Štedrý večer
„Vôl pozná svojho gazdu i osol jasle svojho pána, Izrael nepozná, môj ľud nechce chápať.“
(Iz 1, 3)
Slávny kráľ Artabon poslal ako darček rabbimu Jehudovi vzácny drahokam. Ten mu to chcel odplatiť podobne vzácnym darom. Rabbi mu teda poslal mezuzu − ručne písaný hebrejský zvitok. Ten býva upevnený pri verajach dverí a obsahuje základné vyznanie viery:
„Počuj Izrael − „š´mma Izrael.“
Kráľ sa nad jeho darom začudoval a spýtal sa ho:
„Ako to, že keď ja som ti poslal nádherný drahokam, ty si sa mi odplatil len takouto čačkou?“
Rabbi mu odpovedal:
„Môj a tvoj dar nemožno porovnať! Ty si mi poslal darček, ktorý musím stále pozorne strážiť. Zatiaľ čo ja som ti poslal dar, ktorý bude strážiť teba.“
Tento rabínsky príbeh je, milí priatelia, akousi metaforou o zmysle Vianoc. Ľudstvo dnes dostáva dar, ktorý ho obohacuje, stráži a chráni. A pre toto si aj ľudia na Vianoce odovzdávajú dary.
Sú však dary, ktoré si my ľudia všímame veľmi málo. Sú také hodnoty a slová, ktoré by sme mali skloňovať celý život. Ja dnes spolu s vami zalistujem v takomto zozname najcennejších darov:
Goethe poznamenal, že „naše slová sú ako lístie na strome: kde je lístia najviac, tam býva najmenej ovocia“.
Tým najkrajším vianočným prianím by malo byť želanie, aby z nášho života opadávalo lístie všedných slov a fráz a zostalo v ňom ovocie pozitívneho obsahu našich slov.
Tým prvým vzácnym darom, ktorý môžeme, dať je − čas.
Budeme ho mať už aspoň v tieto Vianoce?
A budeme konečne vedieť, čo s ním?
Čas na modlitbu − to je zdroj sily.
Čas na hranie − to je zdroj mladosti.
Čas na čítanie − to je sejba múdrosti.
Čas na priateľstvo − ten so sebou nesie radosť.
Čas na snívanie − ono ťa povznesie k hviezdam.
Čas na lásku − to je radosť zo života.
Čas na spokojnosť − lebo tá je hudbou duše.
Na čo všetko si v týchto dňoch nájdeme čas, priatelia?
Viete, prečo Veľkú noc slávime cez deň? − Lebo Kristus prekonal temnotu hrobu, tmy. Narodenie Pána je vlastne tiež Svätá noc. Vtedy všetky obavy a strach presvietilo svetlo tejto noci − Kristovo narodenie.
Poznáme rôzne stvárnenia betlehemskej scény, no takmer všetky sú identické v jednom: v temnej stajni leží v jasliach Božie dieťa ako jediný zdroj svetla. Jeho lesk ožaruje okolie aj tváre ľudí v Jeho blízkosti: Máriu, Jozefa, pastierov i zvieratká. Ich oči sú plné svetla a zračí sa v nich nádej: Neplačme nad temnotou vo svete − radšej rozsvieťme aspoň malé svetielko dobra a lásky.
Ježiš sa narodil v chlieve. Vieme prečo vlastne? V chlieve nikdy nie je žiarivá čistota. Leží tam hnoj aj iná nečistota. Ale i toto všetko môže poslúžiť, aby sa zúrodnilo pole − ak sa ten hnoj na pole vyvezie.
Ten chliev je obrazom nášho ľudského vnútra. Ani naše vnútro nie je stále čisté. Ale môže opäť zažiariť Kristovým narodením sa v ňom.
„Pre nás narodil sa. Nám, nám, narodil sa.“
Vianoce nie sú o sterilite vymeteného a čistého bytu, o bezchybne pripravenom stole, ktorý si niektorí každý rok aj nafotíme. Vianoce sú o pripravenosti prijať nový život tam, kde je očakávaný a chcený − a tým aj o vyčistení nášho vnútra.
Koľko želaní sme poslali pred Vianocami? A koľko sme ich poslali ešte dnes − možno elektronicky. Prečo si dnes vlastne prajeme? V našom dialekte hovoríme aj o „vinšovaní“ − z nemeckého „wünschen“ − priať, želať. Keď však ideme ku koreňu tohto slova, doslovne to znamená „putovať, túlať sa, dotýkať sa, získavať niečo, dobývať niečo“.
Putujeme, aby sme niečo našli. Niečo, čo potrebujeme k životu. Dúfame, že v živote uspejeme, že sa nám v ňom niečo podarí.
Z mnohých rozprávok poznáme možnosť troch želaní: človek tak hneď nevie, čo by si mal želať. V jednej rozprávke si človek praje, aby nepršalo. No zistí, že potom by sa nič neurodilo. Potom si praje, aby pršalo len v noci − bola z toho potopa. A tým tretím želaním bolo, aby to bolo ako doteraz. A tak tie tri želania vyšli navnivoč, lebo ten človek ani nevedel, čo si má priať.
Väčšinou aj my druhému prajeme rôzne zažité banálne frázy. V zhone a nepokoji tohto sveta si nenachádzame čas na premýšľanie, na ticho, na modlitbu. A tak ani nevieme, čo nám k spokojnosti vlastne chýba. Po čom vlastne túžime?
V našom prostredí nie je núdza o slová pochádzajúce z nemčiny. Po nemecky dávať, „schenken“, znamenalo najskôr „dať niekomu napiť“. Šenk znamená „nalieváreň“. Obdarovať niekoho znamená „uspokojiť jeho smäd“. Kto však nemá smäd, tomu nič nedáme.
Dnes ľudia nemajú hlad a smäd − skôr sme zo všetkého presýtení. Ale smädní sme predovšetkým po porozumení a láske. Tento šenk nám treba na sviatky otvoriť!
Jedna orientálna múdrosť hovorí:
„Nech daruješ zo svojho majetku čokoľvek, dávaš málo. Naozajstný dar znamená dávať zo svojho vnútra.“
Tento rok 2020 bol iný ako všetky predošlé, ktoré sme prežili. Aj tohtoročné vianočné sviatky sú iné. Každý máme cez ne dostatok času. Tak ho, prosím, v dobrom využime. Aby sme neboli ako Izrael, ktorý nepozná svojho Pána. A najmä aby sme dokázali byť vďační.
Pred pár týždňami médiá priniesli príbeh o jednom starčekovi, ktorý sa v Taliansku vyliečil z ochorenia Covid-19. Mal 83 rokov. Keď opúšťal nemocnicu, jej vedenie mu dalo účet za umelú pľúcnu ventiláciu, na ktorú bol niekoľko dní napojený. Za deň mu účtovali 500 eur. Ten starý človek sa pri odchode po pohľade na tú faktúru rozplakal pred zamestnancami nemocnice. Tí ho začali utešovať, že veď nejaká cesta sa predsa nájde, že sa dajú dohodnúť splátky či usporiadať zbierka pre tohto starčeka. No jeho plač neprestával. Keď sa napokon po niekoľkých minútach upokojil, s pokojom v hlase povedal toto:
„Ja neplačem preto, že ste mi tu narátali taký vysoký účet. Ja plačem preto, že mi Boh už celých 83 rokov dal dýchať úplne zdarma a ja som sa Mu za to nikdy ani len nepoďakoval.“
V tomto roku máme viac času premýšľať, uvažovať, venovať čas svojim milým počas týždňov karantény. Našli sme si čas poďakovať aj Tomu, ktorý si našu vďaku najviac zaslúži? Ak nie, je na to práve chvíľa. Amen.
Modlitba:
Drahý náš Bože, prosíme, nech dobrých ľudí je stále dosť. Kiež žijeme aj iným pre radosť. Prosíme Ťa, aby deti netrpeli a mladí aby nezomreli. Aby zdravie zvíťazilo a aby sme sa k sebe správali vždy milo. Aby sme mali vždy dostatok síl a prežili aj veľa pekných chvíľ. Aby sme iným vedeli vždy pomocnú ruku dať, a najmä aby sme sa nezabudli smiať. Amen.
Mgr. Jaroslav Ďuriš
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy