Cez ťažkosti k radosti
1. nedeľa po Zjavení
Hospodine svoju spásu si oznámil, zjavil si svoju spravodlivosť očiam národov. Rozpomenul si sa na svoju milosť, na vernosť k domu Izraela; všetky končiny zeme videli spásu nášho Boha. Nech je prítomná aj na nás. Amen
„Ján svedčil o Ňom volajúc: Toto je Ten, o ktorom som povedal: Ten, ktorý prichádza po mne, je predo mnou, pretože bol skôr ako ja.“
J 1, 15
S hlučnými oslavami sme začali nový rok. Všetko sa začína nanovo. Ani sme sa poriadne nenazdali a prvých päť dní roka je za nami. Pomaly sa všetko ustaľuje. Napriek zrýchlenému času ešte stále túžime prežiť trochu pokoja pri jasliach v Betleheme. Ešte chvíľku sa chceme podiviť pri stromčeku, ešte na chvíľu si užiť darčeky, vytešiť sa z nich. Ešte trochu si posnívať o otvorených nebesiach, pastieroch, mudrcoch od východu.
Dnes na to je ešte čas. Dnes a ešte tak trochu zajtra si môžeme spomenúť na dobu, keď všetko bolo nové. Dosky sveta neboli tak staré, nechodili po nich ťažké autá, ani stavebné mechanizmy. Najväčšie boli divy sveta, pyramídy alebo paláce pradávnych slávnych kráľov. Všetko zhotovili šikovné ruky staviteľov a stovky otrokov, ktorí nosili materiál na monumenty pradávnych dôb. V Izraeli to však bolo trochu iné. Už prešlo tisícročie, už sa zapísalo do krajiny a do národa, do snov a viery všetkých, ktorí sa priklonili k praotcovi Abrahámovi, priznali sa k potomstvu pradávneho Dávida. Každý kopec, každý kaňon, alebo dolina už mali čo to za sebou. Keby mohli, rozprávali by svoje príbehy. Na hranici kedysi zastavil Abrahám, aby videl krajinu, ktorú dostal. Tam v údolí pri Jordáne bývali proroci, Eliáš či Elízeus. Zriadili si školy, mali svojich učeníkov. Tu kráľ vybudoval chrám a tam zas boli svätyne. Popri Jordáne chodieval Samuel. V hlbinách jaskýň sa skrýval Dávid so svojim sprievodom, keď ho prenasledoval Saul. Ale zas na úpätí vrchu vybojovali šíky živého Boha bitky s Filištíncami, Ammóncami, Perizejcami, či Chivijcami. To celé sa odzrkadlilo ako jazvy v krajine.
Krajina však bola stále krásna, úrodné polia sa rozvíjali ako plachty popri Jordáne. Na kopcoch stáli pevnosti, pevnôstky. V údoliach sa čupili dediny, ale aj skveli veľké mestá – Šílo, Samária, Jeruzalem. To celé opisujú básnici ako skvosty, perly na zlatom diadéme.
Pohľad z vysokého vrchu do dolín, od východu po západ, od severu na juh. Krajina mlieka a medu, železnej rudy a mede. Krajina, kde oko ale aj duch nájde odpočinok. Lebo tento kus krajiny a národ v nej žijúci si vyvolil Boh, aby na celom svete zavládol pokoj.
Viem, že to vyznie utopisticky, nikdy sa tak nestalo. Túžbou človeka je však nájsť pokoj. Nie raz hovoríme o zosnulom človeku, že už našiel svoj pokoj. To však potvrdiť nevieme. Ale aspoň tak sa nám to javí. Či chceme alebo nie, na konci roka, pri Vianociach a na prelome kalendárneho roka, sa k pokoju aspoň priblížime. Zastaví sa akákoľvek aktivita. Aj prvé Vianoce počas prvej svetovej vojny priniesli pokoj zbraniam. Aspoň chvíľu sa nebojovalo. To dokázal Kristus. Pre nás dodnes zaznieva odkaz Jeho jasieľ. Mal by priniesť zastavenie, upokojenie, mal by spojiť rodiny, kamarátstva, otcov s deťmi, matky s rodinami. Po tom aspoň túžime. Verím tomu, že aspoň na ten malý okamih vyvíjame aktivitu. To chceme. Snažíme sa za pokojom. Ak je to obohatené malým nádychom radosti, je to úžasné. Dosiahli sme predsa viac ako ktokoľvek iný.
Ešte dnes, v našich mysliach, rozkladáme svoje stany v okolí Betlehema, posadíme sa pri ohňoch pastierov, zaradíme sa do sprievodu mudrcov. Vypočujeme si pradávne príbehy, posnívame si sny vekov, zatúžime po túžbach storočí, porozmýšľame pri slovách pradávnych prorokov. Vyplňuje sa očakávanie vekov. Na túžbach nie je nič zlé, hlavne ak zmenia naše vnútro. Ak prinesú sny. Koľkí povedia, že už nemajú túžbu, po ničom netúžia. Lenže Dieťa z
Betlehema to predsa po tisícročiach stále dokáže priniesť. Vypadne nám dokonca aj slza pri narodení prvorodeného Syna.
Vtedy tam sa zmenilo totiž všetko. Čas sa zapísal do krajiny, vzťahov, tvárí. Ostali sny. Lenže nastala doba, keď sa začalo veľa vecí vypĺňať. Prišli požehnané roky, krajina zarodila, a to nadmerne. Vinič mal svoje výnosy, polia, figovníky. Na svete zavládol nový cisár, ktorý dal domovine viac-menej pokoj. Vyriešili sa spory v ďalekých krajinách.
Našiel sa priestor aj pre zahraničný obchod. Naozaj na malú chvíľu to vyzeralo na obdobie, ktoré bude zlatým vekom.
V niečom to bola aj ťažká doba. Cítili ste vo vzduchu napätie. Statická elektrina akoby sa vám dostávala od nôh až ku končekom vlasov. Stačilo sa chytiť a preskočila by iskra. A to bola otázka, čo to preskočenie iskry donesie. Všetci túžili po pokoji. To bol spoločný menovateľ. Ale každý si to predstavoval inak. Všetci vedeli, že začína nová doba. Začínajú sa napĺňať nádeje vekov. Ale čo to presne znamenalo, nik nevedel.
Kňazi chceli Božiu vládu nad svetom. Očakávali, že sa zatrasie nebo a na zemskú kôru zostúpi samotný Boh. Všetko sa zatrasie ako osika. Pohoria sa roztečú ako vosk sviece pred ohňom. Vyvýšené miesta sa znížia, doliny zarovnajú a všade bude rovina. Nik sa nevedel skryť pred samotným pohľadom Boha. Mali sa otvoriť knihy, súd mal začať. Dvanásť kniežat si malo zvolať svoje kmene. Boží pomazaný, dávidovec, mal zasadnúť na večný Boží trón.
Celému svetu malo byť hneď jasné, že zavládla teokracia, vláda kňazov a Božieho kráľa nad svetom. Nik sa už nemal učiť vojne. Nik pozdvihnúť ruku proti bratovi. Každá bezbožnosť mala byť odsúdená, baránok mal stolovať spolu s levom. Malý chlapec ich mal hnať.
Ľud očakával vystreté chrbty. Konečne sa mali vyrovnať zhrbené chrbty, keď nebolo potrebné hrdlačiť od rána do neskorého večera; keď nebolo potrebné si chrániť len malé sústo chleba, keď nebolo potrebné si odriekať. Plakať nad deťmi, že im tak málo dochodí, aj keď by mali prežiť blahobyt. Kráľ sa mal konečne znížiť k svojmu ľudu. Už národ nemal pozdvihnúť meč proti druhému národu. Nad svetom mala zaviať zástava mieru. Všeobecne si mal každý vydýchnuť a konečne sa venovať svojmu. Mohli stavať domy, sadiť sady, pestovať vinič. Nemuseli sa ukrývať. Bez starosti mohli počúvať spevy mládencov. Na uliciach pozorovať chórovody dievčat, ako spievajú, radujú sa. Lebo v pokoji všetci jedli svoj chlieb požehnania, chlieb radosti.
Králi si mali sadnúť do spoločnej sály, ich radcovia mali stratiť slová, lebo králi si zrazu vedeli vyjsť v ústrety. Armáda mala prekuť zbrane na štepárske nože, meče na pluhové radlice. Vojaci sa v pokoji mohli vrátiť domov, k svojim deťom a manželkám. Nikde už nemala byť preliata ani kvapka krvi. Nie únava, ale radosť mala dať klesnúť zbrani. Svet sa mal konečne ponoriť do pokoja, ktorý nič na svete nedokáže nenarušiť.
Pre nás sa v tejto dobe objavujú presne tieto sny o pokoji. Ešte stále sa nám nechce ísť, vrátiť sa do reality bežných dní. Ešte stále chceme prežiť kúsok slávnostnej nálady, nechceme s nikým bojovať, ťahať za prsty. Ešte stále chceme postáť pri jasliach v Betleheme.
Lebo v tom dieťati tam je uložené všetko. Naše sny, ktoré len potajme snívame. Naše nádeje, že sa niečo zmení. Naša vôľa. Naše pookriatie, naše pekné chvíle, naša mladosť, naše sny, sny detí, ale aj dospelých. Tak túžime, aby zavládol na svete pokoj. Tak radi by sme boli, aby Boh vstúpil už teraz na zem a vyriešil všetko za nás.
Aj na to príde čas. Nie je v našej moci ostať a čakať, kým Boh vstúpi na zem. Nie je našou úlohou očakávať nádeje kňazov, kráľov, alebo ľudu. Našou úlohou je využiť čas, ktorý máme teraz. Urobiť všetko, čo je v našej moci, aby sa čo i len máličko priblížilo Božie kráľovstvo na zem. Aby svet, ktorý možno všetci považujú za skazený a zlý, aby tento svet sa stal o niečo viac prístupný. Možno nedokážeme veľa, ale dokážeme aspoň niečo. Ak sa nám to podarí urobiť len doma, bude to niečo úžasné. Ak to spravíme len v jednom jedinom našom rodinnom vzťahu, aj to je obrovský pokrok. Boží plán je tu od stvorenia a príde ku svojmu cieľu. Je na nás, aby sme zrkadlo Božieho kráľovstva priniesli medzi nás. Nie len snívali na konci roka, ale preniesli ho aj ďalej ako je hranica sviatkov a všednosti. Aby sme konečne len nesnívali, ale robili i žili. Aj keď je to namáhavé, je to potrebné. Tak nesme pokoj Kristov svetom. Amen
Pomodlime sa: Pane a Bože náš, Ty si otvoril bránu k Tebe. S Tebou a v Tvojom mene začíname nový rok. Otváraš nám nové šance, dávaš nové možnosti. Ďakujeme však, že môžeme ešte chvíľu postáť pri Tvojich jasliach. Tam vieme nabrať nových síl. Veď denne stojíme na križovatkách a musíme sa rozhodovať medzi tým, či ideme za Tebou, alebo sa odvrátime. Nedovoľ nám, aby sme sa rozhodli nesprávne. Daj nám zvíťaziť a tak aj s Tebou víťazne žiť. Amen
Mgr. Daniel Duraj
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto:cromaconceptovisual z Pixabay
