4. nedeľa po zjavení
„O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo ako svetlo. A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s Ním. Peter prehovoril k Ježišovi: Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobí tu tri stánky: jeden Tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi. Keď on ešte hovoril, ajhľa, jasný oblak ich zastrel a z oblaku ozval sa hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. Keď to učeníci počuli, padli na tvár a náramne sa báli. Ježiš pristúpiac k nim, dotkol sa ich a riekol: Vstaňte a nebojte sa! A keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, len samého Ježiša.“
Mt 17, 1 – 8
Včera sme doma rozobrali vianočný stromček. Nechcel som ho rozobrať, aj keď bol už najvyšší čas. Doma sme mali taký zvyk, že po Zjavení sa Krista Pána, alebo inak po Troch kráľoch, sa už stromček zvyčajne rozobral. No toho roku som ho rozobrať nechcel, a to nie len preto, lebo bol naozaj pekný a bolo mi ho ľúto, ale akosi ma ten stromček utešoval. Pohľad na stromček mi totiž sprítomňoval blízkosť krásnych udalostí Vianoc, času, keď Pán Boh prehovoril do tohto sveta. To, že žijeme zvláštnu dobu, to som nedávno spomínal. Všetko, čo sa deje okolo nás, už trvá dosť dlho, sme už možno aj nervózni z toho. Znova testovanie, čakanie na vakcínu, chceli by sme už konečne navštíviť svoje rodiny, blízkych, chorých, opustených a trpiacich – objať ich a znova prežiť radosť z ich blízkosti. Už dávno to bolo, keď sme to zažili a nevieme ešte koľko to bude trvať, kým sa k sebe znova dostaneme. Žiť v tomto období čakania je zložité. Uznáte asi všetci, že už by bolo fajn, keby sa to zmenilo. Potrebujeme pevný bod, na ktorom sa dá stavať. Preto mi bolo zaťažko rozobrať stromček, lebo v tejto ťažkej dobe mi sprítomňoval niečo pekné, ukazoval na pevný bod. Nechápte ma zle, stromček určite nie je ten pevný bod, ale niečo viditeľné, hmatateľné, dokonca aj čuchom vnímateľné, čo mi ten pevný bod: radosť, pokoj a nádej sprítomňoval. Keď som ten stromček rozobral, pýtal som sa, čo mi teraz ten pevný bod bude pripomínať? Čo upriami môj zrak i srdce na bod, pevný bod, ktorý prinesie istotu a upokojenie do srdca?
Herman Boone v roku 1971 prijal nové zamestnanie ako stredoškolský učiteľ a zároveň tréner školského amerického futbalového tímu Titánov. Nebola to jeho prvá škola, ani prvý futbalový tím, predsa však bola jeho úloha na tejto novej škole nesmierne zložitá. Bol pod tlakom, ktorý sa dal veľmi ťažko ustáť. Lebo v novovytvorenom školskom futbalovom tíme dostal neľahkú úlohu. Nesmel totiž prehrať. Ak by prehral čo i len jeden zápas, tak by ako tréner skončil a prišiel by o prácu. Mal k dispozícii dobrých hráčov. Medzi nich patrili Július Cambel a Gery Bertier. Boli to špičkoví hráči, ktorí dokázali víťaziť a tréner s ich schopnosťami rátal. Malo to však jeden háčik. Stredná škola, na ktorú chodili sa nachádzala v Západnej Virgínii a práve v tom roku 1970 v snahe zrovnoprávniť bielu a čiernu rasu, boli deti bielych a čiernych rodičov spojené práve na tejto škole TC Willimsa. Július a Gery, ako najlepší hráči, si len ťažko hľadali cestu k sebe. Július bol totiž černoch a Gery bol beloch. Na to, aby tréner mohol dosahovať víťazstvá v takomto rasovo zmiešanom tíme, potrebovali hráči mať pevný bod. Museli poslúchať trénera, museli urobiť všetko presne tak, ako im to on povedal. Bolo to zložité, lebo samotný tréner bol černoch a bieli chlapci ho počúvať nechceli. Ale ak chceli hrať v tíme a ak chceli vyhrávať, museli ho poslúchať. Herman Boone s týmto stredoškolským tímom v prvej sezóne na strednej škole TC Wiliamsa dosiahol 31 víťazstiev a neprehral ani raz. Zároveň s týmto prvým, rasovo zmiešaným tímom, ako jediným v štáte Virgínia, dosiahol celoštátne finále, kde napokon tiež zvíťazil. Tento príbeh bol aj sfilmovaný. V roku 2000 vyšiel z dielne Walta Disneyho film pod názvom: Spomienka na Titánov. Tento film opisuje skutočnú udalosť, ktorá sa zapísala do dejín štátu Virgínia.
Je potrebné mať pevný bod. V dobrom čase, ale aj v zložitej situácii. Drahí bratia a sestry, v týchto zložitých časoch, ktoré prežívame. je potrebné mať pevný bod, na ktorom sa dá stavať, na ktorom možno budovať a ktorý nás privedie k víťazstvám. Bod, o ktorý sa dá oprieť aj v časoch krízy. Bod, ktorý nikdy nestráca svoju silu ani hodnotu. Dnes vidíme, čo sa deje okolo nás, vidíme čo sa deje s týmto svetom. Stráca pôdu pod nohami. Prečo sa to deje?
Po tom čo som doma rozobral vianočný stromček, prečítal som si príbeh premenenia Pána Ježiša z Matúšovho evanjelia. Príbeh, ktorý opisuje skúsenosť učeníkov na vysokom vrchu, kam ich zobral Pán Ježiš. Tu zažili udalosť, ktorá ich najprv naplnila strachom. Lebo tu na tomto mieste sa Ježišova tvár premenila, žiarila. O podobnom premenení, čítame v 2. knihe Mojžišovej, keď Mojžiš vyšiel na vrch Sinaj a stretol sa s Pánom Bohom. Aj jeho tvár žiarila. No na tomto vrchu premenenia sa zrazu zjavili aj Mojžiš aj Eliáš. A títo traja učeníci sa stali svedkami neuveriteľnej udalosti. Mojžiš i Eliáš boli vysoko vážení predstavitelia Izraelského národa. Mojžiš ako symbol Božieho zákona a Eliáš ako predstaviteľ celého radu prorokov, tak veľmi vážených v Izraeli. A s týmito osobnosťami sa Ježiš na tom vrchu zhováral. Ako prijať takúto skúsenosť? Pritom všetkom zaznieva ešte Boží hlas. Niet sa čo čudovať, že učeníci pritom padajú na tvár a náramne sa boja. Je dobré, že udalosť premenenia Pána Ježiša, bola zachovaná, a že ju evanjelista Matúš zapísal. Je to totiž udalosť, ktorú si v poslednú nedeľu po Zjavení v cirkvi pripomíname. To najdôležitejšie z tejto zvláštnej a hrôzu prinášajúcej situácie je to čo zaznieva z neba: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte.
Pýtame sa preto samých seba: nie je stav súčasnej spoločnosti, stav mojej rodiny i stav nášho vnútra dôsledkom toho, že sme tento hlas z neba prestali počúvať? Nie je súčasná doba chaosu dôsledkom toho, že sme stratili tento pevný bod spred svojej tváre? Že sme prestali poslúchať Pána Ježiša? Dnes nám jasne zaznieva z neba: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. Po tejto udalosti prichádza Pán Ježiš za tými troma, strachom ubitými učeníkmi, a prvé čo urobí je, že sa ich dotkne a povie: vstaňte, nebojte sa. Dnes toto isté zaznieva nám. Vstaňte, nebojte sa!
Milý brat, milá sestra! V tomto ťažkom čase je len jedno východisko. Iba jeden bod, na ktorom možno stavať a ktorý nás privedie k víťazstvám. Ak si Ho medzičasom niekde stratil, alebo si poslúchal niekoho iného: nevadí! On, Pán Ježiš dnes prichádza k tebe a rovnako tak, ako učeníkov, aj teba sa chce dotknúť a uistiť ťa: vstaň, neboj sa. Mať pevný bod je dobré a tým pevným bodom, s ktorým možno ustáť všetky časy je: poslúchnuť Boží hlas a žiť podľa toho, ako nás to učí Pán Ježiš. Počuj preto milý brat, milá sestra Boží hlas z neba: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. Lebo toto je ten pevný bod, ktorý ťa privedie k pokoju a radosti. Toto je ten pevný bod, na ktorom možno stavať budúcnosť, pevný bod, ktorý ťa privedie k víťazstvám. Preto sa neboj a vstaň. Aj ty môžeš patriť medzi víťazov, aj ty môžeš mať pevný bod a pevný základ, ktorý za každých okolností obstojí. Len jedno je potrebné: poslúchať Pána Ježiša. Ak chceš konečne víťaziť, musíš poslúchať Jeho, Pána Ježiša Krista. Amen
Modlitba:
Drahý Bože, ďakujeme, že nás v tomto neľahkom čase upozorňuješ na to, čo nám dáva istotu, čo nám ukazuje na pevný bod. Vedieš nás k poslušnosti Pánovi Ježišovi. Áno priznávame, že sme zblúdili, že sme neposlúchali. Ten stav, v ktorom sme, je aj dôsledkom našej neposlušnosti. Odpusť nám. Pristúp k nám a zdvihni nás. Uisti nás, že sa nemusíme viac obávať. Daj nám silu a istotu, že stojíš pri nás. My chceme mať dobrý a pevný základ, chceme už len teba poslúchať. Dávaj nám silu svojho Ducha, aby sme kráčali cestou poslušnosti Tebe, lebo to je cesta víťazstva. Amen
Mgr. Miroslav Maťo
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
