1. slávnosť veľkonočná
„Keď o tomto hovorili, postavil sa On sám medzi nimi a riekol im: Pokoj vám! Poľakaní a zdesení sa domnievali, že vidia ducha. I povedal im: Čo ste prestrašení a prečo sa vám rodia v srdci pochybnosti? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja. Dotknite sa ma a presvedčte sa, že duch nemá kosti a mäso, ako vidíte, že ja mám. Keď to hovoril, ukázal im ruky a nohy. A keď od radosti ešte neverili a divili sa, povedal im: Či máte tu niečo zjesť? Podali Mu kúsok pečenej ryby a plást medu. Vzal teda a jedol pred nimi, hovoriac im: Toto sú moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som bol ešte s vami, že sa všetko musí splniť, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch a v žalmoch. Vtedy im otvoril rozum, aby pochopili Písma. Riekol im: Tak je napísané, že Kristus musel trpieť a na tretí deň vstať z mŕtvych a že sa musí kázať v Jeho mene pokánie na odpustenie hriechov všetkým národom, počnúc od Jeruzalema. Vy ste svedkovia toho. A hľa, posielam na vás zasľúbenie Otcovo. Vy však zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti.“ L 24, 36 – 48
Milí bratia a milé sestry, je to silná veľkonočná káva. Nerobí nám problém stráviť odvalený kameň či vziať na vedomie prázdny hrob. Ale dotýkanie sa Ježišovho z hrobu vstavšieho tela a demonštratívne jedenie pečenej ryby, to je príliš. Navyše je toto podanie Vzkrieseného v zásadnom rozpore s tým, ako nám Ho predstavuje evanjelista Ján. V jeho podaní vzkriesený Ježiš naopak zakazuje Márii, aby sa Ho dotýkala. Oná odlišná veľkonočná interpretácia je daná tým, že každý z tých dvoch evanjelistov chce zdôrazniť inú stránku vzkriesenia.
Zatiaľ čo Ján ukazuje na inakosť Vzkrieseného, Lukáš si predsavzal dosvedčiť reálnosť Jeho bytia. Hlavným argumentom pre ňu je – rovnako ako u všetkých ostatných evanjelistov – udalosť Ježišovho opätovného stretnutia s učeníkmi. Lukáš si však myslí, že musí toto stretnutie podať čo najmasívnejšie. Len tak o ňom podľa neho nebude môcť nikto pochybovať. Každý nech vie, že si Ježiš dával pečenú rybu! To je predsa vrcholný dôkaz, že učeníkov neomámil nejaký prelud, ale že uprostred ich kruhu stojí ich ukrižovaný Pán. Hlavné Lukášovo veľkonočné posolstvo sa dá vyjadriť dvoma slovami: realita a identita. Skutočne sa to stalo a bol to skutočne Ježiš a nikto iný. Tieto témy vyvolávajú naše najväčšie veľkonočné pochybnosti a najzávažnejšie otázky.
Podnetného je toho v onom texte však omnoho viac. K stretnutiu so Vzkrieseným nedochádza z iniciatívy učeníkov. Je to Ježiš, ktorý za učeníkmi prichádza, a z depresie, do ktorej ich po Jeho ukrižovaní vrhol pocit márnosti, ich vracia späť do života. Túto následnosť držia všetci evanjelisti: rozohráva sa jednoducho vždy z Božej strany! Ak má dôjsť k rozhovoru, musí však človek na túto Božiu rozohrávku reagovať. Neuhnúť pred ňou, vziať ju vážne. Dotknúť sa a presvedčiť sa. A keď sa uistím, že nejde o nejaký prelud, tak túto skutočnosť pevne uchopiť.
Lukáš je dobrý teológ. Uvedomuje si, že sa zvesť o vzkriesení nedá prijať, akoby sa nechumelilo. Táto udalosť sa vymyká všetkému, čo poznáme a čo je bežné. Tak to vo svete nechodí. Ale Ježišovo kráľovstvo predsa nie je z tohto sveta! Vo Veľký piatok sa to javilo ako jeho mínus. Veľkonočná nedeľa však ukázala, aká je v tej zvláštnej povahe Ježišovho kraľovania sila.
Otázky, ktoré vyvoláva Ježišov prázdny hrob, sa určite najprv týkajú reálnosti vzkriesenia ako takého. Potom však i toho, ako si Ježišovu novú existenciu predstaviť. Neskoršie novozmluvné spisy tiahnu k tzv. doketizmu, to znamená k predstave, že Ježišovo telo bolo iba zdanlivé. Nie až po vzkriesení, ale hneď od Jeho narodenia v Betleheme. To by sa však Boží Syn nikdy nemohol stať človekom a Slovo by sa nikdy nestalo telom. Všetko by bolo „len ako“: Láska len ako, pravda len ako, milosrdenstvo len ako. Niekedy to tak v cirkvi vyzerá.
Ale to nie je chybou preto, že by Ježišovo vzkriesenie bolo nedokonalé. To je dôsledok našej doketistickej úchylky! Lukášova masívna predstava Vzkrieseného chce byť proti nej hrádzou: Zmŕtvychvstalý je totožný s Ukrižovaným! Jeho nebeská sláva vyrastá z Jeho pozemského poníženia. Jeho kríž nebol iba zdanlivý, Jeho smrť nebola len ako. Preto môže byť – a je – i Jeho vzkriesenie skutočné, reálne. Telo Jeho poníženia pritom vidia všetci. Telo Jeho slávy vidia iba tí, ktorým Ježišovo božstvo prebleskovalo už v prejavoch Jeho človečenstva. To je bezpochyby prípad Ježišových učeníkov. I keď svojmu Majstrovi mnohokrát nerozumeli, napriek tomu tušili, že tento syn Jozefa a Márie je Mesiáš. Petrovými ústami to pri Cezarei Filipovej i vyznali.
Dnešná doba s obľubou delí ľudí do kategórií veriaci – neveriaci. Ak opomenieme, že obvykle nerozlišuje, komu človek verí, nepýta sa ani na to, ako sa táto jeho viera prejavuje. Zostávajú po nej stopy alebo môžu kostolné zástupy chodiť sem-tam a nikto nič nevidí, nič nepočuje ani nič necíti? Vzkriesený Ježiš však po sebe v živote zanechával stopy.
Veľkonočná nedeľa nás nevedie k tomu, aby sme proste začali veriť na zázraky. To by bolo príliš lacné. Udalosť, ku ktorej nás odkazuje, svedčí o tom, že je nad svetom vyššia autorita než ľudská. Táto autorita, ktorú Ježiš nazýva svojím Otcom, nás nabáda, aby sme sa v živote nedávali určovať tým predposledným, ale tým posledným: Zákon Mojžišov, Proroci, Žalmy – v nich je kľúč k životu! Pre nich otvára vzkriesený Ježiš svojim učeníkom myseľ. I keď sa za život v zhode s nimi stále draho platí, je to počínanie, ktoré má pred sebou budúcnosť.
Toto rozpoznanie má pre kresťanov v každej dobe zásadný význam: cesta do slávy nie je relaxačnou prechádzkou. Ježiš svojim učeníkom hovorí: Keď budete s otvorenou mysľou čítať Písmo, pochopíte, že cesta do slávy vedie utrpením. Akýkoľvek iný spôsob, ako do nej vstúpiť, je falošný. Sláva bez sebazaprenia, bez potu a bez krvi je vždy podvod. Doktoráty bez vedomostí, politické posty bez čestnosti, náboženské prejavy bez viery nielenže sú postavené na hlavu, ale sú vyslovene odpudivé.
Pre toto rozpoznanie otvára Ježiš svojim učeníkom myseľ! Čo je lacné, to je falošné. Keď Ježiš na počiatku cesty do Jeruzalema povie Petrovi, že tu bude trpieť, Peter Ho od toho odrádza. Ale cesta ku vzkrieseniu nemôže viesť inokade, len údolím tieňov smrti. A neplatí to iba o Ježišovi. Platí to o všetkých, ktorí chcú dôjsť tam, kam On. Keď apoštol Pavel prechádza pri svojich misijných cestách Malou Áziou, hovoril tamojším kresťanom: „Musíme prejsť mnohým utrpením, než vojdeme do Božieho kráľovstva.“ To utrpenie je dôsledkom vnútornej i vonkajšej poctivosti ich – a teda i nášho – počínania.
Misia, ku ktorej Vzkriesený svojich učeníkov nabáda, spočíva v odkazovaní k tomuto životnému štýlu. Zvestovať Krista znamená privádzať k životu, ktorý je založený na pravde a dokonáva sa v láske. Naša súčasná misijná sterilita nie je spôsobená tým, že by sme pre misiu boli málo vyškolení. Problémom je naša nevierohodnosť v pravde a láske. To však znamená, že nám nepomôžu žiadne školenia a kurzy, ale len také zatrasenie, akému boli kedysi v Jeruzaleme vystavení Ježišovi učeníci. Keď po ňom prišli k sebe, začali vidieť život a svet z celkom iného zorného uhla než predtým. Nie prízemne, z pozície svojho osobného prospechu, ale z nadhľadu. Ježišovo vzkriesenie je dôkazom toho, že tento nadhľad znamená komplexnejší pohľad na život než snahu ho za každú cenu uchovať.
Kto sa pripája k veľkonočnému volaniu „Kristus bol vzkriesený“, ten nevypovedá o nejakej udalosti, ktorá sa kedysi odohrala mimo neho. Tým volaním podáva jasné svedectvo o svojom osobnom životnom smerovaní. Vyznáva: Pokúšam sa ísť tade, kade šiel môj Pán. A viem, že On bude na tejto ceste so mnou. Amen.
Modlitba
Pane Ježiši Kriste, stojíš uprostred nás, uprostred svojej cirkvi. I po stáročiach sme tým vyvedení z miery podobne ako Tvoji učeníci. Chceme si Ťa prefarbiť naružovo, ale nedarí sa nám to. Tvoje telo na sebe nesie rany po klincoch. Ďakujeme Ti, že nám otváraš myseľ pre pochopenie života. Pane Ježiši Kriste, Ty si Synom Izraela. Spása, ktorá vyviera z Tvojho kríža, sa však týka všetkých, židov i pohanov. Nikto z nej nie je vylúčený. Každý, kto natiahne ruku, ju môže uchopiť a vtiahnuť do svojho života. Prosíme, otváraj myseľ tých, ktorí nevedia, čí sú; ktorí by chceli byť pri Tebe blízko, ale majú dojem, že všetko, čo sa o Tebe dozvedajú, je len mámenie. Daj im aj nám pocítiť, že Tvoje vzkriesenie je reálne, že nejde o prázdne slová, ale o oznámenie založené na pevnom základe Tvojej lásky, ktorá sa dokonala v obeti. Vedomie, že si nezostal v hrobe, je nám motiváciou k nádejnému, a preto čistému a tvorivému životu. Prosíme, nech nikdy nestratíme vieru v to, že si vstal z mŕtvych. Amen.
Mgr. Jozef Vereščak
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy