Predsedníctvo je hierarchicky nedotknuteľné, nikto nemá právo ho disciplinárne stíhať

Pokus o dovolanie sa spravodlivosti vo veci volieb predsedníctva cirkvi sa skončil fiaskom. Všetky podania na súd i návrhy na začatie disciplinárnych konaní boli zmietnuté za podozrivých okolností zo stola. Odborníci z oblasti cirkevného práva varujú, že vedenie cirkvi cez tieto kroky vysiela jasný signál: „Na nás nikto siahať nebude!

Po voľbách Predsedníctva Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, predovšetkým v súvislosti s kandidáciou a následným zvolením Jána Brozmana za generálneho dozorcu, ostala podstatná časť evanjelickej verejnosti pobúrená. Boli totiž presvedčení, že jeho kandidatúrou došlo hneď k niekoľkým vážnym prešľapom. Prvým precedensom bolo, že Ján Brozman nenaplnil stanovenú podmienku pre uchádzanie sa o túto funkciu – a síce čestne neprehlásil, že „nebol právoplatne odsúdený.“ Z tejto povinnosti vykľučkoval z vlastnej iniciatívy pozmeneným textom, v ktorom konštatoval iba súčasný stav – „nie som právoplatne odsúdený.“ Formulku textu pokrivil napriek tomu, že ju ako podmienku stanovilo generálne presbyterstvo, ktorého je sám členom. Druhý prešľap si vzápätí na konto pripísala kandidačná porada pod vedením Romana Žilinčíka a Romana Porubäna. Podľa cirkevnej legislatívy totiž ten, kto nenaplnil stanovené podmienky, nemá byť kandidačnou poradou posunutý do volieb – ale naopak, má byť bez ďalšej diskusie vyradený z možnosti uchádzať sa o funkciu. Kandidačná porada však Jánovi Brozmanovi aj tak umožnila bojovať o hlasy voličov – a následne stať sa generálnym dozorcom. Niekoľko cirkevných zborov sa po voľbách odmietlo zmieriť s takýmto konaním samotného Brozmana i predsedníctva kandidačnej porady. Obrátili sa cez dve podania na patričné orgány. V prvom z ich žiadali predsedníctvo cirkvi, aby začalo disciplinárne konanie voči Jánovi Brozmanovi a riešilo jeho zamlčiavanie faktov o trestnom stíhaní z minulosti a tým porušenie podmienok pre kandidáciu. Druhé podanie smerovalo na Generálny súd Evanjelickej cirkvi a. v. a žiadalo riešiť otázku viny predsedníctva kandidačnej porady vo veci pripustenia J. Brozmana do volieb. Ani v jednom prípade sa však spravodlivosti nedovolali. Súd a disciplinárny orgán rozhodli za pochybných okolností tak, aby Brozmanovo pôsobenie na najvyššom laickom poste v cirkvi ostalo nedotknuté. Nehovoriac o tom, že odpovede sa dočkali po viac než roku. Predsedníctvo cirkvi návrh na disciplinárne konanie odmietlo, pričom v liste zo 6. februára tohto roku sa odvoláva na stanovisko Osobitného senátu Generálneho súdu č. 3/2019 – ktoré však do momentu vydania rozhodnutia nebolo publikované v zbierke zákonov.

 

Nebolo teda právoplatné a použiteľné pre argumentáciu k ich verdiktu. Ešte šokujúcejší je však pre evanjelickú verejnosť samotný výklad cirkevnoprávnych predpisov v podaní senátu: „Návrh na začatie disciplinárneho konania vo vzťahu ku konkrétnemu príslušnému orgánu je oprávnený uskutočniť iba ten subjekt, ktorý je hierarchicky na rovnakej alebo vyššej úrovni, ako orgán príslušný na prejednanie disciplinárneho previnenia.“ Inak povedané: na tých „vyššie postavených“ nemôže siahnuť nik zdola. Na predsedníctvo si „nemôže dovoliť“ ani jednotlivec, ani cirkevný zbor, ani seniorát, ba ani dištrikt. Podľa tohto výkladu sú teda Ján Brozman – a spolu s ním aj Ivan Eľko – jednoducho nedotknuteľní. V zmysle výkladu si teda návrh na disciplinárne konanie môžu podať len sami na seba – keďže hierarchicky vyšší orgán neexistuje. „Toto je celosvetový unikát. Takto briskne a na rovinu si dnes už ani v Čínskej ľudovej republike netrúfnu napísať, že vedenia sa nesmiete dotýkať. Ďalšie flagrantné pošliapanie cirkevnej demokracie,“ komentovali tento výklad odborníci z cirkevných kruhov. Nad verdiktom a jeho zdôvodnením sa dnes pozastavujú i teológovia, ktorí poukazujú na príkry rozpor so Symbolickými knihami našej cirkvi. V časti „Pojednanie o pápežovej moci a prvenstve“ (Šmalkaldy, 1537) sa výslovne píše: „I. Ponajprv teda ukážeme z evanjelia, že rímsky biskup nestojí nad ostatnými biskupmi a kňazmi podľa Božieho práva. U Luk. 22, 24 – 27 Kristus výslovne zakazuje panovanie medzi apoštolmi. Išlo totiž o toto: Keď Kristus oznámil svoje utrpenie, hádali sa medzi sebou, ktorý z nich bude prvým a akoby námestníkom neprítomného Krista. Tu Kristus karhá tento blud apoštolov a učí, že medzi nimi nebude panovania ani povyšovania sa, ale že apoštolovia ako rovní budú poslaní do spoločnej služby evanjelia. Preto hovorí: Kráľovia panujú nad svojimi národmi… vy však nie tak. Ale najväčší medzi vami nech je najmenší. Z toho vidíme, že zakazuje panovanie. Tak isto počuje aj podobenstvo (Mat. 18, 2), keď Kristus podobne ako pri hádke o panovanie postavil medzi nich dieťa, čím naznačil, že medzi služobnými slova nebude panovanie, ako ani dieťa netúži ani nechce panovať nad inými. II. U Jána (20, 21) Kristus posiela apoštolov rovnakým spôsobom bez rozlišovania, keď hovorí: Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. Hovorí, že celkom tak On ich posiela, ako On bol poslaný; preto ani jednému neprivlastňuje predpráva ani panovanie pred ostatnými.“ Podľa teológov tak ide o popretie Augsburského vyznania a výsmech z Lutherovej reformácie, aké tu nemalo v Evanjelickej cirkvi a. v. počas svojej histórie obdobu a to ani zo strany rímskych katolíkov v období protireformácie. Lutherus má k dispozícii tiež informácie, že cirkevné zbory, ktoré iniciovali tieto podania, sa voči rozhodnutiu plánujú odvolať. Okrem už spomenutých pochybností poukazujú totiž aj na zásadné zlyhanie v kontexte paragrafu 13 Cirkevného zákona 1/2004, kde sa píše, že „senát cirkevného súdu rozhoduje, ak je prítomná väčšina jeho členov.“ Tento zákon zároveň nepripúšťa rozhodovanie per rollam, teda prostredníctvom obežníka, ako to podľa nich protiprávne urobil senát Generálneho súdu v zložení Branislav Juráš, Daniel Koštial, Zuzana Germanová, Andrea Hasprová, Matej Alcnauer, Vladimír Ferenčík, Beata Brašenová, Jana Juššíková. Zdôrazňujú pritom, že rozhodovanie „per rollam“ je prípustné len podľa CZ č. 15/1994 o rokovacom poriadku orgánov COJ v stanovených výnimočných prípadoch, ale na konanie na cirkevných súdoch sa nevzťahuje. V odvolaní tiež poukazujú na fakt, že Senát GS svoje rozhodnutie o odmietnutí návrhu opiera o neznáme (teda do času rozhodovania senátu GS nezverejnené) a tak neplatné Stanovisko Osobitného senátu GS.

Redakcia

%d blogerom sa páči toto: