„Jeden podvádza druhého a nehovoria pravdu, naučili sa jazykom hovoriť lož, konajú prevrátene, nevládzu sa obrátiť.  Útlak na útlak, podvod na podvod, nechcú ma poznať − znie výrok Hospodinov.“
(Jer 9, 4 − 5)

V túžbe po zmene zabúdajú nielen jednotlivci, ale aj celé spoločenstvá a národy na obozretnosť. Koľkokrát sa na takéto zabúdanie doplatilo! Nevidieť, nepočuť to nie je dobrý radca na ceste za lepším svetom. Ježiš Kristus videl a počul. V modlitbách nachádzal silu do ďalšieho dňa. A Jeho dni neboli dňami, v ktorých by stratil obozretnosť a nemyslel na to, že diabol obchádza ako revúci lev hľadajúc, koho by zožral. Kto je neobozretný pri hľadaní lepšej cesty pre život, často býva nakoniec sklamaný, lebo všetky tie ideály, túžby sa rozplynuli, lebo dobrý cieľ sa nedá dosahovať nešľachetnými prostriedkami.

Ako sa správa cirkev? Ako jej predstavitelia? Ako my v rodinách, zboroch, výboroch, presbyterstvách, synode? Všetko zatajovať, porušovať Božie i ľudské práva,byť hluchí, slepí! Božie slovo hovorí, že obaja spadnú do jamy, ak sa človek dá viesť slepým.

Máme dobré úmysly, túžime po lepšom živote aj tu, na zemi? Koho nasledujeme v tejto túžbe po zmene? Ak hovoríme v prostredí cirkvi o neprestávajúcej reformácii obnove cirkvi, potom je dobré, ak dobré úmysly presadzuje niekto, kto má jasno v tom, že Kristus je Hlavou cirkvi. To znamená, že plány po lepšom sú presadzované v súlade s Božou vôľou. A tu prichádzame ku kameňu úrazu, prečo sa cirkev potáca, akoby nemala pevnú kotvu svoje existencie. Akoby mala dom postavený nie na skale, ale na piesku.

Ak je Kristus Hlavou cirkvi, potom všetky ľudské rozhodnutia v cirkvi musia byť v súlade s Jeho vôľou, aj keby sa nám to nepáčilo, aj keby cirkev v očiach sveta bola odsudzovaná, aj keby tá naša snaha o lepšie mala byť dosiahnutá nie tak rýchlo. Rýchla cesta k lepšiemu v sebe skrýva veľké riziko, že kvôli ľudskej sláve jednotlivec či spoločenstvo urobí niečo, čo sa Bohu nepáči a je v úplnom rozpore s Jeho slovom, no napriek tomu je v tej danej chvíli pre nás podstatnejšie prísť k nejakému výsledku i napriek tomu, že pri normálnom pohľade na dané veci aj málo zdatný človek by objavil nesúlad slov a činov v rámci cirkvi.

„Nepýtaj sa, ako som to dosiahol, dôležitý je výsledok.“
„Čo ťa do toho ako, užívaj si to, čo máš.“
„Pána Boha do účtovníctva nič, to je naša vec.“
„Nehovor o tom, lepšie je, keď ľudia o tom nevedia.“
„Nebudeme narúšať jednotu cirkvi riešením…“

Pri takýchto „výrokoch“ sa musíme pýtať, hoci z povedaného je zrejmé, že toto nie je správny postup života vo viere v Boha: Takto má žiť spoločenstvo cirkvi?

V klamstve zabúdame na Pána Boha. Domnievame sa, že prenechal vládu nad cirkvou „funkcionárom“.

Božie slovo o tom neprináša žiadnu zmienku. Kristus sa nevzdal svojej cirkvi ani svojho postavenia ako Hlavy. Ak je cirkev Pánova, platia tu Jeho pravidlá! Je preto nedôstojné, keď sa niekto tvári, že nevie, čo má konať, že nevie, ako sa Kristus na dané veci života v cirkvi pozerá.

Cesta klamstva nevedie k lepšiemu. Vytváranie si ilúzie o tom, že Pán Ježiš to napokon nebude brať až príliš vážne a bude sa pozerať len na to, čo dobré sme urobili, to je myslenie bezbožnej mysle.

Svedčí o tom, že takéto myslenie Krista odsunulo na miesto, ktoré Mu nepatrí, teda do úlohy len nejakého pozorovateľa života ľudí bez možnosti ovplyvňovať ich život k lepšiemu. A tu je aj odpoveď na to, prečo cirkev napriek mnohým slovám o dobrom neponúka skutočný priestor na lepší život.

Zabúdanie na obozretnosť, že tento svet je plný hriechu a hriešnych myšlienok, odvádza mnohých od nasledovania Krista a vedie ich k nasledovaniu Kristovi odporných spôsobov žitia v cirkvi.

Kristus nezametá pod koberec. Kristus nepovie: O tom nebolo treba hovoriť, to nemalo vyjsť na svetlo. Kristus nikdy človeka neponižoval, ale kritizoval spôsoby zákonníkov, farizejov a kňazov, ktorí vytvárali taký život v spoločenstve, ktorý bol záťažou, a nie slobodou vyznania viery.

Nad Krista sa nemožno stavať. Ani keď má niekto funkcie. Kde sú tí služobníci Krista, ktorí Krista poslúchajú? Akosi ich nevidieť. Chcú len brať peniaze, trestať, preciedzať komára, a pritom prežierajú ťavu. Hovoria, že niet peňazí a s peniazmi nehospodárne šafária.

S Božou milosťou narábajú, akoby to bolo ich know-how pre život cirkvi. Samozrejme, tak, že tá milosť Božia sa javí ako nemilosť pri kajúcich a  ako milosť pri nekajúcich. Teda úplne naopak.

Keď vrchnosť klame, dehonestuje Boží majestát a cirkev sa nezreformuje, len upadne do väčších hriechov a namyslenosti, že ona je v poriadku, lebo vie o Bohu pekne hovoriť. No Kristovým zámerom nebolo vytvoriť na zemi vysokú školu herectva. Jeho zámerom stále je spasiť človeka. Ak pekné hovorenie o Bohu slúži len na oklamanie zástupov a vylepšenie si imidžu farárov, tak prečo ešte hovoriť o Kristovi, keď si spoločenstvo s takýmito vrchnosťami dokážeme „vytvoriť“ svoj „dokonalý“ kresťanský život, a to bez potreby pokánia, nápravy, bez potreby podriadiť sa Tomu, ktorý pre lepší život človečenstva niečo aj skutočne urobil na dreve kríža?!

„Ty, Kriste, umieraj, ale ja zožnem slávu. Ty trp, ale ja si budem užívať. Teba nech pohlavkujú, bijú, ale ja budem ospevovaný.“ Toto je veľmi lákavý model pre pyšných, Bohu sa protiviacich ľudí, ktorí sa rozhodli v cirkvi nájsť svoj „súkromný raj“ a „súkromný biznis“ na úkor iných. No nie je to model Kristových nasledovníkov. Duchovne slepí nedovedú k lepšiemu. Napriek masívnej reklame, napriek sústavnému vyhrážaniu sa likvidáciou, stratou zamestnania či finančným zruinovaním za pomoci svetských a svetu podriadených právnikov sa len dosvedčuje Kristova pravda, že svet hynie vo svojich hriechoch, ale tí, ktorí dôverujú Hospodinovi, budú trvať naveky. Kde? V spoločenstve cirkvi, ktorej Hlavou je Kristus a ktorého sústavne ponižujú svojím nepriateľským konaním voči Jeho ľudu tí, ktorým sa hriech hlboko zahniezdil v ich srdciach a mysliach.

V túžbe po zmene nemožno byť ľahostajným a upustiť od pravidiel Božieho života! Potom by tá zmena nebola na radosť, ale na odsúdenie. Lebo čo nie je z viery, teda z Boha, je hriech. A my vidíme aj od najvyššieho orgánu cirkvi od synody, ako sa snaží presvedčiť, že klamstvo je tou dobrou cestou pre život cirkvi.

Hriech je určený na odsúdenie, vedie pod Kristov kríž. Prečo ideme do hriechov v cirkvi? Aby sme mohli konať pokánie? Ale ani to sa nedeje! Ak cirkev nemá túžbu byť svätá, potom nemá túžbu ani na spasení iných. A pre svet sa stáva neužitočnou, ale i príťažou, lebo nielen seba, ale aj neveriacich oklamáva tým, čo už dávno stratila: vzťah ku Kristovi a poslušnosť Kristovi.

Veď vieme, že tu bolo aj veľkonočné ráno. Nielen kríž, nielen hrob, ale aj vzkriesenie Krista zbavuje veriaceho človeka nezodpovednosti. Veď Kristus vidí a počuje, čo sa v Jeho cirkvi deje! Nič? Neuvedomuje si to vrchnosť v ECAV? Kristus žije! Domnieva sa niekto, že Kristus túži po domácom násilí  vo svojej cirkvi? Myslí si niekto, že Kristovi je milé pozerať sa na sústavné nadúvanie sa neevanjelických snáh a ponižovanie veriacich, ktorí sa nechcú pridať na stranu podvodov a klamstiev?

Neaplikovanie viery do praxe a len formálne hlásenie sa k Božiemu Synovi by bolo tou najväčšou fraškou cirkvi. Vytváranie si hereckých úloh je hanbou každého spoločenstva, ktoré Krista nerešpektuje. Nie hrať, ale žiť s Kristom je potrebné!

Hriechov je potrebné sa chrániť, a nie ich množiť či hovoriť, že „nie sú“, napriek ich deštruktívnej existencii. Cesta k dobru nie je vystlaná kobercom hriechu. Preto nebuďme my, evanjelici, nezodpovední, ľahostajní! Veď to najdôležitejšie je, aby naše mená boli zapísané v nebesiach. Perom klamstva Ježiš do knihy večnosti nezapisuje. Na to pamätajme a lepší život dosahujme s Kristom a pravdou.

Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus. Či na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, každého dielo vyjde najavo; ukáže to totiž (súdny) deň, ktorý to zjaví v ohni, a sám oheň sprobuje dielo každého, aké je.
(1Kor 3, 11 − 13)

Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka

ilustračné foto: pixabay.com

%d blogerom sa páči toto: