Prechádzali sme pred časom z Tatranskej kotliny turistickým chodníkom na chatu Plesnivec. Hneď na začiatku cesty v celom hlbokom lese neďaleko chodníka stál krásny mohutný smrek, ktorý upútal našu pozornosť. Keď človek uvidí krásny strom, zvyčajne si ho premeria pohľadom od spodku nahor a späť. Pri tomto smreku to bolo zvláštne. Mohutný kmeň, veľké spodné konáre – každý ako keby samostatný strom a v polovici, možno v troch štvrtinách stromu náhle koniec. Vrchná časť odlomená. Ležala neďaleko na zemi medzi ostatnými stromami v lese. Človek nemusí ísť ani do lesa. Stačí z auta, autobusu či vlaku pozorovať vyvrátené desiatky, stovky, ba celé stráne stromov po prudkých búrkach a víchriciach. Kto cestuje Slovenskom častejšie, už si možno na takýto pohľad pomaly aj zvykol. Ten krásny mohutný smrek v Tatranskej kotline však stál uprostred lesa, ktorý vyvrátený nebol. Podľa mojej predstavy k zlomeniu došlo asi tak, že nejaký vzdušný vír pri búrke sa zaprel do jeho koruny a v polovici stromu to kmeň nevydržal, zlomil sa. Časť padla a časť zostala. Pre tú hornú to znamenalo koniec rastu, pre tú spodnú prudkú zmenu, ale korene ju niesli ďalej. Oproti vyvráteným stromom tie zlomené majú túto rozhodujúcu prednosť a výhodu. Kým je koreň v zemi, život stromu pokračuje. Rôznym obdivuhodným spôsobom sa strom prispôsobí a podľa zmenených podmienok nastaví svoj rast, ale určite nekončí. Už nebude taký pekný a bezchybný, ťažké udalosti sa vpísali do jeho príbehu, no procesy jeho života medzi koreňmi, kmeňom a konármi pokračujú. Ten zlomený strom ma priviedol k známemu biblickému textu. U proroka Izaiáša čítame: „Z Izajovho pňa vyženie mládnik a z jeho koreňov vyrastie výhonok.“ (Iz 11, 1) Nemienim ho teraz vykladať a rozoberať. Na to nie je dostatočný priestor. Prenechávam to porozumeniu a vlastnej úvahe každého čitateľa. Jediné, čo chcem v spojení spomienky na strom zlomený v polovici a obrazu, ktorý používa Izaiáš zdôrazniť, je sila a dôležitosť koreňov. To je základ, bez ktorého sa život vytráca. Kým sú korene, je aj budúcnosť. A tak môžeme uvažovať o nás a o tom, čo nás nesie, aké sú naše korene. Zle by bolo, keby sme došli k poznaniu, že procesy prebiehajúce v spoločenstve našej cirkvi sú podobné procesom v hornej časti zlomeného stromu. Byť oddelený od koreňa znamená nie rast, ale rozklad.
Daniel Midriak
ilustračné foto: pixabay.com