12. nedeľa po Svätej Trojici
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista. Amen
„Keď (Ježiš) opustil týrsky kraj, prišiel cez Sidon zase k moru Galilejskému, do prostriedku kraja Desaťmestia. Tu priviedli k Nemu hluchého a zajakavého a prosili Ho, aby položil ruku na neho. On ho vzal stranou, von zo zástupu, vložil mu svoje prsty do uší a slinou sa mu dotkol jazyka. Potom pozdvihnúc oči k nebu, zavzdychol a povedal mu: Effatha! to jest: Otvor sa! I otvorili sa mu uši, jazyk sa mu hneď rozviazal a hovoril správne. I prikázal im (Ježiš), aby nikomu nehovorili; ale čím viac im prikazoval, tým viac to rozhlasovali. A náramne žasli hovoriac: Všetko dobre učinil; aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč. Amen.“
Biblický text: Mk 7, 31 – 37
Milí bratia a milé sestry v Kristu,
to, že počujeme a hovoríme nám pripadá ako samozrejmosť. Je to často pre nás až tak samozrejmé, že nezriedka z našich úst vyjdú aj slová, ktoré nie sú premyslené a môžu sa bolestivo dotknúť druhého. Ozajstný dar reči má ten, kto vie nielen rozprávať, ale vie povedať dobré slovo v pravú chvíľu. Slovo, ktoré pomáha, buduje, potešuje, či napráva. Vieme veľmi dobre aké to je, keď naše slová spôsobia bolesť. Vieme, aké to je, keď naše slová spôsobia radosť.
Čo je pre nás tým rozhodujúcim aké slová povieme? Ako narábame my s darom reči? Využívame ten dar na dobro alebo na zlo? Každý z nás, by sa nad tým mal zamyslieť. V dnešnom biblickom príbehu sme čítali o človeku, ktorý by veľmi chcel rozprávať ale nemohol. Bol hluchý a zajakavý, či dokonca nemý. Určite ste už stretli takéhoto človeka. Väčšinou ich ľutujeme a snažíme sa im aspoň trochu porozumieť. Život takýchto ľudí, aj napriek tomu, že dnes už máme mnoho pomôcok, je ťažký.
Stále si uvedomujú svoj hendikep a niektorí im to dávajú aj pocítiť. O čo neradostnejší bol ich život v Ježišovej dobe. Takýto ľudia boli na okraji spoločnosti. Keď počuli o Ježišovi a Jeho uzdravujúcej moci snažili sa ho vyhľadať. A tak urobili aj ľudia z evanjelia. Priviedli k Ježišovi hluchého a zajakavého a prosili Ho, aby položil ruku na neho. Predpokladali, že Ježiš ho môže uzdraviť obyčajným dotykom. Určite s napätím očakávali, čo Ježiš urobí. On si ho však berie stranou a začína liečenie.
Prsty vkladá do jeho uší a slinou sa mu dotýka jazyka. Tieto netradičné liečebné metódy by v dnešnej dobe určite mali medzi lekármi hneď svojich odporcov a Ježiša by označili za šarlatána. To však nie je všetko. Ježiš nepoužíva len to. Obracia oči k nebu a modlí sa. Vie, odkiaľ pochádza dar sluchu i reči. Prosí Otca – Effatha – otvor sa, rozviaž sa. A tieto liečebné metódy zaberajú. Hluchonemý počuje a začína hovoriť správne. Aká veľká asi bola radosť jeho samotného, ale i tých, čo ho k Ježišovi priviedli.
Museli byť nadšení a aj my by sme iste nešetrili chválou, keby sa niečo také stalo. Ježišov postoj je však presne opačný. Dokonca im zakazuje, aby o tom niekomu hovorili. Čím viac im však prikazoval, tým viac to rozhlasovali. Ježiš však nechce byť len nejaký potulný liečiteľ. Tvorca zázrakov. Jeho poslanie je iné. A to si tiež mnohí uvedomovali a žasli ešte viac. Evanjelista Marek to vysvetľuje slovami: Všetko dobre učinil; aj hluchých dáva sluch, aj nemým reč. Takéhoto dobrého človeka stretnúť je veľká vec. Môžeme sa opýtať, čo tento príbeh chce dnes povedať nám?
Prvou vecou je, že Ježiš má moc uzdravovať. Jeho liečebné metódy sú trochu iné ako dnešné. Vidí človeka v jeho celosti. Vidí, že to nie je len telo, ktoré potrebuje uzdravenie, ale je tu aj duch, ktorý má byť tiež zdravý. Preto sa modlí, preto obracia oči k nebu. Poznáme to možno aj sami, že naša choroba sa nám lepšie zvláda, keď je naša myseľ v pohode. Že k celkovému uzdraveniu potrebujeme aj pohodu duše. Ježiš svojím konaním vracia veci k stvoriteľskému plánu.
Slová, ktoré evanjelista Marek v závere príbehu používa: „Všetko dobre učinil“, sú jasným odkazom na potvrdenie dobrého zmyslu stvorenia. Pri stvorení Boh videl, že to, čo učinil, bolo dobré. A ďalšie slová zase nepriamo citujú proroka Izaiáša – aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč. Prorok Izaiáš predpovedal narodenie Mesiáša, hovoril o trpiacom Božom služobníkovi. A tí, ktorí videli, čo Ježiš koná, pochopili, že sa priblížilo kráľovstvo Božie a Boh poslal to čo zasľúbil ústami prorokov. Ak dnes hovoríme o dare reči, tak práve Pán Ježiš ho mal v plnej miere. Jeho slová boli tak významné, že ich evanjelisti zaznačili do Svätých písem a dodnes k nám hovoria a približujú nám Spasiteľa a jeho činy. Za tento dar by sme mali neprestajne ďakovať. On dodnes dobre činí a učí nás počúvať i hovoriť.
Amen.
Mgr. et. Mgr. Miloslav Gdovin
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: unsplash.com
