2. nedeľa po Trojici
Tu povstal veľkňaz a všetci, ktorí boli s ním, – bola to strana sadukajov, – a, naplnení žiarlivosťou, položili ruky na apoštolov a vsadili ich do obecného väzenia.
Sk 5, 17 – 18
Bratia a sestry!
Poďte na slávnostnú večeru!, Poďte a radujte sa, lebo nebesia sa ku nám sklonili!, Poďte a radujte sa, lebo Pán Boh sa nad nami zmiloval!, aj takéto výzvy prináša dnešná druhá nedeľa po Trojici. Pozvanie na veľkú večeru neplatilo len v dávnej minulosti, ale je platné do dnešných dní. Dokonca máme niekedy pocit, že nikdy predtým nebolo toto volanie tak naliehavé ako práve dnes. Iste, vždy bola nejaká bieda, vždy boli ľudia trápení chorobami, vojnami, prevratmi a všetkým možným. A samozrejme v takýchto dobách ľudia dvíhali ruky k nebesám s nádejou. Napriek tomu dnešná doba je predsa len trochu iná. Je zvláštna a nie vždy jej dokážeme rozumieť. To však teraz nie je rozhodujúce. Pre veriaceho človeka je v jednej veci každé obdobie nemenné. Nech sa deje čokoľvek vyznávači Božieho mena sa spoliehajú na nemennú nebeskú lásku.
Božie volanie prichádza aj k nám,
a) nebojme sa.
b) nebeskú výzbroj si vezmime.
c) dopredu vykročme.
a) Bratia a sestry, dejiny sveta nám predstavujú nejedného človeka, ktorý započul to Božie volanie a prijal. Nielen svojim rozumom, ale aj srdcom. Medzi takýchto možno zaradiť učeníkov Pána Ježiša. Z učeníkov sa postupne stali apoštolovia, teda poslovia dobrej správy. Správa bola v podstate veľmi jednoduchá. Šli a hovorili o tom, že Pán Boh nás má rád. Zvestovali a hlásali živého Pána Ježiša. Ako sa neskôr ukázalo, táto zvesť mala dvojaký účinok. Na jednej strane to bola radosť zo získania pokoja a na druhej to bol hnev. A to nie malý. Predstavitelia národa, veľkňaz, farizeji a mnohí iní sa veľmi hnevali na apoštolov. Nie, nechceme ich za to súdiť. Konali tak ako konali a nemá cenu odsudzovať minulosť. Aj tak nedokázali zabrániť šíreniu evanjelia. Na tomto celom je niečo iné zaujímavé. Všimnime si odvahu, akú apoštolovia mali vo svojom srdci. Mocní ľudia ich mali súdiť a oni sa nebáli. Táto ich odvaha je vzorom aj pre nás. Ako som už spomínal, Pán Ježiš volá na nebeskú hostinu všetkých ľudí aj dnes. Aj nás. Áno, najprv povieme svoje nadšené áno tomu pozvaniu. Neraz sa však stane, že sa človek zľakne. Nebude ma to stáť veľa času? Nebude sa chcieť veľa odo mňa? A čo keď budem musieť niečo pre cirkev urobiť, nebodaj niečo obetovať? Takéto obavy neraz panujú v hlavách ľudí a neraz sú opodstatnené. Napokon, doba sa mení a všetko okolo. Aj otázka nášho voľného času.
b) Bratia a sestry, apoštolovia stáli pred predstaviteľmi náboženského života. A zvláštne je, ako spomínajú Skutky apoštolov, že veľkňaz a všetci okolo neho boli naplnení žiarlivosťou. To je pomerne nedobrá duchovná sila. Rovnajúca sa skaze. Žiarlivosť v akejkoľvek oblasti je ako oheň, ktorý sa len ťažko dá uhasiť. Apoštolovia ju nemali, lebo prijali dar Ducha Svätého. Aj to je jeden z úžasných darov Ducha Svätého. Vďaka Nemu nemusíme mať ani zlobu, ani hnev ani žiarlivosť. Práve tento Duch Svätý je Božská osoba, ktorú potrebujeme nielen ku dočasnému životu, ale aj k večnému. Ako som spomínal, pozývaní sme na nebeskú hostinu. Volajú nás či už slovo Božie, nábožné piesne alebo aj slova Božieho kazatelia, ale ak nemáme aspoň malý dar Ducha Svätého, potom je situácia pomerne zlá. Apoštolovia v našom biblickom príbehu stáli pred veľkňazom a mali na sebe nebeskú výzbroj. Mali v srdci pokoru, bázeň a vieru. Nevedeli čo sa s nimi bude diať, ale verili, že všetko je v rukách Božích. Takáto viera je určitým spôsobom vstupenkou na spomínanú hostinu.
c) Skutky apoštolov hovoria, že položili ruky na apoštolov a vsadili ich do obecného väzenia. Veľkňaz a všetci okolo neostali pri slovách, ale rozhodli sa vykonať aj skutok. Apoštolovia šli do väzenia. Zaujímavé je, že títo Boží mužovia neostali kvôli tomu nešťastnými. Nepovažovali to za najväčšiu prehru vo svojom živote. Naopak, ich srdcia boli naplnené radosťou, že môžu niečo strpieť pre Ježiša. Všimnime si jednu vec. Apoštolovia sa pohli dopredu, aj keď nie na najlepšie miesto, teda do väzenia. A to je obraz aj pre nás. Dôverujeme Pánu Bohu a zároveň nevieme čo nás čaká. Možno naše kroky pôjdu na podobné miesto ako oná obecná väznica. Na jednu vec však nikdy nezabudnime. Cesta vedúca na veľkú hostinu nie je len rovná a vydláždená, ale aj kľukatá, plná kamenia a popadaných stromov. Je to však cesta viery a hlavne budúcnosti. Amen.
Modlitba:
Pane Ježiši, ďakujeme za Tvoju milosť, ktorou nás sprevádzaš už od nášho narodenia. My ju neraz ani nevidíme, nepočujeme ani necítime. Tak radi by sme boli v Tvojej blízkosti, ale nemáme na to dosť síl. Tak veľmi by sme Ti chceli slúžiť, ale vôbec to nevieme. Nevieme skoro nič. Pane Ježiši, nenariekame ani sa nesťažujeme. Túžime Ti byť vďační za všetko čo nám dávaš. Zrejme je to jediné čo Ti vieme dať. Svoju chatrnú vďačnosť. Nech je oslávené Tvoje meno. Nech Ťa velebia národy, rodiny, ale aj naši blízki. Ostaň s nami, lebo sa neraz zvečerieva. Amen.
Mgr. Michal Gubo
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy