Všetko má svoj čas
7. nedeľa po Svätej Trojici
„Ale Sion povedal: Opustil ma Hospodin a Pán zabudol na mňa! Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom, ktorého zrodila? Keby ony aj pozabudli, ja na teba nezabudnem. Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl, tvoje hradby sú ustavične predo mnou.“
Iz 49, 14 – 16
Na úvod si pomôžem príkladom z práce. Rodičia si niekedy „zabudnú“ vyzdvihnúť svoje dieťa z materskej školy alebo školského klubu. Prečo? Lebo sú presvedčení, jeden o druhom, že to mal urobiť ten druhý. Alebo mama príde skôr z práce, príde si po syna a o pol hodiny pri škole zaparkuje otec a tiež zháňa svojho syna. Nie, nie je to preto, že by svoje dieťa zanedbávali, ale pre rôzne povinnosti, ktoré musia riešiť, zabudnú na čas. O niečom podobnom hovorí i dnešný text. Ako sa človek bez Boha stratí.
49. – 55. kapitolu proroka Izaiáša by sme mohli označiť za básnickú zbierku, pod názvom Sionské piesne. Táto zbierka sa skladá z viacerých častí.
Spomína sa tu Izrael, utrpenie Božieho ľudu, ale aj zachraňujúca Božia láska. V každej jednej časti je priam hmatateľné telesné i duševné utrpenie ľudu. V ďalekej cudzine, vzdialený od Božej lásky ľud veľmi trpí. Trpí následkom svojej neposlušnosti. Popritom všetkom ich Boh povzbudzuje zasľúbeniami, posilňuje a potešuje. Ako?
Predovšetkým potešuje ľud, ktorý sa obrátil k pohanským modlám. Odvrátil sa od živého Boha. Namiesto Neho si začal vyrábať sošky rôznych bôžikov, ktorým sa začal klaňať a tak na seba privolal Boží hnev. Jeho následkom bolo zajatie. Toto všetko popisuje kniha proroka Izaiáša.
V tejto časti Písma môžeme tak trošku vidieť aj samých seba. Ako to dopadne, keď sa rozhodujeme bez Boha a čo to všetko obnáša. No zároveň je dnešný text aj veľkým povzbudením, evanjeliom. Každý z nás môže byť ukrytý v Božích rukách. Keď pri nejakom ošetrení povie lekár pacientovi, že jeho život je v Božích rukách, tak pacient má väčšinou obavy a bojí sa, pretože to neveští nič dobré. Lekárove slová v podstate znamenajú, že tu je už márna akákoľvek pomoc.
Ale Boh nás uisťuje o opaku. Môj život, moje uzdravenie, rodinná situácia, moja budúcnosť, celé moje bytie je v Božích rukách. Božie zasľúbenie nevyvoláva strach ani obavy, naopak je milostivé a plné nádeje.
Teda ak my si povieme, že projekt v práci, zmena zamestnania je v Božích rukách, tým jasne vyjadríme, že my s tým už viac nevieme čo urobiť. Snažili sme sa a teraz je to v Božích rukách. A pritom je to to najlepšie, byť v Božích rukách. Všetky naše starosti vložiť do Božích rúk. Všetko dať a prijímať z Božích rúk. Napriek tomu, že si uvedomujeme všetky tieto súvislosti, tak z času načas toto slovné spojenie použijeme. Akoby nás zastihla tragédia a teraz už môže rozhodnúť iba Boh.
Bratia a sestry, ale veď to je to najlepšie, čo sa nám môže stať. Zložíme zbrane a utíšime sa. Prestaneme sa brániť, metať ako topiaci sa vo vode. Aj záchranár prichádza k topiacemu zozadu a počká, kým sa topiaci ponorí. Vtedy zasiahne. Aj Boh čaká, počká si na príhodnú chvíľu, kedy zasiahne a pomôže.
Náš život, naša budúcnosť je na tom najlepšom mieste vtedy, keď je v Božích rukách. Boh nás pozná a vie o nás. Nie je to povzbudzujúce?
„Opustil ma Hospodin a Pán zabudol na mňa.“ Rodič zabudol svoje dieťa v škôlke, ale Bohu sa to nikdy nestane. On na nás nezabúda ani nás neopustí. Takto šepká diabol. Vidíš do akej situácie ťa Boh doviedol. Zabudol na teba. Nestará sa o teba. Vôbec ho nezaujíma čo bude s tebou. Tak vieš čo, zabudni aj ty na Boha. Takto nejako rozpráva a pracuje pokušiteľ.
Bohu neraz vyčítame, že zabudol zasiahnuť. Podľa nás už bol najvyšší čas. Naozaj? Nikoho nepošle? Prečo je ticho? To, že Boh mlčí, neznamená, že na nás zabudol.
Keď je nám naozaj ťažko, tak si často ani neuvedomujeme, že obviňujeme Boha. V okamihu, keď sa s ním začneme takto rozprávať, povieme Mu o svojom strachu, nerozumieme udalostiam, ktoré sa okolo nás dejú. Dôležité je, že to povieme, vyznáme Bohu. Dôležité je povedať Bohu o svojich pochybnostiach, starostiach… nie kamarátke, susedovi, ale Bohu!
Rodič môže zabudnúť na svoje dieťa, ale Boh na nás nikdy nezabudne. Je dôležité si toto všetko vyjasniť, preto Boh pokračuje: „do dlaní som si ťa vyryl“. Aká veľká musí byť Božia dlaň? Čo a kto všetko sa tam zmestí? Nuž všetci a všetko. Zmestíme sa do nej my, naše rodiny, ale aj tí, ktorí o Bohu nechcú ani len počuť. Všetci. A keď je náš život v Jeho rukách, tak je na tom najlepšom mieste.
Bratia a sestry naozaj si to myslíte? Keď si nás Boh vyryl do dlane, môže sa hocičo stať, akokoľvek vyvinúť, zajtrajšok je v najlepších rukách. Božie dlane sú miestom, kde sa zmestia všetky naše starosti a obavy. To nie sú prázdne frázy, ale pravda. Presvedčme sa o tom a porozprávajme sa s Bohom. On svojich neopúšťa. Pán Ježiš povedal svojim učeníkom, že ich neopustí ako siroty, ale k nim príde.
Potom je hriechom, keď sa z Jeho rúk vytrhnem a poviem si, že so svojím životom si budem robiť čo chcem. Ale pred Bohom sa nevieme ukryť. Pred Bohom nič neschováme.
„Do svojich slaní som si ťa vyryl.“ To znamená, že tvoje meno je zapísané do Božej dlane. Myslím si, že každý z nás už zažil úspech tam, kde sme už nič pozitívne nečakali, požehnanie našej práce, snahy. Keď sme zažili Božie požehnanie, keď ešte aj naše omyly, premárnené chvíle môžeme vziať z Božích rúk. Boh nám nevyčíta naše previnenia, ale ich zmaže. Preto je veľmi dôležité, či sa nachádzame v Božej dlani. Či je tam to naše meno vyryté. Pretože nakoniec nás objíme Jeho láska a my pochopíme mnohé veci a súvislosti. Aj Pán nás uisťuje: „tvoje hradby sú ustavične predo mnou.“
Čo to znamená? Že naše problémy sú niekedy pred nami ako neprekonateľné hradby. Keď ideme hlavou proti múru. Keď natrafíme na dvere, ale nik nám neotvára. Keď sa nám nevydarí deň, niečo zmeškáme, nestihneme, nič sa nám nedarí a nič okolo nás nefunguje. Keď si večer povieme, že všetka naša snaha bola márna a máme za sebou hrozný deň.
Ale Boh vie, po akých cestách nás má viesť. „Ja Hospodin, som tvoj Boh, ktorý ťa učil byť užitočným, viedol ťa cestou, ktorou máš ísť.“ Iz 48,17
Ak nás Boh takto vedie, tak potom „všetko má svoj čas“. Rozprávajme sa s Ním, On nás zdvihne a zotrie slzy.
Mgr. Monika Hlavinková Černeková
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: pexels.com