V histórii každého evanjelického cirkevného zboru sa nájde jednotlivec z duchovného, či laického stavu, ktorý svojou aktivitou prekročil bežný rámec činností svojho povolania. Mená mnohých evanjelikov sa uvádzajú v odbornej a populárnej literatúre z oblasti dejín umenia, filozofie, pedagogiky, techniky a pod. Činnosť evanjelikov v rôznych oblastiach náboženského, spoločenského a kultúrneho života prispeli k formovaniu svojbytného slovenského národa, ich aktivity boli evanjelickým príspevkom pre slovenskú národnú kultúru a tým sa stali aj dôležitým príspevkom k slovenskej národnej identite. Zachovanie kresťanskej cirkvi s názvom Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku do súčasnosti je výsledkom skutočnosti, že jej členovia boli nositeľmi Lutherovho učenia, v spätosti s Augsburským vierovyznaním a jeho zachovanie ako vieroučného základu jednej z kresťanských cirkví. a dokázali ho udržať v spoločenských a politických podmienkach rôznych historických období, ktoré neboli pre evanjelikov augsburského vyznania vždy priaznivé.

Luteranizmus a národná angažovanosť

Kresťanská cirkev v stredoveku sa v mnohom odklonila od prvokresťanského základu. Na obnovu jej duchovného poslania v zmysle slov Ježiša Krista Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma.(MK 8, 34) vystúpilo viacero reformátorov. Významným medzníkom v dejinách kresťanskej cirkvi bolo vystúpenie Dr. Martina Luthera v roku 1517. Znamenalo začiatok dejinného obdobia, ktoré je známe ako reformácia. Podstatou reformácie bola snaha o obnovu západnej kresťanskej cirkvi.

Lutherovo učenie iniciovalo obnovu kresťanskej cirkvi výlučne na princípoch Písma svätého. Z tohto základu vychádzalo Augsburské vierovyznanie. Ako sa ukázalo neskôr, Lutherovo vystúpenie v roku 1517 bolo začiatkom budovania nového cirkevného zriadenia jednej z viditeľných kresťanských cirkví, a tým aj formálneho a právneho rozchodu s rímskokatolíckou cirkvou. Zavŕšením rozchodu evanjelikov augsburského vyznania s rímskokatolíckou cirkvou boli výsledky Tridentského koncilu. V západnej a strednej Európe vznikli dve veľké kresťanské spoločenstvá – katolícke a protestantské.

Vplyv Lutherovej reformácie pre teológiu a formovanie novodobých národov

Učenie Martina Luthera zamerané na obnovu cirkvi bolo založené na princípoch Písma svätého. Súčasne znamenalo aj zmenu v myslení stredovekého veriaceho človeka. Prinieslo slobodu a voľnosť do duchovnej oblasti a stredovekej cirkevnej stiesnenosti. Prínos Lutherovej reformácie spočíval najmä v slobode svedomia, šírení slova Božieho v materinskej reči, prijímaní pod obojakým spôsobom (kalich pri Večeri Pánovej), dôraze na výchovu, vzdelaní detí a osvete ľudu, dodržiavaní rečových a národných práv. Tieto výdobytky pomáhali otvárať novú éru v dejinách Európy. [1]

Lutherovo učenie tvorilo široký a rozsiahly komplex. V dogmatike bolo centrom Lutherovej teológie učenie o ospravedlnení z viery, v etike mala Lutherova reformačná teológia svoj stred v učení o dvoch ríšach. Centrom Lutherovej teológie bol reformačný objav – učenie o ospravedlnení z viery.

Svojím učením si vybudoval Luther postavenie na univerzite a tak mohol vplývať na reformu štúdia teológie. Do verejného života vstúpil Luther svojimi reakciami na predávanie odpustkov – 95 tézami proti nim, ktoré pribil na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu, 31. októbra 1517. Učenie Martina Luthera zamerané na obnovu cirkvi bolo založené na princípoch Písma svätého.

Kresťanské služby Božie na biblickom zásade

Prínos Lutherovej reformačnej teológie spočíval v tom, že viera a otázky viery sa netýkali len vzdelaného kléru, ale platili obecne – všeobecne, teda aj pre obyčajných ľudí. Reformácia prinavrátila cirkevnému zhromaždeniu – laikom právo činného faktora v evanjelických službách Božích. Snahou bolo očistiť kresťanské služby Božie na biblickom základe od cudzích nekresťanských prvkov.

Základné súčasti kresťanskej bohoslužby položil Ježiš Kristus (kázanie evanjelia, prisluhovanie sviatosti, zhromaždenia veriacich s prísľubom Jeho prítomnosti). Reformácia prinavrátila službám Božím základnú formu náboženského života. Názov služby Božie znamená skutočnosť, že pri slove Božom slúži Boh ľuďom milosťou, aby boli veriaci vystrojení k službe a oslave Pána Boha. [2]

Zavádzanie národného jazyka do chrámov miesto latinčiny iniciovalo proces vzniku moderných národných kultúr. Reformácia totiž umožňovala každému národu preklady Biblie do národnej reči a tým ju sprístupňovala širším vrstvám. Svojou podstatou táto reformačná zásada podporila ľudové vzdelávanie (laicizáciu vzdelávania).[3]

Šírenie Lutherovej reformácie

K jedným z duchovných mostov spájajúcich ľudstvo patrí kresťanstvo. Kresťanské princípy sa stali základom európskej kultúry.[4] Na jednej strane Lutherova reformácia rozdelila západných kresťanov v oblasti vieroučnej, na druhej strane stúpencov Lutherovho učenia spojila v rámci štátu, alebo národa, či etnika do viditeľných kresťanských cirkví (národné evanjelické cirkvi).

Špecifický priebeh mala reformácia v Uhorsku. Panovnícky rod Habsburgovcov v Uhorsku neprešiel na stranu reformácie. Preto základ dejín Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku tvoria snahy evanjelikov o udržanie a ubránenie jej vieroučnej podstaty, to je Augsburského vyznania (Confesio Augustana, druhá časť Knihy svornosti). Forma a obsah týchto snáh, ktoré boli namierené do vnútra cirkvi, či voči vonkajšiemu svetu sa odohrávali v konkrétnych spoločenských podmienkach.

Evanjelici boli úzko spojení s osudom svojej cirkvi, ktorej až Tolerančný patent v roku 1781 natrvalo zaručil náboženskú slobodu v Uhorsku. Do jeho vydania v daných spoločenských a hospodárskych pomeroch na území dnešného Slovenska bola zo strany svetskej vrchnosti príslušnosť k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania často sledovaná. V období protireformácie evanjelikom hrozilo reálne nebezpečenstvo nielen prenasledovania, ale aj straty života.

Tento jav sa podpisoval na formovaní osobnostného profilu členov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v danej dobe a súčasne sa stal motiváciou pre pestovanie črty hrdosti, nebojácnosti a svojbytnosti z generácie na generáciu. Napriek ťažkostiam spojených s príslušnosťou k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku vyrástli z jej radov osobnosti pevne zakotvené v prostredí, ktoré označujeme ako evanjelické.

Evanjelické osobnosti

Sú jedinci v našej kultúrnej minulosti, ktorí pochádzali z evanjelického prostredia. Špecifickosť prostredia vtláčalo v minulosti svojím dejinným vývojom a vierovyznaním osobitnú pečať viac, či menej každému evanjelikovi. Členovia Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania boli nositeľmi istých jedinečných povahových čŕt a výnimočných schopností. Formovali sa v prostredí, ktoré označujeme ako evanjelické. Sila tohto prostredia sa prejavuje u niektorých jedincov až dodnes. Dokonca určité základné rysy tohto prostredia zostali aj v rodinách, ktoré prešli na rímskokatolícku vieru.

Evanjelické prostredie

Treba vnímať ako výsledok dvoch procesov: procesu šírenia reformačných zásad z Nemecka a procesu ich zakotvenia na území dnešného Slovenska ako kultúry v premenách globalizácie. Do evanjelického prostredia môžeme zaradiť základné cirkevno-organizačné jednotky Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, to je evanjelické cirkevné zbory a aj evanjelickú rodinu. Reformačné zásady sa premietali do všetkých činností evanjelických cirkevných zborov a následne do evanjelických rodín.[5] Uplatňovaním reformačných zásad v živote evanjelikov na území dnešného Slovenska sa zakódovali v evanjelickom prostredí princípy Lutherovho učenia. Tieto princípy formovali etický základ evanjelického prostredia na niekoľko storočí.

Dôležitým momentom reformácie v našich špecifických podmienkach bolo používanie reči Kralickej Biblie pri službách Božích. Sprístupnenie Biblie širším vrstvám znamenalo podporu vzdelania aj na našom území. Táto skutočnosť sa odzrkadlila na dôslednom zakladaní a udržiavaní evanjelických škôl. V zmysle Lutherovej zásady “cirkev udržuje školu, škola cirkev“ sa zriaďovali evanjelické školy v každom cirkevnom zbore. Školy sa považovali za štepnice pre formovanie novej generácie.[6] Individuálne čítanie Biblie v zrozumiteľnom jazyku znamenalo pre jednotlivcov príjem informácií a osvetu. Týmto záberom otvorila reformácia nové pohľady a možnosti v spoločenskom živote aj u slovenských evanjelikov a spôsobila isté zmeny aj v spôsobe ich života.[7]

Reformačné zásady prispeli k uvedomovaniu si národnej svojbytnosti a demokratizácii spoločnosti. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku už v roku 1610 sa stala na našom území prvou inštitúciou, ktorej cirkevní hodnostári sa volili. Zároveň vytvorenie troch superintendencií na Žilinskej synode v roku 1610 bolo prvým politickým definovaním slovenského územia.[8]

Evanjelická rodina

Význam rodiny pre výchovu detí zdôrazňovala aj reformácia. Typ rodiny s určitými pravidlami a zásadami, ktoré môžeme vyjadriť prívlastkom evanjelická, začal vznikať už v dobe šírenia reformácie. V dejinách rodiny v evanjelickom prostredí sa stretávame s rodinami duchovných, ktorých existenciu (založenie) umožnila reformácia zrušením celibátu. Reformácia dala evanjelickým farárom možnosť ženiť sa a zakladať si rodiny. Táto skutočnosť vplývala priaznivo na vzdelanostnú úroveň rodiny.

V zaostalých pomeroch Uhorska v 16. – 18. storočí predstavovali rodiny evanjelických farárov ojedinelé prostredie v svojom okolí, v ktorom bola určitá úroveň vzdelania, a kde teologický vzdelaný otec povolaním farár, alebo rektor mohol vplývať na vzdelanie a povolanie svojich detí. Synovia z rodín farárov a rektorov sa dávali spravidla po vzore svojich otcov na kňazskú alebo pedagogickú dráhu. Kňazské a učiteľské povolanie sa preberalo často niekoľko generácií, z pokolenia na pokolenie.[9]

Milovať blížneho

Evanjelici aplikovali reformačné zásady vo všetkých sférach života kresťana, teda aj v svojich rodinách. Dodržiavanie biblických rád, odporúčaní a príkazov pri zakladaní rodín a výchove detí pomáhali v evanjelických rodinách zakotviť názory reformátora Martina Luthera: Pravá láska v manželstve sa zakladala na povinnosti kresťana milovať blížneho ako seba samého. Pre manžela bola manželka jeho najbližším blížnym. Pretrvávanie lásky v manželstve bola najväčšia Božia milosť.

„prút i jablko“

Deti mali byť podriadené rodičom, najmä autorite otca. Luther pri výchove detí apeloval na prísnosť a láskyplnú prívetivosť. Tieto výchovné prostriedky vyjadril výstižným obrazom „ prút i jablko“. Podľa neho správne používať tieto veci bolo umením každého vychovávateľa: učiteľa, kňaza a rodiča.[10] Tieto Lutherove zásady a pravidlá kresťanskej výchovy sa k nám šírili z Nemecka a napriek aj obdobiu protireformácie našli hlboké zakotvenie v našich evanjelických rodinách.

Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku dbala na rodinný život v zmysle Lutherových zásad. Zdôrazňovala zodpovednosť rodičov za výchovu detí. Jej cieľom bolo vychovať z detí pobožných ľudí, ale súčasne ich aj pripraviť pre dospelosť. Mali z nich vyrásť jedinci, ktorí v svojom pozemskom povolaní boli spoľahliví, zruční a robili česť svojmu povolaniu. Svojou usilovnosťou a duchaplnosťou si mali vydobyť v živote také postavenie, aby slúžilo na prospech cirkvi a národa.[11] Táto zásada často rezonovala u našich národných buditeľov v 19. storočí.

Domáce pobožnosti

Dôležitým výchovným duchovným prostriedkom v evanjelických rodinách, ktorý vplýval nielen na náboženskú výchovu detí, ale súčasne aj na ich celkový duchovný rozvoj boli domáce pobožnosti. Vykonávanie pobožností v rodinách vyplývalo z teologickej podstaty evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, to je rozšírenie práv veriacich laikov formou všeobecného kňazstva, odvodeného od všeobecného kňazstva pokrstených veriacich.

Týmto právom reformácia prinavrátila obyčajným ľuďom konať pobožnosť v svojich domácnostiach. Úlohou domácich pobožností bola starosť o duchovný život členov rodiny na základe čítania Biblie.[12] Okrem náboženskej výchovy znamenal pre dieťa kontakt s písaným a čítaným slovom, rozširovanie jeho duchovného obzoru a určitý vedomostný základ, ktorý mohlo zúročiť v svojej dospelosti.

Etika individuálneho kresťana

Pod vplyvom Lutherovho učenia sa formovala etika individuálneho kresťana, čo znamenalo v praktickom živote kresťan, že v svetskej ríši má konať raz ako občan Božieho kráľovstva podľa kázne na vrchu, inokedy má konať ako občan svetskej ríše podľa svojho úradu, ktorý vo svete zastáva.[13] Z toho vyplýva, že konanie kresťana vo všetkých oblastiach svetskej ríše malo byť zodpovedné. Súčasťou tejto zodpovednosti bolo šírenie a udržanie Lutherovej reformačnej teológie, zavádzanie a pestovanie reformačných zásad.

Evanjelici boli úzko spojení s osudom svojej cirkvi, ktorej až Tolerančný patent v roku 1781 natrvalo zaručil náboženskú slobodu v Uhorsku. Do jeho vydania v daných spoločenských a hospodárskych pomeroch na území dnešného Slovenka bola príslušnosť k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania často sledovaná zo strany svetskej vrchnosti.

Napriek ťažkostiam spojených s príslušnosťou k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania vyrástli z jej radov osobnosti pevne zakotvené v prostredí, z ktorého vyšli a svojou tvorbou zlepšovali kvalitu myslenia a vzdelanosti v danej dobe. V súvislosti úzkeho spojenia evanjelikov (nositeľov Lutherovej reformácie) s osudom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku je dôležité uviesť jej stručné dejiny.

Iniciatívy evanjelických osobností v slovenských kultúrnych dejinách

Politické a spoločenské podmienky daného historického obdobia ovplyvňovali podstatne postavenie evanjelikov augsburského vyznania v Uhorsku a zároveň mali vplyv na kvalitu, kvantitu iniciatív slovenských evanjelikov. Tieto prejavy vychádzali priamo z Lutherovho učenia, ale kvalita, kvantita a intenzita týchto prejavov boli závislé od rôznych veličín (politické, spoločenské, kultúrne pomery v Uhorska. Ako som už uviedol učenie Martina Luthera formovalo etiku individuálneho kresťana.

Konanie evanjelikov ako údov dvoch ríši malo byť vo všetkých oblastiach svetskej ríše malo byť zodpovedné. Súčasťou tejto zodpovednosti bolo šírenie a udržanie Lutherovej reformačnej teológie a zavádzanie a pestovanie reformačných zásad (zásada o zavedení materinského jazyka do chrámov) prispeli k formovaniu svojbytnosti slovenského národa. V interakcii so svojím prostredím vytvárali evanjelické osobnosti kultúrne hodnoty v rôznych oblastiach spoločenského a kultúrneho života na území dnešného Slovenska.

Pri analýze ich života a práce zisťujeme, že neprijímali dané spoločenské podmienky pasívne, ale vyvíjali úsilie odstraňovať v svojom okolí to, čo považovali za zlé. Napriek ťažkostiam sa dokázali ujať kladných podnetov, ktoré ponúkala daná doba a presadzovali ich v svojom okolí. Kvalita ich diela a práce vytvorená v daných zaostalých podmienkach Uhorska často zaostávala za kvalitou v širšom európskom kontexte. Určujúcim a dôležitým momentom pre ocenenie ich diela je poznanie, že tvorca kultúrneho diela transcendoval východiská svojej práce k pozdvihnutiu svojho prostredia a smeroval ich k všeobecne prijatej kvalite daného odboru v danej dobe.[14]

Evanjelická inteligencia

Od konca 18. storočia sa aktívne podieľala evanjelická inteligencia, reprezentovaná najmä evanjelickými duchovnými, na formovaní slovenskej národnej svojbytnosti. Tolerančný patent ukončil obdobie náboženskej neznášanlivosti. Stal sa určitým medzníkom v iniciatívach evanjelikov nasmerovaných riešeniu aktuálnych otázok v spoločnosti. Zakódované princípy Lutherovho učenia v evanjelickom prostredí usmernili činnosť evanjelikov smerom k riešeniu národných otázok.

Obdobie národného obrodenia patrí medzi najvýznamnejšie obdobia v dejinách slovenského národa. Skutočnosť, že evanjelici mali pracovať pre cirkev a súčasne aj pre národ prezentoval Ján Kollár (1793 Mošovce -1852 Viedeň) v svojich kázňach. Kollár vychádzal v svojich kázňach týkajúcich sa národnostnej tematiky z Lutherovho učenia „ o dvoch ríšach“, na tomto základe videl analogický vzťah medzi národnosťou a nábožnosťou. Medzi mladou štúrovskou generáciou rezonovala najmä kázeň, ktorú kázal Kollár na II. nedeľu adventnú v roku 1844 pod názvom „Nábožnosť a národnosť jako sestry“ na text listu Pavla Rimanom (15, 4 -31). Kázeň bola skoncipovaná do piatich častí.

Prestolný prosbopis

V dobe osvietenstva zakladali evanjelickí farári učené spoločnosti, ich cieľom bolo združovať vzdelancov, šíriť osvetu, vydávať literatúru, odborné vedecké spisy, zakladať knižnice. V slovenskom národnom hnutí hrali evanjelici poprednú úlohu. V evanjelickom prostredí vznikol v roku 1842 prvý programový dokument slovenského národného hnutia „Prestolný prosbopis“. Žiadosti slovenského národného v revolučnom roku 1848, ktoré boli adresované panovníkovi, uhorskému snemu, vláde a palatínovi, sformulovali vodcovia slovenského národného povstania.[15]

Iniciatívu evanjelikov v politickej oblasti v 19. a 20. storočí dokumentujú rôzne aktivity. Zúčastnili sa pri zakladaní Matice slovenskej, prvej slovenskej politickej strany. Všetci predsedovia Slovenskej národnej strany od jej založenia v roku 1871 až do roku 1938 boli evanjelici. Po rozpade Uhorska Deklaráciu slovenského národa sformuloval Samuel Zoch a podpísalo ju 82 evanjelikov.[16]

Od konca 18. storočia nadobúdali snahy slovenskej evanjelickej inteligencie Augsburského vierovyznania národný rozmer. Viaceré osobnosti z 19. storočia pracujúce na národnom poli sa považujú za národných martýrov napríklad: Karol Kuzmány, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Jaroslav Ľudovít Šulek, Viliam Šulek, Štefan Marko Daxner.[17] K nim bezpochybne patrili aj Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr, ktorí spolu tvorili významnú trojicu slovenského národného hnutia v 40. rokoch 19. storočia.

doc. PhDr. Mgr. Miloš Klátik, PhD.
generálny biskup v. v.

[1]Petrík, J.: Kapitoly z cirkevných dejín, c. d., s. 45.
[2] Klátik, M.: Wittenberský poriadok z roku 1533. In: Tranovský evanjelický kalendár na rok 2013, c. d., s.113, 114.
[3] Seberényi, Ľ.: Spoločenské a kultúrne účinky reformácie. In: Cirkevné listy 1918, ročník XXXII. č. 6 – 7, s. 151.
[4]Hykisch, A.: Globalizačné trendy, kultúra a národ. Viera a život, máj – jún 2005, č.3.
[5]Klátik, M.: Cestou viery. Iniciatívy evanjelikov v kultúrnych dejinách Slovenska. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2012, s. 35.
[6]Tamže.
[7]Petrík, B., Rybár, P., c. d., s. 331.
[8]Klátik, M.: Cestou viery, c. d., s.30.
[9]Klátik, M.: Cestou viery, c. d., s. 34.
[10]Klátik, M.: Cestou viery, c. d., s 25, 26.
[11]Stallman, H. : Kresťanský rodinný život vo svetle Božieho slova. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1943, s. 38 – 42.
[12]Tamže
[13] Kiš I., c. d., s. 83.
[14] Hajko, D.: Filozofické návraty a vízie. Z dejín filozofického myslenia na Slovensku. IRIS, Bratislava 2001, s. 9.
[15] Petrík, B.: C. d., s. 334.
[16] Tamže, s. 334.
[17]Tamže.

ilustračné foto: wikimedia.org