5. nedeľa po Veľkej noci
„Keď sa v Šíle najedli a napili, Anna vstala a predstúpila pred Hospodina; zatiaľ kňaz Éli sedel na stolci pri dverách chrámu Hospodinovho. Ona, roztrpčená v duši, sa modlila k Hospodinovi a veľmi plakala. I urobila takýto sľub: Hospodine mocností, ak vzhliadneš na trápenie svojej služobnice a rozpomenieš sa na mňa, ak nezabudneš na svoju služobnicu, ale dáš jej mužského potomka, oddám ho Tebe, Hospodine, po všetky dni jeho života, a britva sa nedotkne jeho hlavy. Keď sa už dlho modlila pred tvárou Hospodinovou, Éli pozoroval jej ústa. Anna si však hovorila v srdci: len pery sa jej chveli, ale hlas jej nebolo počuť, preto ju Éli pokladal za opitú. Povedal jej Éli: Dokedy sa budeš ešte správať ako opitá? Preber sa zo svojho opilstva. Anna odpovedala takto: Nie, pane môj, som žena, ktorej je ťažko na duši; nepila som ja víno ani iný opojný nápoj, ale vylievala som si dušu pred Hospodinom. Nepokladaj svoju služobnicu za naničhodnicu, lebo od veľkého žiaľu a zármutku hovorila som až doteraz. Nato jej Éli odpovedal: Choď v pokoji a Boh Izraela nech ti splní to, o čo si Ho prosila. Ona odpovedala: Kiež tvoja služobnica nájde milosť v tvojich očiach! Nato žena odišla svojou cestou, zajedla si a jej tvár už nebola smutná.“
1 S 1, 9 – 18
Milí bratia a milé sestry!
Uplynulá, 4. nedeľa po Veľkej noci, nás pozývala k spievaniu Hospodinovi, ku ktorému by sme sa pokojne mohli pridať aj cez chválospev starozmluvnej Anny, alebo lepšie povedané Hany, keďže to je presnejší preklad hebrejskej pôvodiny jej mena. V dnešnú, 5. nedeľu po Veľkej noci, ktorá má latinský názov Rogate, čo znamená proste, alebo aj modlite sa, sa chceme touto starozmluvnou Annou nechať viesť k modlitbám.
Anna bola manželkou Elkána, ktorý ju miloval, ktorý ju v mnohom aj zvýhodňoval oproti jeho druhej manželke Penninej s ktorou mal deti. Napriek tomuto „nadštandardnému vzťahu“ predsa len je Anna nespokojná, trpí. Je sužovaná, ponižovaná nielen Penninou, ale najmä svojim údelom, ktorý ju ťaží – v predchádzajúcich veršoch čítame „Hospodin jej zavrel lono“ Neplodnosť jej sužuje život. Ženy, ktoré si prešli takýmto niečím vo svojom živote, tak sa určite vedia vcítiť do jej kože a pocitov, ktoré prežívala. A vedia zhodnotiť ťažobu takéhoto bremena. Ale, aby toho nebolo málo, biblická Anna, je vo svojom trápení, ktoré jej nedovoľuje ani jesť, dokonca nepochopená ani vlastným manželom. Čítame „Vtedy jej muž Elkána vravel: Anna, prečo plačeš? A prečo neješ? Prečo ti je srdce smutné? Nie som ti ja lepší ako desať synov?“(v. 8). Elkán jej namiesto útechy dokonca dáva najavo, že je nevďačná a nedokáže sa so svojím nešťastím vyrovnať.
Anna nenašla pochopenie so svojim bremenom u svojho manžela, kde by sme to ba priam predpokladali. V tomto jej trápení sa nedokázala o neho oprieť. Anna však so svojim trápením bojuje ďalej. Nevzdáva sa. Neprepadá agresivite a ani sa nehnevá na všetkých navôkol. Neobviňuje nikoho iného z jej nešťastia. Nehľadá vinníkov, aby si aspoň takýmto spôsobom uľavila. Nehľadá ani žiadnu inú povieme, bútľavú vŕbu, kde by našla pochopenie. Neprichádza za priateľkami, alebo rodinnými príslušníkmi. Nič také sa nedozvedáme.
Namiesto toho všetkého, čo by mnohé ženy na jej mieste urobili, Anna prichádza pred Hospodina. Prichádza pred Hospodina v modlitbách v chráme v Šíle, kde si vylieva svoje roztrpčené srdce, teda srdce plné pocitu neprávosti a nespravodlivosti. Možno máme pocit, že jej problém je skôr gynekologický – veď má problém s počatím dieťaťa, ale ona si uvedomuje, že pôvodcom života je Hospodin. On život dodnes dáva i berie. Ľudské schopnosti a možnosti majú svoje limity, svoje hranice. Rozhodnutie o vzniku života predsa len patrí do rúk Pána Boha. To si uvedomovala i biblická Anna, ktorá prichádza k Pánu Bohu. Nepozerá na to, čo si ľudia myslia, vylieva svoje srdce pred Hospodinom v modlitbách, dôveruje Mu bez výhrad a verí, že Pán Boh dokáže zmeniť jej údel. Nehanbí sa. Prichádza pred Hospodina so všetkým čo má na srdci. Nekontroluje svoj prejav, usedavo plače, je zúfalá, plná horkosti a nemá ani slov, aby vyjadrila to všetko čo ju ťaží. Necháva hovoriť svoje srdce. Kňaz v chráme si dokonca myslí, že je opitá, lebo Anna pohybuje perami bez toho, žeby z nich vychádzali nejaké slová.
Nie vždy i my vieme sformulovať to všetko čo nás ťaží, čo nás bolí, čo prežívame vo svojom vnútri. Veď i my sa mnohokrát ocitáme v takýchto situáciách, kedy za nás hovorí naše srdce skrze rôzne emócie. A s takýmto postojom smieme prichádzať i k Pánu Bohu, nášmu nebeskému Otcovi. Nemusíme vždy vedieť sformulovať svoje modlitby do konkrétnych slov, ktoré budú všetci počuť. Niekedy len potrebujeme možno plakať pred Božou tvárou, tak ako Anna. Alebo len zostať ticho a nechať hovoriť naše srdce. Martin Luther v tejto súvislosti hovorí „Bez modlitby srdca je modlitba úst bezcenné mrmlanie. Modlitbou úst síce nemôžeme pohŕdať. Ale máme si dať pozor na to, aby pochádzala z modlitby srdca.“
Modlitba starozmluvnej Anny vyústi do sľubu – ak jej Pán Boh požehná syna, ona mu ho naspäť vráti a to tým, že ho bude vychovávať vo viere v Pána Boha a že ho aj postaví do služby Pánu Bohu. Pán Boh nakoniec vypočul jej volanie a Anna, ako dobre vieme, porodila syna Samuela.
Bratia a sestry! Nie každý vo svojom živote musí zápasiť s problémom neplodnosti, ale prichádzajú chvíle, situácie a prekážky do našich životov, ktoré nás dokážu sužovať. V každom čase svojho života vnímame svoje súženia a ťažkosti rôzne. Kým v mladosti sme sa trápili nad školou, nejakým predmetom, ktorý nám nebol po chuti, v dospelosti prišli iné starosti a v starobe zase iné. Každý má tie svoje starosti, kde môže byť blízkymi v danej chvíli aj pochopení, alebo rovnako ako Anna – nepochopení a bude nás to tak ťažiť, že tiež možno stratíme aj chuť do jedla.
Nezabúdajte, že tak ako tá biblická Anna, i my smiete volať na Pána Boha, aby nám pomohol. Aby i nám bol oporou. Avšak tak ako Hospodin nezabúda na nás, na svoje deti, nezabúdajme ani my na tie svoje sľuby, ktoré Pánu Bohu dávame. Veď koľkokrát sme už v ťažkej chvíli Pánu Bohu niečo sľúbili ak sa prizná k našim modlitbám, ak zmení náš údel? Nech je naše áno – áno a nie – nie! Buďme i v tomto smere zodpovední, nebuďme tými, ktorí budú mať krátkodobú pamäť hneď potom, keď sa všetko zmení podľa predstáv. Pán Boh je verný a spravodlivý, učme sa s pomocou Ducha Svätého i my byť takými – nielen voči Pánu Bohu, ale aj ľuďom.
Biblickej Anne Hospodin preukázal milosť, ktorú nosí i vo svojom mene. Nech nám je potešením, že i nám všetkým Pán Boh preukázal svoju milosť vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi v meno ktorého sme boli pokrstení a meno ktorého ako kresťania aj nosíme. Preto prichádzajme k Pánu Bohu v našich modlitbách. Nechajme rozprávať svoje srdcia. Nech znejú piesne radosti, ale i žiaľu, ak to bude potrebné. Pán Boh nikoho nevyhadzuje. U Neho má priestor každý a v každom čase. Amen.
Mgr. Anna Debnárová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: pixabay.com
