Komunikácia podľa Eľka a „právo na odpoveď“ podľa Tranoscia
Rozprávanie rôznych – hoci aj vymyslených – príbehov v spojení s expresívnou rétorikou je súčasnému generálnemu biskupovi nepochybne veľmi blízke. Aj táto netradičná forma podania by sa dala prehliadnuť, pokiaľ by tak často nešlo o veľmi pochybné príspevky – či už z pohľadu obsahu, alebo zámeru, ktorý sa tým sleduje.
Do tejto kategórie patrí nepochybne aj citát zo Synody 2019 v Prešove, na ktorej predsedníctvo cirkvi slovami generálneho biskupa Ivana Eľka v podstate vyhlásilo „križiacku“ výpravu proti Asociácii slobodných zborov. Okrem rôznych nepravdivých komentárov a hodnotení typu „Asociácia je nová cirkev“ a strašenia pred rozdelením cirkvi na spôsob Sliezskej cirkvi išlo najmä o pamätný, hoci úplne uletený výrok generálneho biskupa, že „v tejto chvíli my chránime túto cirkev, práve paradoxne tým, že nekomunikujeme“, ktorý bol doplnený uznesením, v ktorom sa nie Asociácia vyhraňuje voči ECAV, ale práve naopak: Synoda ECAV proti Asociácii slobodných zborov. A to aj napriek tomu, že Asociácia nikdy o rozdelení nehovorila a, naopak, veľakrát potvrdila, že sme súčasťou ECAV. Kto tu teda straší, kto tu teda rozdeľuje?!
Napriek tomu, že aj menej zbehlý pozorovateľ by si všimol, že v tejto hre sú dvaja aktéri: vedenie ECAV a Asociácia, celá táto tragikomédia prebehla úplne jednostranne, úplne bez účasti „druhej strany“. Vedenie cirkvi si vystačilo samo, keď Asociáciu onálepkovalo, na základe vlastných (nepravdivých) informácií či hodnotení posúdilo, odsúdilo a popravilo (uznesením). Je prinajmenšom zvláštne, že iba dvaja-traja synodáli sa ozvali, že takýto postoj rozhodne nie je v poriadku a že treba rokovať. Ostatní poslušne hlasovali – bez toho, aby poznali názor druhej strany, bez toho, aby sme sa k tomu mohli vôbec vyjadriť. A to aj napriek tomu, že na spomínanej Synode boli osobne prítomní viacerí členovia správnej rady ASloZ.
Celkom dobre to vystihuje aj známe príslovie „o nás bez nás“. Takéto správanie sme mohli pozorovať aj počas Synody 2020, aj nedávno na Synode 2021. Tentoraz Ivan Eľko vo vzťahu k ASloZ už obviňuje „z rozdelenia“ aj externé vplyvy, keď hovorí, že „pandemická situácia bola ako stvorená na vytváranie ďalších línií nášho rozdelenia”, pričom akoby pozabudol, že to bol práve on, kto tie barikády postavil. Pričom, ako som uviedol skôr, druhú stranu na to ani nepotreboval.
Odpoveď na to, o čo sa tu vlastne hrá, pozná každý, hoci len priemerne informovaný evanjelik. Ivan Eľko takto určite nechráni ECAV, ale chráni najmä sám seba a svojich kumpánov, pretože veľmi dobre vie, že na otázky Asociácie ohľadom volieb či majetkových káuz odpovede nemá. A tak je pre neho jedinou, hoci veľmi neštandardnou až absurdnou možnosťou vyhýbať sa dialógu – pričom mu to “paradoxne” nebráni v tom, aby činnosť Asociácie komentoval, hodnotil či ohováral.
Hovorí sa, že reči sa hovoria a chlieb sa je, a tak aj napriek tomuto absurdnému a psychologickému predstaveniu výsledky hovoria samy za seba. Aj napriek výroku Osobitného senátu Ústavného súdu z roku 2018 sú pred voľbami stále nezákonne vyraďovaní kandidáti spĺňajúci všetky zákonné podmienky na kandidatúru. Aj napriek tomu, že Synoda 2019 – zrejme aj pod vplyvom Reportérov z RTVS – schválila správu synodálnej komisie o Reformate, doteraz nebola vyšetrená ani jedna zo spomínaných káuz a, samozrejme, neboli ani vyvodené dôsledky. Potvrdzujú sa i problémy s transparentnosťou podnikania v Evanjelickej diakonii, na čo sme tiež poukazovali. Preto ten problém s komunikáciou!
Pod vedením Ivana Eľka sa hriechy nevyznávajú, pod jeho vedením si cirkev na hriechy zvyká!
Právo na odpoveď sa zamieta
Do tejto kategórie patria aj súdne spory, týkajúce sa uverejnenia nepravdivých a účelovo skreslených informácií v správe predstavenstva Tranoscia. Tie sa týkali viacerých členov bývalého manažmentu či predstavenstva, a to najmä tých, ktorí sa kriticky vyjadrovali k situácii v cirkvi či v Tranosciu aj po voľbách. Vzhľadom na to, že táto tendenčná správa bola zverejnená v časopise Evanjelický posol spod Tatier, viaceré dotknuté osoby v rámci plurality názorov žiadali v tomto časopise uverejniť aj svoj názor na uvedené skutočnosti. Vedenie Tranoscia s touto štandardnou a zákonnou požiadavkou nesúhlasilo, a tak sa domáhame svojich práv, konkrétne práva na odpoveď, súdnou cestou.
Na prekvapenie, túto štandardnú možnosť nám neumožnil ani Okresný súd v Liptovskom Mikuláši, a to aj napriek tomu, že spoločnosť Tranoscius koná v tomto smere evidentne podľa vzoru jedného zo svojich najväčších akcionárov – ECAV, a to úplne jednostranne a nekorektne. Aj v tomto prípade sme teda posudzovaní, komentovaní či ohováraní bez toho, aby sme dostali akýkoľvek priestor na vyjadrenie či reakciu v médiách, ktoré vlastní Evanjelická cirkev augsburského vyznania. Znova bez akéhokoľvek záujmu o diskusiu, bez akéhokoľvek dialógu.
- Čo je to za cirkev?!
- Čo je to za kultúru, diskusie či správania všeobecne?!
- Čo je to za morálku?!
- Čo sú to za argumenty, ktoré sa vedenie ECAV bojí predložiť a obhájiť v priamej diskusii?!
- Čo vlastne toto vedenie cirkvi a Tranoscia ponúka evanjelickej verejnosti?!
- Toto má byť svetlo, toto má byť vzor?!
Rozhodnutie okresného súdu považujeme za nesprávne, čo sme zdôvodnili v odvolaní proti rozsudku, kde okrem iného uvádzame, že
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- kvôli nesprávnemu procesnému postupu súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Tento náš názor potvrdzuje aj výsledok odvolacieho konania spolku Lutherus na krajskom súde, ktorý je pre Lutherus podstatne priaznivejší ako výsledok z Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši.
A hoci je to zdanlivo nepodstatný spor, sme presvedčení, že na pravde, spravodlivosti a objektivite záleží! A je veľmi smutné, že kvôli nezáujmu riešiť tieto problémy komunikáciou v cirkvi sa k pravde dopracovať nevieme, a musíme sa jej dožadovať na svetských súdoch! Kam sa evanjelická cirkev pod novým vedením od roku 2018 dostala, keď po soľ či svetlo si musíme odbehnúť tam von, do sveta, aby sme vedeniu cirkvi a Tranoscia ukázali, že ich správanie a konanie je pomýlené!
To potvrdzuje aj citát známeho egyptológa prof. Miroslava Bártu, ktorý nedávno vydal knihu Sedem zákonov o tom, ako sa rodia, rastú a upadajú civilizácie. V nej vyjadril názor aj na súčasnú situáciu v spoločnosti (čo ešte viac platí pre situáciu v cirkvi), že „ak sa spoločnosť nebude usilovať o stimuláciu diskusie medzi rôznymi názorovými skupinami, civilizačný rozpad na seba nenechá dlho čakať“.
V tomto kontexte by sme mohli povedať, že stratégia Ivana Eľka je presne opačná, pomýlená, pre cirkev nebezpečná a škodlivá. Ivan Eľko s ľuďmi, ktorí majú iný názor, nekomunikuje, a čo je ešte horšie, neváži si ani evanjelickú zásadu, že všetka moc pochádza z cirkevných zborov. Každodenná evanjelizácia môže totiž v zboroch po celom Slovensku pokračovať aj bez Generálneho biskupského úradu (GBÚ) či dištriktov, ale opačne sa to povedať nedá! Činnosť nového vedenia skôr vystihuje ďalší citát prof. Bártu: „Totalita môže naozaj nastať. A to vo chvíli, keď budete ľudí neustále strašiť (napr. rozdelením cirkvi, pozn. autora), a strach je vynikajúci spojenec, keď chcete kontrolovať myslenie ľudí.“
Totalita je zvyčajne úzko spojená s centralizáciou moci, keď sa zákonodarná, súdna, finančná a represívna (sankčná) zložka moci sústredí v rukách úzkej skupiny ľudí. Tí, ktorí pozorne sledujú vývoj v ECAV, vedia, že táto téma je pre nás viac ako aktuálna. Ak sa poddáme teraz, potom sa už nečudujme. Je čas prehodnotiť pasívne správanie, je čas bojovať za Augsburské vyznanie, za princípy, ktoré reprezentuje! Pretože ak sa všetky zámery nového vedenia zrealizujú, tak nová definícia moci bude diametrálne odlišná od tej tradičnej, evanjelickej, a bude znieť: “Všetka moc pochádza z generálneho biskupského úradu!!!”
P. S. Za týchto okolností sa potom dá ľahšie pochopiť zmysel výzvy ekumenického výboru vyjadriť partnerom „našu účasť na ich radosti z návštevy pápeža a v nadväznosti na návštevu začať intenzívnejšie komunikovať s ekumenickými partnermi”.
Jaroslav Mervart
