.
Bolo by smutné až tragické, keby sme o viere a láske len hovorili. Dobre vieme, že z rečí sa nenajeme, ale keď si uvedomíme, že za slovami viery stojí živý Boh, ktorý poslal svojho Syna na zmenu prázdnych ľudských slov a nenávistných činov, potom slová o viere a láske platia a majú veľký význam pre životy ľudí.
Na slová živej viery a skutky úprimnej lásky sa nedá nereagovať. Prirodzene, nadprirodzene sa tešíme, lebo pravda, viera a láska nás priťahuje nasledovať ju. Keď máme vieru, lásku, je nám dobre a aj sa cítime dobre, lebo sme zahrnutí, začlenení, napojení a zmocnení do Božieho diela na zemi.
Máme to? Je to najväčšie obdarovanie prijaté od Pána Ježiša. V čase, keď mnohým ľuďom na zemi tak mnoho potrebných a dobrých vecí chýba, sa my môžeme z viery a lásky prejaviť. Je to najviac, čo človek na zemi môže mať a odovzdať. Mať vieru, lásku a žiť v nej. To nie je ani na zabudnutie ani na pohrdnutie či zahodenie. Je to prejav Božej lásky, že sa mám čoho držať, mám čo zachovávať a každý deň roznecovať v sebe Boží dar. Máme teda dobré poverenie aj pre seba, aj pre svet.
Niekto sa môže opýtať, koľko ho to bude stáť, aké budú náklady a či to zvládneme. Pán Ježiš investoval pre moju budúcnosť celú svoju osobu. Moje spasenie je dokonané. Stačí mi to? Ak som prijal vieru a lásku v Pánovi Ježišovi, chcem ju dopriať aj iným.
Modlitba:
Pane Ježiši Kriste, Tvoje slovo nám pripomína naše obdarovanie. Potrebujeme si byť toho vedomí vo všetkých okolnostiach našich životov. Dnes je opäť čas svoje dobré poverenie napĺňať v moci Tvojho Ducha Svätého. Máme dopriate Tvoje slovo, aby sme mali zdravú reč, myslenie i skutky. Vieme, že sme toho nehodní, ale očakávame na zmocnenie Tvojou milosťou, aby sme neboli a nezostali sami. Prosíme, zmiluj sa nad nami, daj nám zachovať, čo nám bolo zverené. Viera a láska nech je to, čo poznávajú na našich životoch aj bratia a sestry, aj svet, v ktorom žijeme. Pane Ježiši, vypočuj nás, keď Ťa tak prosíme v Tvojom mene, na oslávenie Tvojho mena na zemi, na prospech nás i ďalších, ktorých požehnáš svojou milosťou. Amen.
Mgr. Marek Tomcik
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy