Zajtra máme posledný deň roku 2021. V spleti všetkých udalostí, ktoré sa odohrali na scéne verejného spoločensko-politického života, ale i života osobného a pracovného, nedá sa vynechať ani život náboženský, cirkevný, čo v našom prípade znamená, že ide o život Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.
V Biblii čítame, že sa máme modliť za krajinu, v ktorej bývame. V jej požehnaní bude aj naše požehnanie. A podobne je to aj so životom v cirkvi. Aj za ňu sa máme modliť – a aj sme sa modlili. Tu by však človek neraz prepadol skepse a konštatovaniu, že tu nepomôžu ani modlitby.
Chyby a zlyhania vidíme, a predsa ich ako cirkev tolerujeme. Komára preciedzame a ťavu prehĺtame. Nedostatkovým tovarom v odchádzajúcom roku bola aj pravda – v každej podobe a aplikácii.
Opakovane sa v spoločenskom i cirkevnom prostredí pravda dostala do pozície utláčaného otroka, ktorý nemá na nič nárok; ktorú je potrebné hlásať, ale v zákulisí slovenského politického i cirkevného života bojovať proti nej všetkými zbraňami.
Niet sa čo diviť, že zlo sa na Slovensku opakovane, znova a znova vysmievalo priamo do tváre tým ľuďom, ktorí lož nechceli nazvať pravdou. Túžba človeka a zvlášť kresťana po pravde sa vo veľkom ponúkala ako atraktívna krabica oblepená pekným obalom, no bez hodnotného obsahu a skutočnej pravdy. Klamstvo sa bez hanby ponúkalo ako pravda. No výsledkom bola stále väčšia a väčšia nedôvera.
Vyzývanie k pokoju, zmiereniu, láske, pravde, láskavosti, tolerancii, ktoré však bez skutočnej ochoty a aktivity ponúknuť skutočné hodnoty nikam neviedlo, a aj na konci roka vidíme, že nedoviedlo do vysnívaného prístavu pokoja. Hoci teraz, vo vianočnom období, pokoj hľadáme. Pokoj, pokoj a pokoja niet, čítame u biblického proroka.
Ak teda hľadíme na odchádzajúci rok, znova konštatujeme, že pokoj a dobré spolužitie nie je možné nastoliť klamstvom – ani v spoločnosti, ani v cirkevnom kresťanskom prostredí. Stav v štáte či v cirkvi, ktorí mnohí aj v dejinách nazvali pokojom, bol často len stavom potlačenej, perzekvovanej a prekrúcanej pravdy, dosiahnutý odstraňovaním nositeľov pravého pojmu slova pravda, a to v každom ohľade.
Stav pokoja v spoločnosti, kde sa iluzórna idylka života dosahuje politickými čistkami „spravodlivosti“ a potlačením pravdy, vyústi do zvrátenej spoločnosti, kde neplatia večné hodnoty chrániace život človeka. O život by malo ísť, predovšetkým o život. Nie byť vlkom pre iného.
Vnútorný pokoj a požehnanie sme zaiste mohli prežívať počas celého roka, nech už sme prechádzali čímkoľvek. Pretože viera v Toho, ktorý je pravda, cesta i život, nám dávala nádej aj v beznádeji tohto končiaceho sa roka 2021. To vonkajšie pôsobenie mocnosti zla voči ľudskému životu, či už v spoločnosti, alebo v prostredí cirkvi, je často nezmeniteľné. A my s tým musíme žiť ako ľudia, ktorí majú na pamäti, že pre iný svet nás Kristus vykúpil. A pokiaľ je na nás a na Božej milosti, tak si svoje povinnosti budeme konať, ako najlepšie vieme, a svoj život budeme žiť tak, aby sme ani Pána slávy Ježiša Krista a nebeského Otca, ani človeka nezradili.
Slobodný život v Kristovi nám nik nemohol zobrať ani v tomto roku 2021. To, do akej miery nám ho sťažila koronakríza alebo zlí ľudia, je len obrazom bezbožnosti človeka, ktorý sa stavia do pozície boha. No my sme prosili: „Daj, Pane, aby sme verní zostali.“
Že sme ako kresťania utŕžili mnoho rán? Áno. No Pán Boh všetko videl a odmení každého podľa jeho skutkov. Tým sa netrápme. Veď Pán Boh nám nesľúbil raj na zemi. Či môžeme zmeniť klamára na čestného človeka? Či môžeme zlodeja naučiť poctivej práci? Či môžeme človeka obdivujúceho seba samého primäť k úctivosti voči inému človeku? Len z Božej vôle sa stane, že pokánie privedie zlých k Pánu Bohu a ľudskosti.
Boli márne naše modlitby počas celého roka? Ak dôverujeme Spasiteľovi a milujeme Ho, tak neboli. Pamätajme na to, že jednota v hriechu nie je jednotou, o ktorej hovorí Písmo sväté. Veď spájanie sa s Kristom v tých našich bežných životných situáciách a oddeľovanie sa od hriešneho konania nám pomáhalo nestratiť smer života, do ktorého nás povolal náš Pán Ježiš.
V našej hymne spievame: „… nebesá nám ostanú.“ Áno, zlý človek sa smeje, hovoriac: A mne zem… A preto má odvahu konať zlo, lebo žije len pre túto zem, ktorú ničí a zdiera.
„Nebesá nám ostanú…“ – to nie je vyznanie porazených, ale víťazov Kristových. Kto nebo s Kristom vidí, ten svoje srdce nezapredá márnosti, biede a mamone tohto sveta.
Bližšie k dňu nášho Pána sme aj dnes a za to, čo bolo, Tebe, Bože, ďakujeme, že si nás chránil, opatroval vrele.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: unsplash.com
