Evanjelici, zobuďte sa, ukradnú vám cirkev (3. časť)
Žijeme veľmi pochmúrne dni. Vyčíňa Covid a veru mnohých sa dotkol veľmi bolestivo. Máme výsledky sčítania obyvateľov, domov a bytov a musíme konštatovať, že ako evanjelici vymierame. Za desať rokov nás ubudlo skoro 30 000. Pri pohľade na naše zbory nás tiež zviera pri srdci. Veď keď pomaly hlavnou náplňou práce v zbore je zaplatiť výpalné pre GBÚ, a to pod hrozbou zdvihnutého korbáča, je to ozaj smutné až bolestivé. Úpadok, znechutenie, sklamanie. Ani ja sa tomu neviem ubrániť. Mám k tomu ešte aj iný smutný dôvod. Dovoľte mi krátku spomienku.
Škola v Červenici fungovala, kým ju neprevzal Východný dištrikt
V Cirkevnom zbore ECAV Opiná sa diakonická práca naplno rozbehla už v roku 1990. Do diakonického tábora u nás pozýval Evanjelický posol už na jar 1990. Generálne presbyterstvo ECAV už len konštatovalo vznik Strediska Evanjelickej diakonie, ktoré neskôr dostala názov „Svetlo“. Až po nás vzniklo Ústredie Evanjelickej diakonie v Bratislave. Zápisnice zo zasadaní generálneho presbyterstva z týchto rokov to jednoznačne dokazujú. Práca bežala nepretržite. V diakonickom zariadení v Červenici bola zriadená Evanjelická pomocná škola internátna pre hluchoslepé deti – ako jediná na Slovensku. Cirkevný zbor v Opinej prepožičal budovu a jeho členovia odpracovali množstvo brigádnických hodín. Spolupráca so vznikajúcim ústredím diakonie vtedy bola veľmi dobrá, dokopy sme dali veľa nadšencov pre túto prácu.
Neskôr zriaďovateľské právomoci tejto školy prešli na Východný dištrikt a tu je začiatok úpadku. Osobne som bol iniciátorom a hlavným organizátorom medzinárodnej konferencie „Medicínske, pedagogické, sociálne a duchovné aspekty hluchoslepoty“ (2012). Mali sme prednášajúcich lekárov, pedagógov, sociálnych pracovníkov atď. z Maďarska, Česka, Poľska a, samozrejme, zo Slovenska. Neskôr sa už pre mňa nenašlo miesto v Rade školy pre hluchoslepé deti v Červenici. Vystriedal ma duchovný, ktorý tak rozumie hluchoslepote, ako ja výstavbe atómovej elektrárne. Neprekážalo mi to a zorganizovali sme aj druhú medzinárodnú konferenciu o hluchoslepote a plne sme ju podporili (Edukačné aspekty socializácie osôb s hluchoslepotou, 2017). Iniciatíva bola rozhodne naša. Z konferencií sme vydali zborníky. Čas bežal a naši špecialisti na pedagogiku na biskupskom úrade v Prešove to múdro viedli od desiatich k piatim.
V týchto dňoch ma úplne dorazila otázka, ktorá sa mi dostala do uší. Bola asi v tom zmysle, aký je rozdiel medzi našou školou v Červenici a osobitnou školou pre rómske deti v blízkej obci na území nášho zboru. Odpoveď je, že asi žiadny, v našom zbore to je verejné tajomstvo. Ozaj neviem, koľko hluchoslepých detí tam majú – a ako počúvam, tak sa zdá, že žiadne, sú tam zrejme len rómske deti, ktoré s hluchoslepotou nemajú nič spoločné. Choďte sa presvedčiť. Našich pracovníkov z cirkevného zboru v Opinej poväčšine poprepúšťali (aj manželky tých, čo školu budovali, a mali odborné skúsenosti) a škola „prekvitá“… Veľa zdaru.
Záhadná zmluva, ktorej pravosť je pochybná
Keď pozrieme na situáciu v cirkvi, nespravodlivosť, nezákonnosť, klamstvá, podvody, pošliapavanie základných práv cirkevníkov a úpadok na každom kroku pod záštitou biskupov I. Eľka, J. Hroboňa a P. Mihoča, tak nie jeden má chuť buchnúť dvermi a odísť. Ale bolo by to správne a kresťanské? Jeden brat z nášho zboru mi povedal takúto vetu: „Viem, že máš pravdu, ale teraz dujú také vetry.“
Asi je to pravda. Iný podobný názor. V televíznej relácii „Anjeli strážni“ jeden z hostí (generál – pilot) známej redaktorke povedal asi toto: „Statočnosť dnes vymrela, dnes vládne karierizmus. Podmienky na to vytvára, elita’, ktorá dnes vládne.“
V ECAV skutočne dujú zlé vetry a pod elitou vládnucich biskupov statočnosť vymiera a prekvitá karierizmus a lož. Takto hlboko ešte cirkev nikdy neupadla. Na čo myslím? Budem konkrétny.
Generálny biskup I. Eľko na Synode ECAV 2021 v Trenčianskych Tepliciach v správe predsedníctva uvádza záhadnú zmluvu o nájme a podnájme nebytových priestorov zo dňa 10. 1. 2012, ktorá by vraj čiastočne bola zmiernila pokutu daňového úradu pre ECAV, keby mu bola predložená. Jej fotokópiu priložili k správe predsedníctva ECAV pre synodálov. Fakt je, že na túto zmluvu sa nikto dovtedy neodvolával a nikto o nej nevedel. Prečo? Keď som preberal úrad generálneho dozorcu, tak som prebral aj knihu zmlúv ECAV – a tam vôbec nie je uvedená! Takúto zmluvu som ani nepodpísal, ani neodovzdal našim nástupcom, lebo jednoducho nebola. Vydávam jasné svedectvo, že nebola a nie je v knihe zmlúv uvedená! Žiadna zo zápisníc z generálneho presbyterstva o tejto zmluve nehovorí, lebo zrejme neexistovala. Kde sa vzala? Pýtal som sa svojich predchodcov generálnych dozorcov, a tí vydali jasné svedectvo, že o nej nemajú vedomosť! Opakovane sa pýtam, kde sa vzala?
Verejne vyzývam brata I. Eľka, aby ukázal originál zmluvy, zdôrazňujem: originál, lebo je tu vážne podozrenie z podvodu. Treba preveriť jej pravosť. Nehrajme s falošnými kartami. Ukázať a overiť jej pravosť je absolútne nevyhnutné! Bratovi I. Eľkovi zasielam doporučený list so žiadosťou o sprístupnenie originálu zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov z 10. 1. 2012 (pred mojím nástupom do funkcie generálneho dozorcu).
Snaha o vyvedenie majetku z ECAV a súčasní konatelia Reformaty
Posledné dni sme zistili, že na liste vlastníctva majetku ECAV LV č. 3587 (Bratislava-Staré Mesto), ide o budovu bývalého internátu na Svoradovej 1, záhrady a zastavané plochy, je plomba vyznačená na základe V-1570/2022 – kúpna zmluva. Vlastníkom je vraj GBÚ ECAV, spravuje ju Reformata, s. r. o. Konatelia Reformaty (T. Hyben, P. Gärtner) o tom údajne nevedeli, už vraj konali a plombu chcú na katastri zrušiť. Pýtam sa, ako je možné, že bez vedomia vlastníka je tam plomba a na akú kúpnu zmluvu? Údajne Poľnoprofit (nájomca) zanikol koncom minulého roka a preniesol vecné bremeno na nájomcu Svoradov, s. r. o. Mimochodom, vecné bremeno vypršalo už pred rokom! Kto s majetkom cirkvi manipuluje? Dávam to do pozornosti celej evanjelickej verejnosti.
Teraz na tomto liste vlastníctva pribudla ďalšia plomba (Z-2007/2022, iná listina). Čo to znamená?! Vyzývam zodpovedných, aby sa vyjadrili jasne, podrobne a verejne! Nie kostrbato a všeobecne. Uvidíte, že cirkev o túto budovu príde, cirkevná mafia nespí. O tejto budove sa veľa popísalo, odkazujem napríklad na môj článok z Evanjelického posla z 12. júna 2019, str. 24 – 26. Veľmi, veľmi podozrivá je nielen táto záhadná plomba na LV, ale pripomínam aj známu skutočnosť, že brat Ján Brozman na synode v Prešove v roku 2016 navrhol, aby majetok na Svoradovej ul. v Bratislave bol vyňatý zo správy Reformaty, nakoľko V. Daniš už nebol jej konateľom, a žiadal, aby budovy na Svoradovej prešli pod Kuratórium Beckovskej Viesky, ktorú ešte spravoval V. Daniš! Veľmi, veľmi podozrivé.
Keď konštatujem tieto veci, znova a znova mi znejú v ušiach slová spomínaného pána generála – pilota: „Statočnosť dnes vymrela, podmienky na to vytvára, elita’.“ Ja by som na margo súčasných konateľov Reformaty k tomu cez slzy v očiach dodal toto smutno-komické konštatovanie odpozorované zo života v ECAV týchto dní: „V minulosti, podpaľač a burič’ – dnes je, hasič – záchranca’ cirkevného majetku a hrdina.“ Skutočne zvláštna logika. Chalupu musím najprv podpáliť a potom hasím – a som hrdina. Takáto komédia sa môže diať len v ECAV.
Odíďte, biskupi ničiaci ECAV, nechceme vašu službu
Čo robiť? Ja znova a znova volám: „Evanjelici, zobuďte sa, ukradnú vám cirkev!“ Treba vám ešte viac dôkazov o manipulácii s cirkevným majetkom? Evanjelici, zobuďte sa, cirkev vám skutočne ukradnú a rozbijú. Nedovoľte to!
Prebehlo spomínané sčítanie ľudu. Ubudlo nás „len“ 30 000. Je to však poriadne zdvihnutý prst. Pozor! Nabudúce to môže dopadnúť oveľa horšie. Cirkev si musí priznať, zdôrazňujem: musí priznať, svoje pády. Tak robí statočný človek či organizácia, iba klamár a podvodník bude hriechy zakrývať a klamať ďalej, a to aj do očí. Príkladom pravého pokánia je Zacheus. Radi sa chválime osobnosťami, ktoré naša cirkev národu dala. Treba však povedať celú pravdu: máme aj veľmi temné osobnosti, temné stránky našej histórie. Sú medzi nami aj v ECAV, aj v jej štruktúrach zlodeji, klamári, podvodníci – špecialisti, smilníci, frajerkári, alkoholici atď. A to aj v luterákoch, aj s biskupskými krížmi, aj bez luterákov – bez rozdielu. Robíme z cirkvi peleš lotrov.
ECAV nutne, zdôrazňujem: nutne potrebuje radikálnu reformu. Nie naoko, ale skutočne. Nie novú záplatu na staré vrece – to je nezmysel. Hriech treba vyznať a opustiť, zbaviť sa ho. Biblia jasne hovorí: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ (1J 1, 9) Musíme byť radikálni.
ECAV potrebuje hriech vyznať, jasne ho pomenovať a opustiť. Len tak príde zmierenie, úľava a uzdravenie. To je najdôležitejšia reforma. ECAV potrebuje aj ďalšie reformy a som presvedčený, že po vyznaní hriechu a zmierení ich zvládne. Potrebuje reštrukturalizáciu v prvom rade hore, ale aj dole, a to účelnú, jednoduchú, šetriacu aj financie, prehľadnú. Nie účelovú, aby slúžila iba niekomu. Toto nie je zbytočná poznámka, viem, o čom hovorím! Cirkev potrebuje férové, jasné, čisté financovanie, prepracovanie cirkevnej ústavy a celého právneho systému. Potrebuje právo a spravodlivosť, slobodu. Úloh je veľa, s Božou pomocou máme na to, nebojme sa!
Bratia a sestry, s hluchoslepými a zdiskreditovanými biskupmi I. Eľkom, J. Hroboňom a P. Mihočom to nepôjde, spadneme do jamy. Sú veľkou morálnou záťažou pre ECAV. Obrazne povedané, nezačnime budovať demokraciu s pohlavármi komunistického režimu, je to nezmysel. Aj v štáte v roku 1989 muselo najskôr dôjsť k zmene na čele, potom nasledovali ďalšie zmeny. Inak spomínaní biskupi pôjdu do histórie s veľkou hanbou. Je čas odísť, nechceme ich ďalšiu službu. Dobrovoľný odchod im bude slúžiť ku cti.
Odkazujem vám, bratia biskupi, doprajte úľavu ECAV, doprajte slobodu, nutne to potrebuje. Neničte ECAV, nie je vaša ani nie je prostriedkom na vaše živobytie. Spamätajte sa. Aktéri podpisovej akcie vám to určite pripomenú a dajú jasne a hlasne najavo. O chvíľu vám zaklopú na dvere.
Imrich Lukáč,
bývalý generálny dozorca ECAV
Článok bol uverejnený v týždenníku Lutherus.
Článok je uverejnený so súhlasom autora.
Foto: lutherus.sk
