175 rokov od narodenia Pavla Országha Hviezdoslava
Zvrtla doba
Čo za spevot to popred okná tiahne,
sťa veniec potiech, poprepletaný
plamennou stuhou slávovolaní:
že každý zvuk mi až k dnu srdca siahne,
by otajelo, starobou hoc krahne?
A nielen srdcom pohne do hrany
ni zvonom, lež i v tichom ústraní
mu duše široko sa porozľahne…
Jak, možné by bolo: náš búrlivý
to pochod zneje voľne po placi,
smel vonka z kútov…? Či sa divy robia?
Ba on to znie — div, vskutku, nad divy —:
„Hej, Slováci!…“ Nuž, hurá, Slováci…
Sto veky hodlaným, hej, zvrtla doba!
(úryvok z básne Zvrtla doba, zdroj: Zlatý fond )
Pavol Országh Hviezdoslav
Dramatik, básnik, právnik a prekladateľ sa narodil pred 175 rokmi 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne. Jeho rodičia boli zemianskeho pôvodu, no živili sa roľníckou prácou na vlastnom neveľkom hospodárstve. Po absolvovaní ľudovej školy v rodnom kraji nastúpil na stredoškolské štúdiá: prvé tri triedy absolvoval na gymnáziu v maďarskom Miškovci, kde začal písať svoje prvé básne po maďarsky. Od štvrtej triedy prešiel na gymnázium do Kežmarku a počas pokračujúceho štúdia a ľudského dozrievania dospel k slovenskému národnému povedomiu a začal tvoriť v slovenčine. Štúdiá ukončil na dvojročnej právnickej akadémii v Prešove. Po praxi u viacerých advokátov (v Dolnom Kubíne, Martine, Senici) zložil v roku 1875 advokátsku skúšku v Budapešti, čo mu umožnilo otvoriť si vlastnú advokátsku kanceláriu v Námestove na severnej Orave.
V roku 1876 sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou dolnokubínskeho ev. farára – seniora Samuela Nováka, a dostal miesto na súde v sídle oravskej župy. Od roku 1902 sa venoval len literárnej tvorbe, pôvodnej i prekladateľskej, za ktorú dostával isté ocenenia aj mimo rámca slovenskej kultúry: bol zvolený za člena maďarskej Kisfaludiho spoločnosti a za člena Českej akadémie vied a umení. Zomrel 8. 11. 1921 v Dolnom Kubíne.
Dielo
Svoje prvé básnické texty publikoval ešte ako študent kežmarského gymnázia pod pseudonymom Jozef Zbranský. Neskôr začal publikovať pod menom Hviezdoslav a potom dôsledne používal len tento jednoslovný pseudonym. Od detstva ho priam fascinoval pohľad na nekonečné priestory nočnej oblohy, posiatej nespočetným množstvom hviezd a súhvezdí.
Hiezdoslav sa vyformoval na typ tvorcu vedome usilujúceho dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti svojho diela ako celku. Hoci bytostným ustrojením svojho individuálneho talentu to bol predovšetkým lyrik, stal sa aj významným epikom, dramatikom, prekladateľom, ba ak neobídeme jeho relatívne početné tzv. príležitostné básne
V Hviezdoslavovom diele však upúta nielen žánrová, tematická či poetologická mnohotvárnosť jeho poézie, ale i jej nevšedné motivické a myšlienkové bohatstvo, vyplývajúce z neobyčajného rozpätia autorovho duchovného a vzdelanostného horizontu. Tento fakt treba pripomenúť tým skôr, že existenčná previazanosť k úzkemu okruhu rodného kraja stala sa Hviezdoslavovi životným údelom. Patrí k najuniverzálnejším duchom slovenskej literatúry a národnej kultúry vôbec; a že architektúra jeho básnického diela monumentálnosťou koncepcie i vnútornou členitosťou slovesnej realizácie je javom literárne jedinečným. Korene Hviezdoslavovej tvorby sú hlboko a pevne zapustené v rodnej oravskej zemi, koruna jeho diela sa dvíha do výšok „hviezdnych“ pomyslov, túžob a ideí, kde sa stretáva s umeleckým vyžarovaním géniov svetovej poézie. Na rozpútanie svetovej vojny reagoval z pozície neochvejného humanistu lyrickým cyklom Krvavé sonety, ktorý však mohol byť publikovaný až po skončení vojny.
Ja som Slovák
Krásneho žitia krásna záhrada
Tatry bralami deľako sa tiaha.
A v strede strom toho veľkého sada —
vrcholmi k hviezdnym obzorom si čiaha.
Netýkaj sa stromu,
kto neprislúchaš slávnemu domu,
čo dol’ sa nesie na mramorných stĺpoch,
a kde sa Váh, Hron, Nitra, Orava pení —
prístrešie jeho z dúh, zôr rumení!
Ja si stanem pod ten strom —
čo tam leží: môj je dom —
Ja som Slovák!
Že som ten, kto mi zabráni?
Kto rozkáže v mojej stráni,
nad ktorou sa po svetoch
obzerajú orly v letoch
a na poľane okolo stromu
točia sa proti búre a hromu —
kolo stromu, z ktorho manna kypí.
Pod ním som ja: svätými túžbami,
celou dušou, oboma rukami
objímam peň mojej lipy.
Vzdiaľ sa, ktos’ odtrhol sa z našej strany;
tam ide hrom večnej ochrany
od východu
pod šatou čiernou — pekla zubami
trhať v pomste tých, čo nad nami
zahnali ducha slobodu.
Preč!… preč!
Či nečuješ moju reč:
Ja som Slovák!
(úryvok z básne Ja som Slovák, zdroj: Zlatý fond )
Zdroj: litcentrum.sk, Zlatý fond
Foto: wikimedia.org